Denník N

Sme jediní klamári, ktorí hľadajú pravdu

Knižnica pre mládež mesta Košice
Knižnica pre mládež mesta Košice

Jesús Ruiz Mantilla je renomovaný španielsky novinár a spisovateľ. Od roku 1992 pracuje v denníku El País ako redaktor kultúrnej prílohy.

 Ľudia dnešnej doby sú zahltení vizuálnymi podnetmi. Obstojí krásne slovo v silnej konkurencii filmu, televízie a počítačov?

Spomínam si na svojho profesora, ktorý ma učil písať. On nám zakázal hovoriť niečo v tom duchu, že raz vidieť znamená viac ako stokrát počuť. Ak novinár alebo spisovateľ niečo také vysloví, znamená to prehru. Môj profesor nás učil presný opak: Jedno dobre zvolené slovo má väčšiu hodnotu ako sto obrazov. Ja zase svojim študentom hovorím: Ak chcete byť novinármi, je absolútne nevyhnutné, aby ste čítali básne, pretože poézia je asi najvhodnejšia literárna forma, tu sa naučíte uchopiť slovo. Žijeme s politikmi, ktorí sa snažia dávať slovám svoj vlastný význam. Často slová zneužívajú, prispôsobujú si ich významy, prostituujú ich. Spisovatelia, novinári a básnici majú dôležitú úlohu – slovo vyzliecť a opäť ho obliecť, prinavrátiť mu správny význam. Štátna moc nám prikazuje pracovať s eufemizmami. Na bojisku došlo (povedané rečou vojska) k „nevyhnutným stratám.“ To my spisovatelia musíme povedať: „Sú mŕtvi, zomreli tam ľudia.“

Čo si myslíte o kuvičích hlasoch, ktoré prorokujú, že v budúcnosti sa písať  jednoducho prestane – svet konzumu pohltí svet ideí.

Toľkokrát som počul, že toto všetko sa raz skončí. Myslím si, že človek je taký úžasný a inteligentný tvor, že urobí všetko preto, aby tieto krásne veci prežili. Poézia stále existuje, jestvovala už za čias Homéra. Robil som rozhovor s Philipom Rothom, americkým spisovateľom, ktorý ma fascinuje. A ten mi povedal, že raz nás televízna obrazovka  zožerie, pohltí. Nie som si celkom istý, či s tým súhlasím, ale.. keď sa pozerám na obrazovku, uvedomujem si, aké je dôležité čítať, je mi jedno, akú to má literárnu formu! Na druhej strane, treba si uvedomiť, že sa dnes číta viac ako kedykoľvek predtým. Netreba sa báť.

Spisovatelia často odkrývajú pravdu, ako ste spomínali. Ale písať román   často znamená  pohybovať sa na veľmi hmlistej hrane medzi fikciou a realitou.

„Fikcia je pravda o klamstve,“ hovorí Mário Vargas Llosa. Prostredníctvom príbehov, ktoré si vymýšľame, prichádzame k veľkým pravdám. To znamená, že my spisovatelia sme profesionálni klamári. Ale sme jediní klamári, ktorí hľadajú pravdu. Pretože vieme, že za „tými klamstvami“ sa pravda skrýva, lebo tá pravda je občas zábavnejšia, keď je oblečená do klamstva. A v takom prípade cieľ býva dôležitejší ako prostriedky vedúce k nemu, hovorieval Machiavielli.

 Na autorskom čítaní ste spomenuli tvorbu Sándora Máraia. Čo vás tak veľmi oslovuje na jeho tvorbe?

Jeho spôsob písania je zároveň aj spôsobom ako žiť tu, na tomto svete. Všetko čo sa mi od neho dostane do rúk, ma fascinuje. V Španielsku bol Sándor Márai neznámy autor až do osemdesiatich rokov 20. storočia. Tu, na tomto mieste musím vzdať hold našej editorke, ktorá ho objavila a umožnila, že sa stal pre nás fenoménom. Volá sa Sigrid Kraus, hoci jej meno znie nemecky, je to Brazílčanka, vydatá za Argentínčana a žijúca v Barcelone. Je príkladom moderného kozmopolitizmu. Vďaka nej sme objavili Sándora Máraia.

