Prečo poviem „Nie“ siedmeho februára
Ako iste viete, referendum o rodine bude. Ak by neboli otázky mätúce a možno aj proti ľudským právam, možno by som nepovedal, že bohužiaľ.
Otázka číslo jedna. Čo je manželstvo? Manželstvo je právne spolužitie dvoch ľudí. A tu je dôležité to právne. Manželia môžu spolu disponovať s majetkom, môžu dediť, môžu žiadať o hypotéku. Môžu byť informovaní o zdravotnom stave ‚polovičky‘. Teda z toho vyplýva otázka, prečo by nemohli mať rovnaké práva aj ‚tí druhí‘? Nie je to zásah do ľudských práv?
Otázka číslo dva. Ako funguje adopcia detí na západe. Prioritne sa skúma spolužitie budúcich rodičov. Čo teda diskvalifikuje partnerov rovnakého pohlavia? Jaj, aha, že dieťa potrebuje lásku otca a mamy. Myslím, ak by bolo všetko v poriadku vo vzťahu biologických rodičov, žiadna adopcia by neexistovala.
Otázka číslo tri. S tou sa dostávame ku sekcii mätúcich otázok. Ak odpoviem na túto otázku áno, školy nebudú môcť vyžadovať účasť na sexuálnej výchove, či na „výchove o eutanázii“? Teda ešte pred tým musia rodičia povedať, že oni alebo ich dieťa nesúhlasí so sexuálnou výchovou, či eutanáziou. Ak teda odpoviem na túto otázku nie, tak školu budú môcť vyžadovať účasť na takom vyučovaní a je fukašum, čo si rodičia myslia. Principiálne, čo je také zlé na sexuálnej výchove? Eutanázia je diskutabilná a je ťažké na ňu si vytvoriť tak názor, ktorý si po následnej argumentácii aj bez problémov obhájite. No dá sa to. A vôbec, eutanázia sa na školách ani nevyučuje.
Suma sumárum, šesť miliónov eur znova pôjde preč. Samozrejme, popredný odporca systému sa opýta, že kto to zaplatí. Kto zaplatí zbytočnú referendum o ľudských právach, ktorá vrhá na naše prozápadné smerovanie veľmi zlý tieň. No ja sa opýtam, kto nám dáva právo rozhodovať o ľudských právach? Kto nám dáva právo obmedziť práva iných?
Nikto.
