Misericordia

Srdce človeka je zázrak sám. Pumpuje neúnavne život do žíl, každý deň znáša nové nárazy a i cez zlomené vzťahy, zlomenú dušu a všetky nástrahy, ktoré život kladie do cesty každému z nás, vytrvá. Prežije všetky búrky, všetky súboje, ako posledný obranca. Vydrží všetky nástrahy, prekoná samotu aj radosť, zrýchli v beh pri milovaní a spomalí, keď už nezostal nik, kto by mohol pri jeho vzrušenom rytme tancovať s nami. Je sídlom lásky a i keď nie je schopné ani citu, ani empatie, sú mu prisúdené kúzelné vlastnosti a nezlomná pamäť na tých, ktorí kedysi boli zaborení hlboko do jeho krvavočerveného centra, do srdca sŕdc a po ktorých zostali prázdne miesta. Pamätá si odtlačok vlasov na hrudi, pritúlené telo toho druhého, uši čo načúvali zvuku jeho tlkotu. Vydrží až do posledného dňa. Až potom odíde ako posledné, ako posledný verný spojenec v bitke proti svetu, proti času, ktorú nik nevyhrá.

Častokrát však klame samo seba, inokedy nevie po čom túži; vie byť verné i klamné. Ten, komu patrí môže byť vzdialený tisíce kilometrov, skrytý pred svetom. Môžeme klamať sami seba, líhať do cudzích postelí, sľubovať prirýchlo lásku iným: srdce bude vždy vedieť svoje. Vždy bude vedieť, kto je ten, komu skutočne patrí, nech už sami seba snažíme presvedčiť o čomkoľvek inom.

Nenačúvať vlastnému srdcu je zradou voči sebe. Z tohto zlomu vlastnej duše, sporu so samým sebou pramení toľko nešťastia, smútku a samoty. Možno je to strach, ktorý bráni človeku riadiť sa odvahou vlastného srdca, možno iba obyčajná ľudská slabosť. Tak či tak ten hlas volajúci po skutočnom cieli cesty počas mnohých rokov, kedy ignorujeme tvrdošijne tiché šepkanie z vlastného vnútra, ten hlas pretrvá. Tí menej šťastní si ho vezmú so sebou a vytratia sa do ticha. Tí odvážnejší a možno aj tak trochu ľudsky šťastnejší nakoniec nájdu cieľ jeho volania. Niet pre človeka väčšieho šťastia, väčšieho dobra ani krajšieho života než patriť k tomu, po kom jeho ľudské srdce skutočne túži. Je to forma šťastia, ktorú možno fyzicky cítiť. Tak mocný je jeho hlas.

Sú to práve obyčajné tiché večery, kedy mlčky sedíme s tým, kto je nášmu srdcu blízky, ktoré sú dôvodom prečo sme na tomto svete. Nie je to pre moc, hypotéky, majetok, domy, škôlky s francúzskymi vychovávateľkami, kvôli šialenstvu, za ktorým sa ženieme v snahe nič „autentické“ nepremeškať. Skutočnou hodnotou, skutočným dobrom a pre veriacich snáď i požehnaním je mať po boku človeka, ktorý bude rovnako verný, ako naše vlastné srdce. Odíde až ako posledný.

Tí, ktorí takéto šťastie majú a čítajú tieto riadky nájdu v sebe snáď malý posun naľavo od hrudnej kosti. Snáď urobia pekný večer tomu, koho srdce bije v rovnakom rytme než to ich a urobia pre tohto človeka maličkosť, čo poteší. Či už peknú večeru, starosvetskú ružu alebo obyčajnú kávu s bozkom na raňajky. Lebo obyčajné veci a gestá v správnom momente sú tým najkrajším, čo bežné dni a obyčajný ľudský život môžu dať. Z mnohých nám patrí len jedno srdce, z jedného dostávame mnoho. Predsa nám za to malé gesto stojí – je drobnou odmenou za to, že sa naša dlaň má kam schúliť, že nájde ľudské teplo druhej dlane. Môcť k niekomu patriť nie je naše právo, je to privilégium.

Nech vaše srdce nebije nikdy samo. A ak by aj, treba len ísť a nasledovať jeho hlas. Vytrvať.

Venované Pavlovi Mikulíkovi a Ľubovi Romanovi.