Prečo spisovatelia cestujú na autorské čítania a radi čítajú svojim čitateľom? Pred vami pricestovalo do Košíc už dvadsať spisovateľov, väčšina priznala, že sa na podobné podujatia tešia.

Keď dopíšem román, ten román už nie je môj. To je strašný moment v živote spisovateľa, udeje sa vtedy, keď sa román odošle editorovi. Korektúry na románe sú dokončené, obyčajným stlačením „enter“ je román fuč. Zároveň spisovateľ stratil svoje „dieťa“, práve odišlo z domu. Navždy. Hoci sa o neho staral, dával mu jesť, občas ho potrestal, dal mu facku, odložil ho za trest do škatule.. Po odovzdaní diela román patrí čitateľovi. Je váš. My píšeme román pre vás, aby ste si ho vy privlastnili a nemá to s našimi prapôvodnými úmyslami, prečo píšeme, nič spoločné. Počas čítania si vy román dotvárate, cenzurujete, čerpáte z neho výživu. Každý z čitateľov má určité osobné skúsenosti a vidí veci, ktoré som ja nevidel. To, čo vás v románe osloví, súvisí s vecami, ktoré sa vám stali. Ak sa žiaden čitateľ nedokáže pri čítaní s ničím identifikovať, je to zlý román.  Na autorských čítaniach mi ľudia o mojich dielach hovoria všeličo, dobré i hrozné veci. Ale ja im vždy odpovedám: „Nuž dobre, ako chcete!“ Nenávidel som, keď sme čítali v škole poéziu a profesor nám nanucoval svoj názor o úmysloch básnika: Je to tak a nie inak. Nikto nemá nárok mať pravdu, jedinú pravdu o dielach, ktoré sa čítajú. Každý čitateľ má tú svoju pravdu a závisí od neho ako dielo vníma. A preto ma vždy fascinuje hovoriť so svojimi čitateľmi.

Keď už spomínate „pravdu o dielach“ prirodzene sa mi ponúka otázka: Aké máte skúsenosti s literárnou kritikou?

Španielski kritici sú veľmi rôznorodí. Keď si spomeniem na svoj posledný román „Hotel Prechodné obdobie“ (Hotel Transición) musím povedať, že boli ku mne veľmi milí. Som s nimi spokojný, neboli zlé recenzie.  Myslím si, že pozícia dnešnej literárnej kritiky je veľmi ťažká. Tak ako celý svet, sú aj oni trochu stratení. Svet internetu obrátil všetko naruby. Jednu vec naozaj zničil – hierarchiu hodnôt. Dnes sa za kritika považuje veľmi vzdelaný človek v odbore, ale aj obyčajný youtuber, ktorý miluje Harryho Pottera. Nič proti Potterovi, ale youtuber má rovnaký vplyv na verejnú mienku ako erudovaný odborník. Títo ľudia majú potom veľmi zlú pozíciu, veľmi tým trpia. Neviem celkom isto, či sa mi súčasný stav páči. Sú dni, keď sa mi to zdá byť dobré a sú dni, keď sa mi to nepáči. Mám v tom rovnaký zmätok. Ale tento zmätok sa mi pozdáva, pretože toto je prirodzený stav literatúry. Mohli by si  naň privyknúť aj literárni kritici, aby trošku spadli zo svojho piedestálu.

Je kritika v Španielsku nezávislá alebo je na ňu vyvíjaný tlak od vydavateľov?

Kritici by mali byť nezávislí, samozrejme jestvuje určité skupiny, ktoré preferujú, ale vo všeobecnosti možno povedať, že je u nich badať tendenciu k nezávislosti.

Ste redaktorom kultúrnej prílohy denníka El País, mohli by ste bližšie opísať ako vyzerá vaša rubrika?

Naša kultúrna príloha má 25 strán, vychádza každú sobotu, neobsahuje samozrejme výlučne iba recenzie, ale aj iné žánre. Hispánsky knižný trh je obrovský, ročne vychádza okolo 60.000 knižných titulov. V porovnaní s anglicky hovoriacim trhom sú španielske vydavateľstvá viac otvorené prieniku cudzojazyčnej literatúry a zahraničným autorom.

