Denník N

57 km od Taškentu / Tesne vedľa

Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Knihu som, s ceruzkou v ruke, otvorila ešte niekedy cez zimu, počmárala prvé dve strany, zavrela, zahodila. Zase sa to odohrávalo kdesi na univerzite, kedy už dofaka doštuduješ, nebavilo ma to. Ináč mi z tohto krátkeho stretnutia utkveli v pamäti iba zuby, veľké, biele, vycerené zuby, komu by neutkveli, štyrikrát po sebe.

Teraz som sa ku knihe vrátila a prečítala ju celú; ani to nebolelo. Je lepšia, než bol Reflux. Reflux je, pravda, novší, čo by znamenalo, že Kepplová ide dole vodou, ale môžeme to povedať aj ináč, trebárs že každý sa občas potkne. A vôbec, na Reflux nemyslime, na stole nám leží 57 km od Taškentu. Ušetríme si prácu a skopírujeme prvý riadok anotácie:

Dve novely o expatoch – ľuďoch, ktorí síce žijú mimo svoju domovinu, no majú šancu plánovať, ako bude vyzerať zajtrajší svet.

Novela prvá

Štyri postavy tu na striedačku jedna druhej rozprávajú svoje prepletené príbehy. Kapitoly sú veľmi krátke, číta sa to ľahko. Dej sa odohráva prevažne v postsocialistickej Bratislave; ako napísala jedna slečna v komentároch na Goodreads: retro je v móde.

Kepplová si dôkladne naštudovala archívne materiály, vylovila niekoľko zaujímavostí a literárne ich spracovala. Asi sa to dá zhltnúť, zdalo sa mi však, že poväčšine jej z toho vychádza len taká dosť zjednodušená predstava, ktorú by človek našej generácie dokázal naservírovať aj bez archívov.

Hneď bolo vidieť, že si cudzinka. Mala si v sebe takú dávku života, akú sme my videli iba na obrazovke v reklamách. To ty si nám predávala prvé prášky s extra bieliacimi účinkami, tyčinky vo farebných obaloch, bieliace zubné pasty.

Takých miest by sa našlo viac, všetky na tú istú obohratú strunu. Že ach, Východná Európa, všetci sú tu stále zamračení, a tak podobne.

Slabé sa mi vidia aj chvíle, kde sa Kepplová pokúša skrze svoje premýšľavé postavy reflektovať dobu. Vtedy postava na chvíľu literárne umiera a redukuje sa na hlásnu trúbu nejakého neraz trochu pochybného názoru. Tu americký učiteľ hĺba nad článkom, ktorého autor navrhuje, aby sa mladý štát v ťažkých začiatkoch inšpiroval u skúsenejšej veľmoci:

Mick ale začal mávať novinami na čašníka a pritom vykladal, že tu nejde o inšpiráciu dobrými príkladmi, ale paradoxne o akýsi kapitalistický fatalizmus. Determinácia históriou, ako to poznáme z Marxovho Kapitálu, no na špici vývoja nestojí komunizmus. Povedal, že takéto zmýšľanie predstavuje hlboké zmierenie sa s vývojom smerom k absolútnej vláde trhu, do ktorého sa nedá nijako zasiahnuť, vôľa ľudu ide bokom.

Nenudíte sa?
Ja dosť.

A dáme si ešte jeden úryvok tohto typu; tu hovorí iný Američan, tiež presadený do šedivej Bratislavy. Obsah v zátvorkách je môj, dúfam, že nebude rušiť.

Na uzmierenie som tiež dodal, a verím, že to aj ty stále tak cítiš, že my sme jednoducho pešiaci väčšieho programu. Máme skúsenosť s dobre fungujúcim systémom, ktorý sa empiricky ukázal ako eticky validnejší (ČIARKA, BOHA TVOJHO) a našou prácou, nie misiou ani úlohou, len prácou je napomôcť k (?!) vytvoreniu prostredia, v ktorom sa dá predávať a nakupovať. Aj jeho učenie angličtiny je tomuto pomerne jednoduchému princípu podriadené. Dobre fungujúci trh je etickým miestom, na tom trvám. Následne som si zaviazal bežecké topánky, aby som odišiel na trasu. Stačí vynechať deň a svaly to pocítia, po niekoľkých týždňoch bez tréningu sa telo prepadne do vnútra pochybnosťami a komplikovanými myšlienkami, odkázané napokon na pomoc od štátu. Netrénované telo totiž produkuje ľavicovú záhaľku či zádumčivosť. Tvrdím, že toto hodnotové nastavenie má základ v zlej fyzickej kondícii a podlomenom zdraví.

