Zbytočné rokovanie s ministrom Plavčanom. Nevzdáme sa.

Ako mladý aktívny človek sa snažím hľadať vhodné cesty, trpezlivo a systematicky. Cítime s mojím tímom v Aliancii stredoškolákov veľkú zodpovednosť za našich spolužiakov z celého Slovenska. Som presvedčený, že mi neprináleží vzdať sa a skloniť hlavu, len preto,  že to je na Slovensku zvykom. Práve naopak, musíme za svoje ciele bojovať.

Nie s veľkými očakávaniami , som písal blog , v ktorom som ministrovi pripomenul nesplnené sľuby.  Prešlo pár dní, článku na blogu sa chopili médiá  a minister začal hasiť situáciu.  Uskutočnilo sa neformálne rokovanie, z ktorého vyšiel morálny záväzok ministra Plavčana.  Dohodli sme sa na spoločnom podpise memoranda , v ktorom sa ministerstvo zaviaže presadiť dve požiadavky stredoškolákov, ktoré sú výlučne v jeho kompetencii.

8. septembra som navštívil Národnú radu SR, pretože poslanci SaS a OĽaNO-NOVA splnili svoj prísľub, ktorí dali stredoškolákom. Predložili návrh na odpolitizovanie voľby riaditeľov škôl, ktorý bol súčasťou našej petície. V ten istý deň bola i hodina otázok a zúčastnil sa jej aj minister Plavčan.

Po 24 dňoch sa nám minister ozval a 26. septembra prebehlo spoločné rokovanie.

Asi sa nikdy nedokážem odosobniť od toho, čo robím viac ako 10 rokov. Posledné rokovanie s ministrom vo mne opäť utvrdilo nedôveru v správu nášho štátu. Že nestačí už pre potrebné zmeny 30 000 žiakov, ale že rozhodujú záujmy strán a úradníkov. Úradníkov, ktorí robia v školstve desiatky rokov a teraz mu chcú ponúknuť „reformu“. Komické.

Aliancia stredoškolákov od svojho vzniku vo februári 2015 sa snaží zastupovať a hájiť záujmy žiakov stredných škôl vo vzťahu k zodpovedným v našej krajine. Dnes naša aktívna skoro dvojročná snaha, petícia s 30 000 podpismi, desiatky rokovaní, diskusií a pracovných stretnutí – vyšla navnivoč. Dostali sme pozvanie do pracovnej skupiny pre Národný program výchovy a vzdelávania, ktorý je už napísaný, čím naša spolupráca môže byť len typu – pripíšeme alebo nepripíšeme. Naše dohodnuté memorandum zrazu dohodnuté nebolo a štátni úradníci nám ho zhodili zo stola. Podľa vlastných slov ministra Plavčana sa máme prebiť. A my Štefánikovsky odpovedáme:  My sa prebijeme, lebo my sa prebiť chceme.

Kladieme však otázky..

Aký odkaz dávajú kompetentní a zodpovední ľudia v našej krajine mladým ľuďom?

Ako máme dôverovať vo správu našej krajiny?

Kedy pochopia, že my nie sme deti?

Niekto tu hovorí o radikalizácií mladých ľudí. Úprimne, čo iné im ostáva? Politici na najvyšších štátnych postoch ukazujú, ako ich nezaujímajú názory žiakov a ako ignorujú potrebu reformy vzdelávania.  Nechceme ohromné veci. Chceme, aby prostredie v ktorom študujeme bolo lepšie. Chceme, aby naši učitelia boli šťastní a aby naši rodičia, boli na nás hrdí. Položme si otázku , dá sa to dnes?

My nie sme politici. My sme mladí ľudia, ktorí chcú v tejto krajine doštudovať, pracovať a žiť.   Aby mladí ľudia ostávali na Slovensku a nemuseli utekať do zahraničia.

 My tu chceme zostať!