Desivé ticho z Osvienčimu
Dnes som si podal ruku s pani, ktorá oslávila 100 rokov života. Jej život bol aj životom v rokoch druhej svetovej vojny. Životom v Osvienčime. V Osvienčime stratila otca, mamu, súrodencov, manžela… a ostali spomienky, ku ktorým sa ťažko vracia.
Pred pár dňami som si čítal o tom, čo sa deje v Poľsku. Vieme, čo sa tam dialo v čase vojny, keď Poľsko okupovali Nemci a ZSSR i po vojne. A dnes, dnes som stretol 100 ročnú pani, ktorá prežila hrôzy, o ktorých človek len číta…
„Viem aj nemecky, ale nebudem hovoriť po nemecky,“ povie. Je to hnev, nenávisť, neodpustenie? Ako to nazvať? A dá sa to vôbec nejako nazvať? „Už keď Ti zomrie jeden človek z rodiny, to je veľa… a nie to ešte, keď Ti zomrie celá rodina,“ hovorí súcitne iná staršia pani, keď sme ostali pri stole bez tejto 100 ročnej dámy.
A ja si opäť v mysli premietam: „otec, mama, brat, sestra, brat, brat, manžel.“
Premýšľam nad mužom, ktorý zažil niečo podobné a neskôr povedal, že zlo sa dá liečiť jedine láskou. Ako to dokázal?
Áno, bol som na tých miestach, nie raz. Bol som tam – na tragických miestach pamäti. Ale to, čo som počul dnes… sa ma dotklo oveľa hlbšie ako ten čas vtedy, keď som tam trávil chvíle osamote i s inými.
Osvienčim, Leopoldov, Želiezovce… miesta, ktoré mlčia. Totalita, ktorej sa toľkí dotýkajú s noblesou, v rukavičkách, zasvietiac v svetle reflektorov na „štátnosť“, „poriadok“, „cesty“. A človek? Ten nás nezaujíma…
Čo ma tak zasiahlo práve dnes? Plač, kvílenie a zrazu.. ticho.
Ako sa vžiť do života ženy, ktorá deň čo deň počula plač, kvílenie… a potom to stíchlo?! Obrovské ticho po tom bolestnom kvílení. „Najhoršie bolo, keď som počula detský plač.. a potom to ticho.“
Ticho, ktoré bolí.
Ticho, ktoré desí.
Strašne desí.
Zdesenie, z ktorého sa vyplačete po týždni, mesiaci… a zrazu Vám po tvári stekajú už len neviditeľné slzy bezzubého bolestného ticha.
Kedy to desivé ticho začalo?
Začalo vtedy, keď tí, ktorí nemali byť ticho.. mlčali. Keď sme prestali chápať, že odchod, znamená smrť.
Ako sa vžiť do života ženy, ktorá deň čo deň počula plač, kvílenie… a potom to stíchlo. Obrovské ticho po tom bolestnom kvílení. „Najhoršie bolo, keď som počula detský plač.. a potom to ticho.“
A čakanie… keď raz budú počuť ticho, po jej kvílení, iní…
Ako nato nezabudnúť?
