Denník N

Máte tvrdé srdce?

Hosťuje Fero Múčka, šéfredaktor denníka Postoj

Nedeľa 2. október 2016  Kniha žalmov – Ž 95, 1-2, 6-7, 8-9

Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.

Poďte, plesajme v Pánovi, *
oslavujme Boha, našu spásu.
Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár *
a oslavujme ho žalmami. R.
Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, *
kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril.
Lebo on je náš Boh †
a my sme ľud jeho pastviny *
a ovce, ktoré vedie svojou rukou. R.
Čujte dnes jeho hlas: *
„Nezatvrdzujte svoje srdcia
ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, †
kde ma pokúšali vaši otcovia; *
skúšali ma, hoci moje skutky videli.“ R.

„Nezatvrdzujte svoje srdcia!“

Michal Patarák

Srdce je v biblickom poňatí stredom ľudskej bytosti, uzlom, ktorým sa vedno viaže všetko, čo tvorí našu osobnosť. Čo zasiahne srdce, to zasiahne celého človeka.

Tvrdé srdce je srdce s pancierom, obrastené kôrou, alebo obklopené akoukoľvek vrstvou niečoho, čo človeku zabraňuje duchovne pochopiť to, čo sa s ním deje. To vôbec neznamená, že je zlým človekom. Niečo mu však znemožňuje zodvihnúť zrak a pochopiť širšie súvislosti.

Práve otupené srdce je dôvodom toho, že sa učeníci na loďke bezočivo starali o jedlo hneď potom, ako Ježiš nasýtil štyritisíc ľudí siedmimi bochníkmi (Mk 8:17). Priamo vedľa seba mali pritom niekoho, kto im ešte pred chvíľou – nevedno akým spôsobom – v čase hladu ponúkal chlieb.

Aj Izraeliti na púšti dostali od Boha prepelice a mannu, a hneď na to takmer ukameňovali Mojžiša za to, že nemajú vodu.

Opakujeme vždy ten istý scenár: bojíme sa uveriť, že Ten, čo sa postaral predtým, sa postará zas a znova.

 

veronka profil roundPonúkni Bohu, čo si navaril!

Verona Šikulová

Ranná zvada v kuchyni, potom kávička na terase, prihlúpla relácia v televízii – ako nám ten život, živôtik sekne! Občas aj po krížoch..

Pri laických debatách o viere a Bohu na internete, v tlači, často aj v televízii, mimochodom, píšem laických, lebo si myslím, že čo sa Boha týka, laici sme všetci, má veriaci človek zavše dojem, akoby mal ostatných pochybujúcich, prípadne na Boha nahnevaných, takých čo mu neodpustia ani ň, nevercov a inovercov, presvedčiť, že Boh je a že to vymyslel a myslí dobre, podstrčiť im dáky rukolapný dôkaz o jeho existencii.

Usmievam sa, Božie dielo je dokonané, sme tu, zázrak nad zázraky!, ešte stále sme tu!, a napriek tomu, ako sa nám nepáči.

Usmievam sa, lebo veď čo by sme ešte chceli! Mastné ryby, vajcia do koláča, kačku do vačku a nejaký groš, a už je toho dosť?

Usmievam sa aj vtedy, keď vidím, ako veriaci bratia a sestry potrebujú k argumentom zázraky a zjavenia! A berú všetko, co nikoliv, to také!, aj sám Boh aj jeho syn sa musia usmiať ich vynachádzavosti – nedávno vraj videli tvár Ježiša na Východnom Slovensku na dverách sporáka! Ach ako radi mu prišijeme naše prešľapy a omyly, vojny, hladomory, krivdy, On nás stvoril, šak nech hasí, keď horí, včuľ nech ukáže!

Akoby sme skúšali Jeho trpezlivosť, inteligenciu, dobrotu, keď mu podvrhujeme dosť tupé možnosti ako by nás mohol či mal presvedčiť o svojej existencii.

A pritom, povedz iba slovo…

Veď Boh by mohol aj celé toto divadielko šmahom ruky zrušiť a zastaviť.

Bez vysvetlenia, zjavenia, tak, že by tu znova zostal iba On, aj bez splnenia svojho sľubu o druhom návrate, večnosti – preto si ráno, keď vyjdem na terasu zavše pomyslím, že málo ďakujeme za najväčší zázrak, ktorého sme ráno čo ráno priami účastníci, za to, že tu ešte stále sme, zvlčilé stádo ovcí, cvakajúce zubami, zavše neváhajúce uhryznúť trebárs aj svojho pastiera!