Neskutočné chujoviny.
Pritom, pravda, to čaro fiktívneho sveta – to nie ja, to postava – takže je to v suchu.

A – detail, ale predsa – prečo validnejší, prečo? Môže byť niečo viac právoplatné než niečo iné? Niektoré prídavné mená sa nestupňujú. Trebárs optimálny. Optimálne by bolo, keby sme tento invalidný odstavec úplne vyhodili a zabudli, že kedy existoval.

Ale dobre, dobre, napokontento kúsok je top a nič horšie v celej knihe nepríde. Máme to za sebou. Bolo to nutné? Bolo. V recenzii na Reflux som zauvažovala, že možno je Kepplová najlepšia, keď sa nesnaží nič zásadné povedať. Potvrdené. Všetky pekné momenty (a nie je ich tu málo) sú tie takpovediac ľudské a obyčajné. Ako keď sa Vera oblieka do starých šiat, alebo tá scéna celkom na konci, v jazere, taká nečakane poetická. Na nič ďalšie si teraz neviem spomenúť. Tak to chodí; traumy sa nám vrývajú hlbšie do pamäti než chvíle šťastia.

Poznámka na záver: dve ženské postavy zo spomínanej štvorice sa mi zlievali dohromady a nemyslím si, že to je môj problém.

A chýba tu samozrejme milión čiarok, Zuzana Rakšányová nie je korektorka.

Novela druhá

Tu nám Kepplová prináša známu schému, milostný trojuholník, dvaja muži, jedna žena. Oni sa vrátili do rodnej Budapešti, ona tam údajne prišla zo Srbska. To Srbsko jej neverím ani trochu, skrátka Slovenka, ktorá vie, že tam kdesi kedysi bola vojna, to je celé. Naozaj použije presne toto. Že aaah doma všetci len o vojne. Potom sa to pokúša spasiť na posledných piatich stranách; neskoro, bejby, neskoro.

Ináč je to vlastne v poriadku. Literatúra ako ópium, zabudneš na všetko a necháš sa baviť, mne to naozaj stačilo, naozaj mi Kepplová pripadá lepšia, keď jednoducho píše príbeh. Ak sa pustí do reflexií, po dvoch krokoch kríva.

Listujem, listujem, a zasa ako naschvál nemôžem nájsť nič z toho pekného. Ale niekde to tam je. Všade, rozsypané po priestore. Široké letné ulice, bezstarostné prechádzky, klopkanie podpätkov. Kreslá na terase, červené víno, únava z celodenného ničnerobenia. Rozhovory? Občas niekto niečo povie, jednoduchými slovami o jednoduchých veciach. Tancuje to po povrchu, to áno, ale čo je v prípade prvej novely trochu problém, v prípade druhej pôsobí celkom prirodzene, celá táto doba tancuje po povrchu, Kepplová ju literárne vyfotila, okej.

V tejto polovici knihy napodiv chýba menej čiarok.
Logické vysvetlenie to asi nemá.
Redaktor by sa Kepplovej tiež zišiel, som práve chcela napísať, aj napísala, a potom sa pozrela do tiráže, redaktora to malo – Matúš Mikšík. Neprekvapil. Nejaké opakovanie, jedna úplne zbytočná melodráma, práca s navracajúcimi sa motívmi chvíľami škrípe; mnohé by sa tu dalo ešte porobiť.

Kukátko je po slovensky priezor.
To mi len tak vykĺzlo, podrobnosti sa snažím radšej ani nenačínať.
Pravda, autista vo mne kričal a trpel priebežne. Keď si na to spätne spomínala, ako ináč než spätne by si chcela spomínať? Invenčný maliar zobrazil ženu s hlavou ako uvarená brokolica. Líšila by sa v niečom maľba ženy s hlavou ako brokolica v surovom stave? Not so sure, man. Ale autistu pošlime do kuchyne štelovať hrnčeky zarovno s poličkou, aj tak toho máme dosť.

Bonus: Novinárka

Videla som, že svoju rolu zohrala moja odovzdanosť a znižujúce sa očakávania, slovenská literatúra ma naučila tešiť sa z maličkostí; tak či tak som Taškent dočítala s dobrým pocitom. A povedala som si, že si rozšírim prehľad a oboznámim sa aj s Kepplovej publicistickou tvorbou. Na stránkach denníka SME, kde pôsobí ako komentátorka, som našla jej článok s pútavým názvom:

Chcela som zistiť, načo nám je v roku 2017 Matica slovenská. Tu je výsledok

Môžem s istotou povedať, že tu Kepplová prináša nejaké informácie, čo mi však vlastne hovorí, to mi ani trochu nebolo jasné. Prečítala by som si to znova, ibaže – skúste si to sami (tu). Chýbajú autorské postoje, písal nedávno Grečner v Literárnom týždenníku. Súhlasím. A keby len tie.

