Denník N

Posmrtní prezidentovi priatelia

… Michal Kováč, podobne ako väčšina spoločnosti neskoro pochopil, aký veľký podliak bol Mečiar … po únose syna, útokoch voči sebe, si však zachoval dôstojnosť človeka, aj úradu, ktorý zastával … pre mňa bol za daných okolností veľmi dobrý prezident …

V zhrnutí uvedené som napísal 5.10.2016 v diskusii na iDnes.cz k článku o úmrtí prezidenta Michala Kováča. Okrem spomienok v sebe, som nemal viac potreby k jeho skonu čokoľvek iné verejne publikovať.

Sťaby čarovným šibnutím zrodené priateľstvá, vrátane morbídneho, posmrtného ospravedlnenia, evokovali vo mne pachuť a odpor k ich autorom. Akoby na to nemali dostatok času keď žil. Vtedy by ich vyhlásenia mali výpovednú hodnotu aj o nich samotných, že neskoro, ale predsa si uvedomili svoje zlyhania a ľutujú postoje a účasť na skutkoch voči vtedajšej hlave štátu. Príležitostí tak urobiť, mali dostatok. Súčasné ich vyjadrenia o priateľstve, či vzájomnom porozumení, sú len prázdnymi, bezduchými vyjadreniami adresovanými verejnosti, treba podotknúť, že časti verejnosti, tej ich, nepremýšľajúcej.

Už keď som zabŕdol do aktuálnej politickej témy, lebo takou okrem rodiny zosnulého je, odkaz Michala Kováča, človeka aj prezidenta, postaviť sa zlu vo verejnom živote je nutnosť, by sme mali nielen ctiť, ale napĺňať svojimi životmi, každodennými činmi, teda, minimálne v podobe, že sami nebudeme jeho šíriteľmi.

Záverom si dovolím uviesť Cicerov citát, ktorého platnosť je nadčasová: „Priateľstvo môže vzniknúť len medzi dobrými ľuďmi“.

 

Teraz najčítanejšie