Denník N

Zvláštny prípad (ne)vidiaceho Sidneyho Bradforda

Písal sa rok 1959. Úspešná transplantácia rohovky narušila pokojný život 52 ročného nevidiaceho muža. Vrátil sa mu zrak.

Stručná novinová správa o tejto úspešnej operácii upútala pozornosť asistentky profesora psychológie Richarda Gregoryho. Rozhodli sa kontaktovať lekára, ktorý operáciu vykonal a zistiť viac o tomto zvláštnom prípade. Lekár a pacient sa rozhodli spolupracovať a výstupom približne ročného skúmania bola prípadová štúdia, ktorú Gregory spolu s Jean Wallace publikovali v roku 1963 v časopise Experimental Pychology Society Monograph.

Prípadov opätovného získania zraku je za posledných 300 rokov zdokumentovaných asi 30. Nie, nejde o zázraky. Zväčša ide o zákroky ako je odstránenie katarakty (šedého zákalu), alebo transplantácia rohovky, ako v prípade Sidneyho Bradforda, ktorý prišiel o zrak približne 10 mesiacov po narodení a až do operácie v strednom veku žil život nevidiaceho. Príčinou nezvratného poškodenia rohovky bol podľa dobových zdravotných záznamov zápal rohovky, ktorý dostal po očkovaní proti pravým kiahňam.

Bradford navštevoval školu pre nevidiace deti v Birminghame, kde dostal základné vzdelanie a vyučil sa za mechanika.obdobia pred operáciou nemal žiadne vizuálne spomienky, s výnimkou skúsenosti troch farieb – bielej, čiernej a červenej. Tieto vnemy však mohli vzniknúť v dôsledku vyšetrovania oka svietidlom, keďže mal funkčnú sietnicu a problém jeho slepoty spočíval v nepriehľadnej rohovke. Jeho o štyri roky staršia sestra si po rokoch spomenula na to, že v detstve bol schopný ukázať na veľké biele objekty. Práve pomerne dobrá funkčnosť sietnice pravého oka bola dôvodom pre podstúpenie série operácií. Treba dodať, že mnoho nevidiacich nie sú úplne nevidiacimi, ale majú aspoň na niekoľko percent funkčnú sietnicu a dokážu vnímať napríklad intenzívnejšie osvetlenie. V praxi sú ale tiež považovaní za nevidiacich.

Prvá vizuálna skúsenosť Sidneyho Bradforda po operácii bola spojená s tvárou lekára. Najprv počul hlas, videl akúsi farebnú škvrnu a až potom si uvedomil, že ide pravdepodobne o lekárovu tvár. Keď po pár týždňoch od operácie prišiel do nemocnice Gregory s výskumnou partnerkou, videli Sidneyho kráčať po nemocničnej chodbe úplne sebavedome a bez toho, aby sa musel dotýkať stien. Orientoval sa v priestore len podľa zraku a na prvý pohľad určite nejavil známky slepého človeka. Súhlasil s tým, aby psychológovia otestovali jeho nový zmysel.

Najprv sa ho spýtali, či by dokázal vymenovať predmety v miestnosti. Na ich prekvapenie ich vymenoval omnoho viac, ako očakávali. Dokonca vedel odčítať čas z veľkých nástenných hodín. Neskôr im vysvetlil, že sa naučil určovať čas podľa náramkových hodín bez skla. Takže podľa hmatu vedel odčítať čas podľa polohy ručičiek. Keď videl nástenné hodiny, dokázal si spojiť polohy ručičiek, ktoré vidí s predchádzajúcou taktilnou skúsenosťou.

Rozhodli sa predložiť mu niekoľko vizuálnych ilúzií, na ktoré sú dobre popísané reakcie zdravých ľudí, aby tak mohli zistiť ako je na tom so zrakom. Domnievali sa, že to je najlepší spôsob ako objektívne zhodnotiť jeho zrak. Zistili, že vôbec nepodlieha ilúziám dvojznačnej hĺbky (ilúzii Neckerovej kocky), lebo vôbec nerozumel tomu, čo je to hĺbka priestoru. Povedal, že to, čo je na obrázku vyzerá úplne inak ako drevená kocka vo skutočnosti. Mal problém vôbec porozumieť tomu, že na obrázku je znázornená kocka. Na druhej strane normálne podliehal ilúzii Amesovej izby. Nezdalo sa mu, že by z izbou bolo niečo v neporiadku, teda, že nemá obdĺžnikový tvar, ale je zvláštne skosená.

Najprekvapivejším zistením bolo, že v Ishiharovom teste farebného videnia dokázal všetky čísla prečítať úplne správne. To znamená, že podľa testu mal S.B. normálne farebné videnie. Prekvapivé bolo, že čísla prečítal úplne sebavedome. S najväčšou pravdepodobnosťou sa ani nesnažil očami sledovať vonkajšie kontúry, keďže nevedel na ktoré farby sa musí sústrediť až pokiaľ nerozlíši jednotlivé tvary. To, ako obstál v Ishiharovom teste je silným dôkazom pre prenos z predchádzajúcej taktilnej skúsenosti.

Od 17. storočia je tu stále otvorená otázka, známa ako Molyneuxova otázka, ktorá sa týka vzťahu medzi taktilnou a vizuálnou skúsenosťou. Jej autor s pýta, či by nevidiaci človek, keby sa mu navráti zrak, dokázal rozoznať zrakom predmety, ktoré pred tým poznával len dotykom. Prípad pacienta S.B. ukazuje, že áno, že medzi taktilnou a vizuálnou skúsenosťou existuje nejaká možnosť prenosu. Mal problém vnímať hĺbku priestoru a perspektívu (pri pohľade z okna mal pocit, že sa môže dotknúť tých podivných malých ľudí dolu na ulici, keby sa nahne cez parapetnú dosku), ale dokázal výborne asociovať predchádzajúce taktilné skúsenosti s tým, čo teraz videl.

Napriek tomu, že S.B. urobil v krátkom čase neskutočné pokroky (po čase mu prišiel smiešny aj nápad nakloniť sa cez parapetnú dosku a dotknúť sa ľudí na ulici), je jeho prípad dosť tragický. Po čase upadol do hlbokej letargie. Svet sa mu už nezdal byť až taký úžasný ako na začiatku, keď začínal objavovať svet zmyslom, ktorý mu pred tým chýbal. Narazil na veľa obmedzení, ktoré spôsobilo navrátenie zraku. Nedokázal sa začleniť do normálneho života. Už nebol nevidiaci, ale bol vidiaci, ktorý v strednom veku nevie čítať a nemôže riadiť auto. Jeho očakávania o novom živote so zrakom boli asi odlišné ako skutočnosť. Ľudia si z neho robili posmech a začal byť z toho sklesnutý. Videnie mu začalo byť viac na obtiaž.

Profesor Gregory napokon konštatuje, že jeho príbeh bol skutočne tragický, lebo celý život mal vážny handikep a keď sa ho podarilo odstrániť, stratil svoj pokoj a sebaúctu. Napokon v roku 1960, teda len 3 roky po operácii tragicky zomiera.


Spracované podľa kazuistiky: GREGORY, R., WALLACE, J.: Recovery from Early Blindness. A Case Study. Experimental Psychology Society Monograph No. 2 1963

(Ilustračná fotka z epizódy M*A*S*H: Out of Sight, Out of Mind, kedy Hawkeye prišiel o zrak a nevedel, či to bude natrvalo)

Teraz najčítanejšie