Čo je ešte väčší humor – kedykoľvek sa na stránkach SME ocitnem, hodí sa na mňa takéto okno:
Máte zablokovanú reklamu. Uverejníme 14 článkov za hodinu. Financujeme ich hlavne z reklamy.

Mne najprv ani nedošlo, kam tým mieria. Slovensko naše. Popýš sa kvantitou. Každý deň 336 nových oviec na salaši. A čo že je možno 330 mrchavých. Ešte si vypnúť ad-blocker, to by bol posledný klinec do rakvy. Nevypnem, zabudni.
Takáto prezentácia značky, lol. Aj Lidl pred desiatimi rokmi začínal výkrikom „Lidl je lacný!“, a dnes sa stíšil do súhlasného „Lidl – správna voľba“ a v ČR dokonca „Lidl – kvalita na prvním místě“. Hneď si to pečivo, čerstvé z rozmrazeného polotovaru, zješ s lepším pocitom.

Už zase tancujem, ešte chytáme súvis, alebo už som niekoho vytriasla po ceste?

Idem si to SME predplatiť, som zvedavá.

Voľná disciplína

Zašla som asi pred týždňom do jedného malého žižkovského klubu počúvnuť si súčasnú hudbu. Jedno dievča tam hralo na elektrickú gitaru niečím, čo vyzeralo ako drôtenka na kuchynský riad, to ma teda zaskočilo, nechajme to tak.

V každom prípade ma veľmi upútalo vystúpenie jedného slovenského umelca – svoju hudbu sprevádzal premietaním, pričom tieto dve zložky sa ako keby celkom nestretali, ako keby bol príbeh hudby oproti príbehu filmu mierne posunutý. Super. Výborne sa to počúvalo aj sa na to dívalo, ale možno by ste zostali skoro ukolísaní, učičíkaní, kým ten posun vás vždy akoby prebudil. Pretože v podstate vyrušoval – išlo to proti vášmu očakávaniu.

Po skončení som sa s týmto človekom rozprávala, od konkrétností sme postupne prešli k stavu súčasného slovenského umenia všeobecne. Ak to zjednoduším, na adresu hudby povedal: „Samý ambient.“ A na adresu literatúry: „Samé poviedky.“

Pozor, skočím.

Dávno, pradávno na festivale Tabook, keď sme s Kepplovou postávali kdesi na námestí, som sa jej pýtala, či si nevybavuje nejakú knihu, ktorá by v nej zanechala naozaj nepríjemný dojem. Ona uviedla Mamlejevov román Šatuni, myslím, že ho povinne čítali v rámci jednej univerzitnej prednášky (kde inde). Hovorila, že to bol pre ňu problém, len ťažko sa do toho nútila.

Dobrý príklad. Aj ja som Mamlejeva pri prvom pokuse odložila; nauzea. Pritom je výborný. Akurát je to extrém – rýdza temnota od prvej do poslednej stránky, priamočiary hnus. Kto to bude čítať? Ja; práve som si to znova vzala z knižnice.

Viem, že je to téma, ku ktorej sa v drobných obmenách neustále vraciam. Exces; zadrieť a rozbiť. Naznačujem, že toto je tá správna cesta? Nie, je to jedna z mnohých možností. A navyše – pozor, skáčem naspäť – myslím teraz na ten posun – ktorý tiež vyruší, tiež znepokojí, ale skoro decentne, práve dosť na to, aby si nezaspal, neprestal vnímať. A aby v tebe po poslednej vete, po poslednom tóne či obraze niečo zostalo.

My si spievame uspávanky.
Občas sa mi z toho nôž vo vrecku otvára.

Zajtra odchádzam s niekoľkými osobnosťami slovenskej literárnej scény na akýsi literárny festival, tuším do Záhrebu. V každom prípade je to mnoho hodín v aute s niekým, koho som tu možno dopodrobna rozsekala. Aj som uvažovala, čo za tým pozvaním asi bude. Alebo veľkorysosť, alebo túžba ma odviezť a ponechať osudu niekde, kde ma nikto nebude hľadať.

Ak sa nevidíme na Braku, som pri mori. Alebo – tesne vedľa.

Teraz najčítanejšie