Denník N

O solidarite, individualite, svedomí a o štrajku – verzia (najmä) pre učiteľov

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V tomto mojom (inak historicky prvom) blogu by som chcel vypovedať moje dôvody,  prečo sa zúčastňujem tohto jesenného, učiteľského štrajku.

Sú dva.

Prvý je ten, že súhlasím s požiadavkami Iniciatívy slovenských učiteľov tak ako sú uvedené napríklad na ich webovej stránke http://isu.sk/manualy/poziadavky/, a to v tom poradí ako tam sú uvedené. Som muž, mám rodinu a mal by som byť živiteľom rodiny, keďže sa predpokladá, že žena pôjde s deťmi na materskú. Nebudem sa tu rozvádzať o tom, ako je na to lepšie prispôsobená (aspoň moje manželka je) a ja nie som. Očakáva sa odo mňa, že budem zarábať peniaze.

Takto to už v našom svete beží, že účty, jedlo, oblečenie, benzín, opravy auta, záujmy detí aj dospelých, dovolenka sa platia nie úsmevom, poďakovaním alebo dobrým slovom, ale peniazmi. A tie treba zarábať (aspoň väčšina ľudí ich zarábať musí). Ak je potom peňazí na vyššie uvedené veci málo, treba potreby okresať. Ak je peňazí málo stále, rastie stres, obavy, nespokojnosť, klesá kvalita života. A človek, ktorý iných učí, vychováva, sprevádza životom a pomáha im, by nemal byť (alebo aspoň bývať) vo finančnej tiesni.

Rád by som podotkol, že 1,2 násobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve, po ktorom tak túžime nie je náš výmysel. Je to sľub nám daný dávno zo strany vlády. Treba si uvedomiť, že my, učitelia nežiadame mať platy vo výškach 2-3 tisíc eur. Nenahovárame si, že sme europoslanci, lekári alebo riaditelia nadnárodných spoločností. Ale určite si uvedomujeme, že sme vysokoškolsky vzdelaní, že sa vzdelávame kontinuálne, že máme zodpovednosť za deti iných (a často aj fyzickú zodpovednosť), že naša práca je náročná časovo ale i (a to by som podčiarkol) emocionálne, že deťom venujeme svoj čas, že vychovávame budúce generácie. Niekedy sme s deťmi viac ako samotní rodičia. A nezriedka sa stáva, že učiteľ dieťa skutočne aj namiesto rodiča vychováva.

Druhý dôvod pre ktorý som vstúpil do štrajku – Solidarita.

Mám pocit, že toto často používané slovo akosi na Slovensku príliš nechápeme. Veľmi pekne je toto slovo vysvetlené tu: http://vzdelavanie.nadaciapontis.sk/slovnik/Slovn%C3%ADk-pojmov-1/S/Solidarita-63/.  Citujem niekoľko viet: „Vzájomná závislosť prvkov. V morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spojujú každého človeka s druhými ľuďmi. Vzájomná pomoc a podpora vychádzajúca zo spoločných záujmov a potrieb. Rozlišujeme napríklad ľudskú, národnú, skupinovú, stavovskú solidaritu.
(Strieženec, 1996)“

Keďže žijeme v spoločnosti, sme navzájom prepojení, mali by sme spolu súcitiť, podporovať sa, chcieť dobro nielen pre seba, ale aj pre druhého. Takto môže rásť spokojnosť a kvalita života.

A teraz naspäť k môjmu dôvodu – ja chcem byť solidárny so svojimi kolegami učiteľmi. Chcem pre nich to čo aj pre seba, teda aby mali slušne ohodnotenú prácu, kvalitne a dostatočne vybavené pracovné prostredie, a aby boli odmeňovaní za to, čo naozaj vedia a rozvíjajú sa v tom. A nie, aby boli odmeňovaní len za „odbavené“ vzdelávacie programy. Navyše, ak už niečo hodnotné vytvoria či získajú, nech ich odmena netrvá obmedzený čas.

Chcem byť solidárny so všetkými mojimi kolegami, aj tými, ktorí sa štrajku nezúčastňujú, aj s tými, ktorých štrajk nezaujíma, ale sa napríklad tešia zo zvýšenia platu, s tými, ktorí majú strach, s tými, ktorým je alebo bolo vyhrážané, s tými, ktorí sú v snahe o zlepšenie postavenia učiteľa osamotení, s tými, ktorí na učiteľské povolanie majú ozajstný talent, ale pre nízke ohodnotenie a slabé postavenie v spoločnosti to ani nejdú študovať alebo ak aj vyštudujú, túto prácu nevykonávajú alebo z nej odchádzajú…

Nie je tomu tak dávno, keď aj tu, u nás na Slovensku, ľudia zo solidarity s inými podstupovali ponižovanie, väznenie, týranie a bitky ba dokonca aj smrť. Títo ľudia to nepodstupovali pre seba. A obeta bola veľká.

Dnes, keď môžeme (a myslím si, že aj máme povinnosť) meniť veci k lepšiemu, zdá sa nám obeta zopár eur či pohŕdavých pohľadov privysoká.  Vidí sa mi, že rýchlo zabúdame, v akom stave sa veci v našej krajine majú, v akom stave je školstvo, prečo toľko mladých, ale aj dospelých pracujúcich odchádza do zahraničia. Pripomeňte si niečo z tých slávnych štatistík napríklad na http://kampanadost.sk/alarmujuce-fakty/.

