Denník N

Na ceste z psychickej choroby sa nehodno vzdávať

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

O mojej ceste za kvalitnejším životom s psychickou chorobou

Zažila som niekoľko hospitalizácií na psychiatrii. Momentálne som na znížených dávkach liekov, ktoré ma pred mojou psychickou chorobou menej chránia. Sú dni, keď ma niečo vytočí a ja, ak si nedám pozor, sa rýchlo začínam rútiť „do záhuby“ nazývanej psychotická epizóda či atak, ktorý môže byť v krajnom prípade znova riešený hospitalizáciou.
K rozhodnutiu znížit dávky liekov som dospela postupne. Ti, čo ste čitali môj blog zo starších čias v inom médiu, viete, že roky som bola na dávkach aké mi predpisovala moja psychiatrička. Spolupracujem s ňou naďalej, chodím na pravidelné kontroly. No zhruba asi pred dvoma rokmi som si postavila hlavu, že to skúsim inak.
Prehodnotila som totiž kam ma klasická psychiatrická liečba, akou sa u nás na Slovensku lieči, od roku 2000 doviedla. Som invalidná, nepracujem, z choroby som sa nedostala a doktorka mi postupne začala tvrdiť, že už je to na celý život. Už pár rokov je to stabilizované bez nutnosti hospitalizácie, čo je vlastne super. Avšak choroba je tu stále, číha na svoju príležitosť. „Vás môže rozhodiť aj taká radostná udalosť ako napr. svadba,“ povedala mi pri jednej kontrole moja psychiatrička. A tak, keď sa táto udalosť mala začiatkom minulého roka konať, mala som obavy. Áno, stačí, aby sa niečo, čo je spojené so starosťami, s plánovaním, udialo a už moja stabilita je v keli. Darmo užívam psychofarmaká. Musia sa v takej situácii navyšovať alebo meniť – podľa potreby. Kto však odkontroluje tú potrebu? Moja psychiatrička? Ja? Môj manžel, dospievajúce deti alebo iní príbuzní?
Robili a robíme to spoločne. Prvé roky ma vždy ratovali blízki príbuzní. Vždy, keď bolo zjavné, že už normálne fungovať nevládzem. V spolupráci s psychiatričkou to väčšinou skončilo hospitalizáciou a následnou ambulantnou liečbou. Vďaka psychiatričke, ktorá chápala potreby našej rodiny, sa potom vždy menila kombinácia liekov, aby som doma fungovala. Aby som nechodila po dome ako utlmená múmia alebo neležala so svojimi myšlienkami v posteli. Stále sme teda pracovali s liekmi. Nik však nepracoval so mnou. Sama som však neprestala hľadať cestu ako sa z toho dostať, respektíve ako s chorobou žiť, čo najkvalitnejšie. Verila som a stále verím, že sa to dá. Neskutočne mi pomohli moje blogy, diskusie k nim, komunita blogerov a diskutérov, ktorým táto téma nebola cudzia. Písala som aj na iné témy, pretože som neraz mala potrebu hovoriť o tom, čo ma práve „tlačilo“. Blog sa stal akousi mojou psychoterapiou.
Po trinástich rokoch od prepuknutia psychickej choroby som sa rozhodla pre psychoterapiu a začala chodiť psychologičke. Myslím, že mi to pomohlo. Rovnako ako diskusie k mojim článkom aj psychologička mi ponúkla iný pohľad na veci, ktoré ma rozrušujú. Práve pravidelné sedenia u nej mi pomohli zvládnuť vyššie spomínanú svadbu mojej dcéry. Potreba navýšiť preventívne lieky ako mi to navrhovala psychiatrička sa nepotvrdila. Pomohla mi aj komunita rovnako postihnutých ľudí, ktorých som však nenašla v žiadnom stacionári. Na dvere stacionára som márne klopala. Písala som do nemocnice, kde som bola viackrát liečená a vedela som, že tam takéto niečo funguje. Neozvali sa mi. Nejakých podobne chorobou obdarených ľudí, ktorí hľadali pomoc, som našla prostredníctvom blogu. Ďalších som spoznala prostredníctvom diskusného fóra na stránke www.schizo.sk. Vďaka iniciatáve jedného člena tohto fóra, sme sa začali zhovárať na Zello kanáli. Spoznala som ľudí, ktorí sa s psychickými problémami boria aj s nízkymi dávkami liekov alebo existujú úplne bez liekov.
Zmenila som sa. Zmenila som aj svoje postoje a mnohé názory za tie roky liečby. Keby som to však mala znázorniť grafom v časovom slede, prvé roky liečby to skákalo. Hádzalo ma to hore dolu s veľkými amplitúdami predovšetkým dolu do atakov. Potom prišlo obdobie invalidity a intenzívnejšieho blogovania. Bolo to stabilizované a viac-menej som doma fungovala ako matka a manželka za cenu akéhosi postupného otupenia vlastných záujmov, vlastného citového prežívania. Antipsychotiká a antidepresíva som brala ako doktorka povedala, všetko som korigovala jedine liekmi na spanie. Spánok a oddych som si strážila ako oko v hlave. V lepších časoch som si vravela, že fungujem v pohode a chcem ísť znova pracovať. Hľadala som, chcela som viac ako len prať, variť a upratovať. Nadobudla som dojem, že môžem lieky znížiť, lebo nastáva moje uzdravenie alebo že stres v práci už budem zvládať úpravami liekov podľa vlastnej potreby. Skúsila som úpravu dávok liekov, avšak najprv bez nástupu do nejakého zamestnania.
Prelomový bol rok 2014, kedy som sa pri znížených dávkach psychofarmák rozhodla pre psychoterapiu. Trvalo mi dlho, kým som na znižovanie pravidelne užívaných psychofarmák presvedčila moju psychiatričku a aj rodinu. Všetci sa obávali toho “draka zalezeného v jaskyni“, tej mojej choroby, ktorá zrazu vylezie na povrch a vychŕli na nás svoj oheň. Poviem vám, ten drak vylieza. Svoju chorobu viac vnímam, viac si ju uvedomujem. Vidím to každodenne. Pozorujem svoje nálady, ktoré ma hádžu sem a tam. Snažím sa však nepanikáriť. Robiť niečo predovšetkým so sebou, so svojimi návykmi, náhľadmi na to, čo ma rozrušuje. Snažím sa korigovať svoj spánkový a relaxačný režim. Graf už nie je takou vodorovnou líniou, má svoje amplitúdy, ktoré si plne uvedomujem. Pridanou hodnotou je moje prežívanie. Nie je až také oploštené. Zas sa viem pre niečo nadchnúť, nad niečím rozčúliť. Viac sa smejem a aj plačem. V období na vyšších dávkach som už ani neplakala a ani som nevedela tak prežívať radosť. Emocionálne som živorila. A práca? Zvládam domácnosť, záhradu, nejaké zvieratká. Na pravidelné chodenie do práce zatiaľ nepomýšľam. Pri mojich náladách a poruchách spánku by to bolo dlhodobo neudržateľné a hodilo by ma to zas len na kolená. Svojho sna o vlastnom uplatnení a kvalitnom živote sa však nevzdávam.

 

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.