Na autorskom čítaní ste prečítali svoj článok – výsledok ankety medzi najslávnejšími spisovateľmi celého sveta, ktorí odpovedali na jednoduchú otázku: „Prečo píšete?“ Z odpovedí ste vytvorili  veľmi zaujímavú esej. Mňa by zaujímali vaše osobné pohnútky: „Prečo píše Jesús Ruiz Mantilla?“

V týchto textoch sú v podstate uvedené aj moje osobné dôvody, od tých najvyšších mimo našej sféry až po tie úplne prízemné, od fyzických až po metafyzické. Sú dni, keď sa mi píše veľmi ľahko, prirodzene ako keby som dýchal. Toto je spôsob života, ktorý som si vybral. Môj život je pohyb, moja práca ma núti cestovať, pohybovať sa, pretože som novinár. To, že som spisovateľom, ma tiež núti sa pohybovať, možno kvôli vnútornému nepokoju. Písanie je boj a je to snáď aj oddych.

Čo vás prekvapilo na odpovediach spisovateľov?

Prekvapilo ma to, čo tam nie je. Viete, spisovatelia sa radi predvádzajú, sú „koketní“. Nikto nepovie niečo, o čom si myslí, že takto odpovedia ostatní. Nikto nepovie, že to robí pre peniaze, vždy sú to vyššie ciele, vznešenejšie. Všetkým sa zdalo lacné povedať, že chcú zmeniť svet alebo chcú nakaziť nadšením svojich čitateľov, nie to by bolo príliš nudné. Mysleli si, že budú originálni, v skutočnosti všetci povedali to isté. Najlepšia odpoveď bola od Umberta Ecca: „Lebo sa mi to páči!“ Táto odpoveď sa mi zdala byť fantastická.

Čí to bol nápad – opýtať sa spisovateľov na ich motiváciu?

Nápad to bol môj a môjho kamaráta, mimochodom je to aj môj šéf v práci. Myslím si, že je to jediná osoba, ktorej by napadlo niečo také urobiť. Bol to aj  môj osobný impulz. Všetko to, čo vyjde zo mňa ako z novinára je moje ego, moja egoistická časť. Robím to, pretože sa mi chce. A myslím si, že keď mám na to chuť ja, tak jestvuje veľa ľudí, ktorých to bude zaujímať. Je to privilégium písať články o kultúre a deliť sa so svojimi čitateľmi o to, čo sa nám páči.

Spomínate, že každý novinár by mal povinne čítať poéziu, ktorých autorov čítate vy?

Čítam všetko, klasickú aj modernú poéziu. Myslím si, že poéziu treba čítať v pôvodnom jazyku, vždy keď čítam preklady poézie ostatných autorov, beriem ich s rezervou. Fascinujú ma básnici, ktorí pomocou jednoduchých slov dôjdu k vyšším, úžasným pravdám. Nemôžem hovoriť o slovenskej poézii, pretože ju nepoznám. Čo sa týka Španielska, prelomili sme hranicu, myslím si, že súčasná generácia je jedna z najbrilantnejších generácií aká tu kedy bola. Je veľmi veľa básnikov, ktorí ma fascinujú a ich tvorbu rád čítam. Uvediem mená ako  Francisco de Quevedo, Luis de Góngora, Pedro Salinas, Ángel González, Luis Muñoz, Federico García Lorca. Mimochodom Lorca je stále so mnou, mám jeho obrázok vo svojej izbe. Ďalej obdivujem tvorbu týchto autorov: Pablo Neruda, Jorge Luis Borges, Antonio Machado, Juan Ramón Jiménez. Netreba zabúdať na skvelé ženské poetky akou je Luisa Castro a Ana Merino. Rád spomeniem ešte latinskoamerickú poetku Alexandru Pizarnik. Pre mňa je poézia droga. Vždy keď čítam poéziu, mám obrovskú chuť písať. Básne ma provokujú, nabíjajú ma energiou.

Píšete doma alebo máte obľúbené miestečko na písanie v kaviarni?

Píšem zásadne doma, ráno, hneď ako vstanem. Za všetky romány, ktoré som napísal vďačím svojej fenke, lebo ona sa ráno zobudí o siedmej a zavelí: „Ideme sa prejsť na ulicu!“

Aký vyzerá váš proces tvorby? Ste intuitívny autor, ktorý nasleduje múzy, kamkoľvek ho zavedú? Alebo ste skôr analytický typ, ktorý sa striktne pridŕža naplánovanej osnovy?