To je čistý prvý plán

Fero Múčka /žurnalista/

Prvá vec, čo udrie do očí pri tomto žalme, je jeho prvoplánovosť. Nie je to žiadne podobenstvo, žiadne vysvetľovanie, že prečo a ako a čo ak nie. Logika je jednoduchá a vystihuje celú pointu vzťahu k Bohu.

Žalmista vychádza z toho, že Boh je. Vzhľadom na to, že ide o žalmistu, nedá sa povedať, že by to bolo prekvapivé tvrdenie. Ak žalmista nemal pravdu, tak nie je nad čím sa zamýšľať. Vychádzajme teda z toho, že mal pravdu, aby bolo nad čím sa zamýšľať.

Na začiatku venuje pomerne veľa energie a priestoru na to, aby obšírne vyzval k tomu, čomu sa dnes už aj u nás hovorí worship (copyright patrí protestantom). Oslava, chválospev.

Znie to trochu neefektívne. Keď sa už odhodláme hovoriť k Bohu, zväčša je to preto, aby sme sa vyžalovali, poťažne sa od neho niečoho domáhali. Keď už niet nikoho, kto by mal o naše vyžalovanie záujem, dobre padne aj Boh.

Ak pripúšťame, že Boh by sa po našom vyžalovaní mohol nejako zaangažovať v našej veci a nejako ňou pohnúť (keďže je Boh, technická stránka by mu asi nerobila problém), má také žalovanie sa Bohu a domáhanie sa celkom zmysel.

S chválospevmi a oslavou je to také menej zmysluplné. Neobsahujú žiadne nové informácie, nie je v nich žiadna prosba, ani nápad, ani biznis návrh (ja tebe – ty mne). V podstate to vyzerá ako dosť neužitočná verzia dialógu, Boha naše vzdanie úcty aj tak nikam neposunie. Tak prečo to robiť?

Žalmista odpovedá prvoplánovo: Lebo on je Boj a ten Boh nás stvoril. Táto verzia žalmu je inak skrátená, v tej celej sa ešte píše toto: Lebo Pán je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ. V jeho moci sú zemské hlbiny a jemu patria aj nebotyčné štíty. Jeho je more, veď on ho stvoril, i pevnina, ktorú stvárnili jeho ruky.

Ak teda takýto Boh, najvyššie bytie zo všetkých, nás cielene a chcene stvoril, nemáme podľa žalmistu viac čo špekulovať, pretože už niet o čom, nič veľkolepejšie sa nám stať nemohlo. V tomto asi treba dať žalmistovi za pravdu.

Žalmista pripúšťa, že tento fakt sám o sebe každého nemusí nadchnúť. No komu k šťastiu a oslave nestačí, že ho Boh chcene stvoril, toho žalmista onálepkoval, že si zatvrdzuje srdce. Teoreticky tejto žalmistovej logike niet čo vyčítať.

PS: Je v tom ešte jedna tricky pointa. Všetky tie biblické odporúčania o tom, ako sa správať k Bohu, majú vplyv na usporiadanie vzťahov v spoločnosti. Žalmista hovorí, že to s tými oslavami máme robiť „my“, lebo stvoril „nás“. V tom je vyjadrená celá pointa sociálnych vzťahov, ako si ich podľa žalmistu predstavuje Boh. Ak zoberiem vážne, že mám oslavovať Boha, lebo ma osobne stvoril a to isté majú robiť aj ostatní, ktorých tiež osobne stvoril, dosť to limituje naše možnosti vzájomne sa mlátiť, okrádať a pod. Proste to nejde dokopy.

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Prepočuli sme Božie slovo je seriál komentárov k nedeľným liturgickým čítaniam. Liturgické čítania sú tisíce-ročnou tradíciou vyberania úryvkov z Biblie - na mieru pre aktuálny deň. Ponúkame na ne dva uhly pohľadu (a viac), podľa sfér, ktorým sa venujeme. Nejde o žiadnu fundovanú teológiu, ale domácke tlmočenie toho, čo pod týmito dnes zdanlivo nepoužiteľnými textami rozumieme. Alebo úprimnú snahu o ich interpretáciu v súčasnom svete.

Úmysel
Dešifrovať: otváranie Písma (tj. dávneho, len nezainteresovaným neprístupného manuálu), pokus o oprášenie toho, čo v ňom toľkí pred nami videli
Debatovať: nepochopený (ani nechápajúci) nespolupracuje, pričom málokto v našej spoločnosti spolupracuje
Porozumieť: sami sebe a našej vlastnej kresťanskej viere
 
Autori
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku.
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch.
A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.