Stav vecí v našej krajine nie je dobrý. Do štrajku sme my učitelia nanovo vstúpili kvôli nesplneným požiadavkám, nenaplneným sľubom. O prínose splnenia požiadaviek nemôže predsa nikto, kto sa pohybuje v oblasti školstva pochybovať. Pýtam sa preto: Učitelia, ste presvedčení, že si zaslúžite vyššie finančné ohodnotenie (teda rovno povedané vyšší plat)? Myslíte si, že školy potrebujú lepšie vybavenie (ak nie Vaša, tak aspoň niektoré)? A čo učebnice – spokojní? Stačí Vám 7 rokov odmeny za niečo, čo sa naučíte na celý život alebo čo pre svojich žiakov obohacujúce prinesiete? Ak teda súhlasíte s požiadavkami, ktoré mimochodom nie sú vôbec nové alebo nesplniteľné, ako to, že za ne nebojujete?

Individualita.

V názve blogu je spomenuté aj slovo individualita, ktorému som sa zatiaľ nevenoval. Teraz sa k nemu dostanem. Vychádzam z poznania, že človek je obdarený rozumom a slobodnou vôľou. Ja osobne neverím výrokom ako – deti svojej doby, počúval som iba rozkazy…, plním si iba svoju prácu…, nie je to v rozpore so zákonom… a pod.

Ja verím, že keď človek dostal rozum a slobodnú vôľu, sám má aj možnosť a morálnu povinnosť tieto veľké dary uplatňovať, a to v každej oblasti života.  Každý človek je jedinečný, osobnosť, individualita.

Kolegovia, aj vy ste už spojenie – individuálny prístup k žiakovi – počuli stovky krát? Zrejme máte v zborovni či kabinete hŕbu papierov o tom, ako individuálne treba pristupovať k študentom. Keď teda učiteľ má takýto prístup aplikovať smerom k žiakovi, nemal by predovšetkým tento prístup uplatňovať k sebe samému? Vysvetlím, čo tým myslím – ak učiteľ, ktorý nie je schopný sa rozhodovať SÁM a byť za svoje rozhodnutia aj sám zodpovedný, ako môže potom toto učiť iných? Ako môže učiteľ „individualita“ robiť rozhodnutia iba na základe rozhodnutia iných, atmosféry v zborovni či politickej klímy? Môže teda učiteľ povedať: „ Ja pôjdem do štrajku, ak pôjdu aj kolegovia, tí druhí, iné školy, väčšina, všetci, až povedia odborári… ?!, a zároveň nestratiť kus seba?

Môže sa učiteľ, ktorý sa stále vyhovára na strach, nerozhodnosť alebo pasivitu iných nazývať skutočným učiteľom? A aké budú potom deti (až raz vyrastú), ktoré učí, vychováva a má na zodpovednosť? Aj tie budú raz len držať ústa a krok?

Iná vec je však, ak je učiteľ o svojom rozhodnutí presvedčený. Vtedy treba jeho slobodnú vôľu rešpektovať.

Svedomie.

Ja som vstúpil do štrajku s čistým svedomím. Ak by som nebol vstúpil a nebojoval za svoje presvedčenie (požiadavky a solidarita), konal by som v rozpore so svojím svedomím. Nechcem tu teraz viesť filozofickú polemiku na tému svedomie. Ja verím, že každý človek ho má a je zodpovedný za jeho formáciu. Svedomie by fakticky človeku malo hovoriť či koná dobre alebo zle. Ak ho necháme…

Moja otázka teraz smeruje k tomu, či si svedomie neuspíme, neuchlácholíme či už rôznymi nepravdivými informáciami, klišé frázami alebo tlakom zvonka. Som presvedčený, že ak človek príde k nejakej pravde, prijme ju za svoju, má aj morálne právo a povinnosť podľa nej žiť a obhajovať ju. Ak uznávam, že niečo je dobré, prínosné a nielen pre mňa ale i pre druhého, potom mi z toho vychádza, že sa musím snažiť toto presvedčenie obhajovať. Znova sa pýtam: „Považujete požiadavky ISU na prínosné?“ a ešte: „Ak ja sa mám dobre, ale kolega/kolegovia nie, budem s nimi solidárny a postavím sa v dobrej veci za nich?“ V dnešnej dobe je také dôležité vydávať svedectvo práve dobrému svedomiu. Je to strhujúci príklad pre mladých ľudí, aby sa mohli vyvinúť v slobodných občanov.

Záver.

Možno už iba toľko, že každý si zaslúžime úctu. Táto úcta sa vyjadruje aj finančne. Pretože peniaze vo forme platu nie sú len čísla, ale je v nich zahrnutá úcta k našej ľudskej dôstojnosti, ľudskej práci, obete, je v nich prejav vďaky.

Naše povolanie – byť učiteľom – nie je len poslaním, ale aj zamestnaním. A verím, že sa oplatí za takéto poslanie-zamestnanie niečo obetovať a bojovať za jeho hodnotu. Čas ukáže, že tento boj je spravodlivý.

 

Teraz najčítanejšie