Moje písanie je plánovaný proces. Začínam písať až vtedy, keď už mám pripravené určite poznámky. Potom píšem a redigujem text. Nakoniec nasleduje najbolestnejšia fáza tvorby – vyhadzujem veci. Hocikedy človeku môže napadnúť na ulici dobrá myšlienka, preto je dobré so sebou nosiť zápisník. Vtedy ju jednoducho k románu pripíšem, vyberúc pre ňu vhodnú literárnu formu. Tretia fáza je niečo ako sochárstvo, je potrebné dielo upraviť a vytvarovať. Píšem ráno, pretože to, čo napíšem večer, zvyčajne vyhadzujem. Literatúre dávam svoj najlepší čas, keď som najviac skoncentrovaný, všade naokolo je ticho, nič ma nerozptyľuje.

Fascinuje ma moment inšpirácie, vtedy pekná myšlienka vzniká doslova za okamih.

Inšpirácia autora málokedy chytí, keď sedí za stolom. Môže to byť vôňa, môže to byť prechádzka, človek musíš byť pripravený na inšpiráciu, na to, čo príde zvonku. Ale rovnako dôležité ako zachytiť inšpiráciu je vedieť, či to, čo začínaš objavovať, stojí za to.

Do svojho románu Utopená v plameňoch (Avogada el  lamas) ste umiestnili básnika Lorcu.  Prečo ste si vybrali práve Lorcu?

Federico García Lorca je snom Španielska. Lorca je Španielsko, ktoré bolo zabité hrozným spôsobom. Stelesňuje ducha Španielska, toho lepšieho z našej krajiny. Bol to génius, to je  mimochodom slovo, ktoré takmer vôbec nepoužívam.  Genialita je výnimka, nie je pravidlom. Bol to naturálny básnik, niečo ako Mozart, pevne zviazaný so zemou. Reprezentoval svet v Španielsku. Spolu s umelcami Dalím, Buñuelom a Ramónom Jiménesom vytvorili víziu lepšieho Španielska, vytvorili inštitúciu slobodného vzdelávania. Presadzovali moderné Španielsko – alternatívu voči starému, tmavému a uzavretému  Španielsku. Vytvorili nový projekt. V roku 1936 vojaci spravili v Španielsku puč, chceli aby do tejto modernej  nádhernej krajiny prenikla opäť tma a uzavretosť. Vojenský prevrat sa uskutočnil 18. júla 1936. V auguste toho istého roku bol zabitý Lorca. Jednoznačne patril medzi prvé obete Španielska, toho Španielska, ktoré chceli zničiť. On predstavoval svetlo v tme, ktorá ešte len mala prísť. Hovoriť o Lorcovi v cudzine, mimo Španielska, vo mne vyvoláva zimomriavky.. hýbe to mnou! Lorca je doteraz pochovaný na mieste, ktoré nepoznáme, vedľa republikánskeho učiteľa a pri toreadorovi, tiež republikánovi. Lorca je to najlepšie, čo sme v Španielsku mali a mohli ponúknuť svetu. On je našou najsvetlejšou myšlienkou.

Na okraj:

Po skončení podujatia sme sa s autorom vybrali do centra Košíc, aby sme mu poukazovali všetky významné miesta, spojené so životom Sándora Máraia. Jesús Ruiz Mantilla sa správal ako typický novinár. Vstrebával nové informácie, nezabudol si ich overovať: „A naozaj chodieval Márai do tejto cukrárne?“ Samozrejme bola to ideálna šanca – položiť mu zopár ďalších otázok, no nevyužila som ju naplno. Mala som hlavu plnú dojmov z autorského čítania. Úprimne povedané, práve som si vypočula najlepšie napísanú esej v mojom živote. Ako sa Mantillovi podarilo pretvoriť publicistický text na hlboko umelecký žáner – nechápem, ale podarilo sa mu to. Veď posúďte sami:

https://www.youtube.com/watch?v=pa1vQBuAZio

 

 

Rozhovor sa uskutočnil v Knižnici pre mládež mesta Košice, v rámci Mesiaca autorského čítania (MAČ 2016)

Prekladateľ zo španielskeho jazyka: Alexandra Barriová

Foto: Angela Lencsesová

Rozhovor bol krátený, nebol autorizovaný

Teraz najčítanejšie