Nemáte čas? A každý, kto robí nepodstatnejšie veci ako vy, ho má viac? No pravdaže.

„Namiesto hovorenia ‚nemám čas‘ skús hovoriť ‚nie je to priorita‘ a uvidíš, aký je to pocit.“
Laura Vanderkamp

Toto je ten výrok, čo preškrtá biedu našich diárov.

.
Nikto nevieme, koľko času presne máme. Takže, kým ešte nebývame pod náhrobným kameňom, dá sa usúdiť, že ho máme všetci rovnako.
Koľko z toho, čo robíme, robiť chceme, robiť potrebujeme, alebo skutočne robíme?
S tým rovnakým časom, 24/7.

Dlhodobo pozorujem, ako má celý náš syndróm zaneprázdnenosti na rováši sama ´prestíž´. Prestíž, ktorá je už v princípe niečo vychytené, a nerada by som ju touto propagandou úplne znemožnila. Vždy by si mala udržať svoju prestíž. Avšak v čase, keď sa najvzácnejšou surovinou stáva čas, prišiel čas, aby sme si urobili poriadok hlboko v šuplíku, v ktorom ju uchovávame.
Pokiaľ tam ešte skladujeme prestížne presvedčenia? A odkiaľ už dávno snobské?

Nie je to samozrejme až také samozrejmé.

KDE ZAČAŤ?

Asi niekde od sedliackeho rozumu. A potom rozum opustiť (aby sme sa mohli vrátiť, keď mu budeme lepšie rozumieť) a:

• Vnímať veselých aj pochmúrnych blížnych. Intenzívne, prítomne, v kontexte.
• Vnímať vlastné pocity. Z ľadových rúk, z vrelého čaju, z banálnych dní.
• Vnímať princípy. Ktorým sa nevyhneme. Prestať sa s nimi handrkovať a začať ich zvažovať.

Mohli by nás naučiť spoliehať sa na okolnosti, ľudí, aj budúcnosť; nepreháňať vlastnú zodpovednosť a zbaviť nás cynizmu.

Keď takto pooprašujeme, čo považujeme za prestížne, pomeríme sa so svetom. S tým vlastným svetom, v ktorom máme ten svoj (rovnaký) čas stráviť. A nie ho nevyhnutne barikádovať do nejakých prestížne snobských aktivít.
A budeme už vedieť kompetentne rozoznávať, koľko % času investujeme do potreby po všeobecne uznávanom uznaní.
Iste. Potrebu, ktorú potrebujeme. Ale ktorú prestíž nenaplní.

A ČO JU NAPLNÍ?

A čo ak zbytočnú prestíž stále uznávajú aj tí, od ktorých potrebujeme, aby na nás boli hrdí. Máme vôbec nejaké možnosti? Táto voľba je našťastie jednoduchšia, ako sa tvári.

Čokoľvek by sme robili prioritne pre uznanie (aj keď úprimné uznanie najbližších), trvalo by sa nám nezavďačilo. Naopak, keď robíme veci trochu nezištne, bez podmienok, zadosťučinenie vždy dostaneme. Možno nie presne tam, kde ho čakáme. Ale ak treba, aj najbližší raz zostarnú a stretnú príležitosti prehodnotiť svoje priority. A zvlášť hmatateľne vnímať osoh, čo z nás majú.

ČO KONKRÉTNE NIE JE SNOBSKÉ?

• Napríklad skoro ráno vyprázdňovať smetiak každej jednej domácnosti v okolí. V zime, v daždi, v horúčave, alebo v úplne príjemnom počasí. Je dôležité, a nielenže nie je prestížne, ale je hlboko pod hranicou nejakej národnej hrdosti. Prvá nálepka nášho snobstva. (Hlavne si to neberte osobne, smetiari nemajú byť viac ako vy, len sú u mňa na 1.-om mieste, odkedy ma s oranžovým majákom v tichej kamennej dedine na konci sveta zobúdzajú každý utorok a piatok o štvrtej.)
• Napríklad drhnúť z rôznych dôvodov lepkavú podlahu. Nie každý na to má.
• Napríklad robiť, čo človek považuje za úprimne správne a nevyhnutné, tam, kde sa ocitol, so zručnosťou, ktorú ovláda. Bez ohľadu na to, či pozícia dobre znie, či je dobre zaplatená, alebo či sa vôbec ako pozícia označuje.
• Alebo robiť, čo v tomto okamihu jediné môže, akokoľvek sa s tým nestotožňuje.

Tí, čo sedávajú vedľa utrápených. Alebo počúvajú malých. Starých. Obyčajných. Náhodných. Tí, čo majú miesto navyše a otvorené dvere. Tí, čo dobrovoľne prikladajú večné neviditeľné hodnoty. Nosia si vždy k tomu zlatý titul na čele? Alebo tí, čo majú nákazlivo vrúcny hlas a žiariace oči? Tí, čo sú pokojní. Pokorní. Disciplinovaní. Múdri. Šťastní. Silní. Štedrí. Tí, čo brúsia svoj charakter. Ktorý im bol priradený. Alebo tí úplne opační, ktorí tieto nie-nevyhnutne prestížne vlastnosti nedosiahli, ale celkom sa im pozdávajú.
Súčasne, toto všetko byť prestížne môže! (Ak sa jedná o originálny startup alebo inú záležitosť, čo sa zhodou okolností v tomto storočí nosí…) Ale ani vôbec byť nemusí, a toho, keď bude sa nikto nemusíme dožiť.

Vidíme vo všetkých úbožiakoch ten cenný potenciál, v ktorom sú od nás lepší a môžu (nám) tak byť prínosní? Tak si predstavujeme prestíž pre seba, pre svoje deti, pre nevesty, zaťov a pre každého protivného protivníka, ktorý nespĺňa naše kritériá?

Snobstvo nie je jediné, ktoré nás v tom obmedzuje, ale sem pasuje, lebo neznie tak ľúbozvučne ako prestíž, a celkom explicitne poukazuje na naše pôvodne dobre mienené, časom prachom oblepené hodnoty.
V podstate nijak neverím, že tieto smiešne voľby robíme vedome. Práveže verím, že vieme kultivovať poznatky, svoje nedorozumenia a neresti.

Ako emigrant, pendlujúci medzi najnespriaznenejšími názormi, kultúrami a náboženstvami vídavam, že prestíž je aj relatívna. Plytvať na ňu vyťaženosťou dlhodobo nestačí.
Ale dá sa natrafiť aj na trvalú, normálnu pravú prestíž. Keď sme si spriaznení.
S každým iným v niečom inom. Bez kvapky snobstva a s plnou prioritou.

Aby ste boli vzácni, nepotrebujete nemať čas.

Foto logo: Mária Bruneau