Fascinujúca kniha zo súkromného aj verejného života stromov

Neveril by som, že s ekosystémom Pandory z filmu Avatar, kde boli korene stromov prepojené nervovými vláknami, pričom celá komplexná koreňová štruktúra vytvárala energetickú sieť, nájdem spojitosť v knihe o reálnom fungovaní lesa s názvom Tajný život stromov.

Siahol som po nej ako po bestselleri, ktorý je už druhý rok v Nemecku umiestnený na popredných priečkach najpredávanejších kníh, no napriek tomu priznávam, že som mal mierne obavy, že za triumfom knihy je najmä súčasný celosvetový, a pre mňa príliš iracionálny, záujem o rôzne ezoterické predstavy.

Na moje veľké potešenie som však už po prvých stranách zistil, že text vôbec nebude znôškou new age posolstiev a odporúčaní ako správne objímať stromy, ale že jedinou motiváciou autora bolo oboznámiť čitateľov s fungovaním lesných biotopov.

Autorom je totižto Peter Wohlleben, ktorého znalosti pramenia z bohatých skúseností lesníka. Vyše dvadsať rokov pracoval ako úradník krajinskej lesnej správy, no svoju pracovnú pozíciu opustil, aby mohol presadiť svoje ekologické predstavy, ktoré sú zacielené najmä na návrat európskych pralesov.

Les je ako Vesmír

V súvislosti so snahami človeka objavovať nové vesmírne svety často zaznieva, že morské dno je menej prebádané ako povrch Mesiaca. Po prečítaní knihy o tajomnom živote stromov som si však uvedomil, že aj lesy mierneho pásma môžu dostať nálepku „hic sunt leones“.

Existuje pre to prosté vysvetlenie. Rastlinám a stromom nerozumieme najmä preto, že flóra a najmä stromy sú nekonečne pomalé. Ich detstvo a mladosť trvá v porovnaní s nami desaťnásobne dlhšie, a celý život až päťnásobne dlhšie ako ten náš.

Aktívne pohyby ako rozvinutie listov alebo rast výhonkov zaberajú týždne až mesiace, a preto stromy budia dojem nehybných, neživých útvarov, sotva pohyblivejších od kameňov.

A okrem toho je les ako Mariánska priekopa. Hlboká a neprebádaná. Polovica biomasy lesa sa totižto skrýva v jeho suteréne. Väčšina tvorstva, ktorá tam žije, sa nedá voľným okom ani rozpoznať. Pritom tieto živé tvory sú pre les oveľa dôležitejšie, ako lesná zver či vtáctvo. Les by rástol naďalej aj bez jelenej zveri alebo šeliem, no vymiznutie jeho mikroživota by bol pre les hotovou apokalypsou.

V jedinej hrsti lesnej pôdy žije totižto viac živočíchov, ako je ľudí na Zemi, a jedna čajová lyžička obsahuje vyše kilometra hubových vlákien. Informácia o hubovej sieti je presne tou úvahovou lávkou, ktorá je premostením na už spomínanú Pandoru.

Podľa autora mnohé stromy vysielajú posolstvá koreňmi, lebo tie spájajú do siete všetky jedince žijúce v lesoch. Do procesu prenosu informácií sa zapájajú aj huby, ktoré žijú so stromami v symbiotických zväzkoch. Podhubie funguje ako sieť optických vlákien pri internete a takto sa vytvára ekosystém, ktorý spolu komunikuje a vymieňa si energiu.

Sociálne cítenie stromov

Ako príklad uvádza bukový les, ktorému v prenesenom význame autor pripisuje aj určité sociálne konanie. Podľa Wohllebena sú buky schopné priateľstva a dokonca sa vzájomne zásobujú živinami. Takýto les totižto nemá záujem prichádzať o slabších členov, pretože by zbytočne vznikali medzery, ktoré by narúšali citlivú mikroklímu s pološerom a vysokou vlhkosťou vzduchu.

Iba v takomto prostredí sú stromy samými sebou chránené a môžu sa dožívať vysokého veku. Vek stromov je záhadou samou o sebe. My ľudia máme totižto skreslené predstavy o starom lese a starých stromoch, pretože moderné lesníctvo pokladá za maximálny vek stromu 80 až 120 rokov.

Mladý buk je však vraj skutočne dospelý až vo veku 80 až 150 rokov,  a to pri predpokladanom maximálnom veku 400 rokov. Za svoj život vyprodukuje plody asi iba šesťdesiatkrát a vytvorí tak asi 1,8 milióna bukvíc. Z tohto množstva však skutočne iba jeden plod dostane šancu vyrásť na dospelý strom.

Vytvoriť podmienky na dospenie a zostarnutie stromov by malo byť preto prioritou každého enviromentalistu, pretože ak chceme lesy využívať ako prostriedok boja proti klimatickým zmenám, musíme im dovoliť zostarnúť. Stromy sú v skutočnosti prirodzenými vysávačmi oxidu uhličitého, ktoré túto zložku vzduchu ustavične filtrujú a ukladajú si ich do tiel.

Najlepšie to dokážu dospelé, staré a majestátne lesy, ktoré sú v husto obývanej strednej Európe už iba výnimkou a aj poslednými divočinami. Skutočné pralesy vymizli pred stáročiami pod sekerami a pluhmi našich predkov. Mnohé lesy sú najmä stromové plantáže jedincov rovnakého druhu a veku. Už aj niektorí politici vedia, že takéto útvary nemožno nazývať lesom.

Les je samoregulujúci sa organizmus, v ktorom by sme počas jedného ľudského života nemali pozorovať veľa zmien. Mladé stromčeky rastú extrémne pomaly a rovno, bočné haluze majú krátke a tenké. Prevládajú staré materské stromy, ktorých bezchybné kmene pripomínajú stĺpy katedrál.

Po prečítaní tejto knihy som nadobudol presvedčenie, že som veľa pochopil, a hoci aj predtým som disponoval určitým proekologickým názorom, môj pozitívny postoj k stromom, lesom a jeho obyvateľom, sa ešte zosilnil.

Určite však nie natoľko, aby sa zo mňa stal ekoterorista, pretože Wohlleben sám nie je z tohto tábora. Jeho kniha predstavuje skôr názory mierotvorcu, ktorý zmieruje nielen ľudí so stromami, ale mohol by byť aj mediátorom medzi ochranármi a lesníkmi.

 

Peter Wohlleben: Tajný život stromov (Čo cítia a ako komunikujú – objavte fascinujúci skrytý svet),  Vydavateľstvo: Tatran, 2016, Preklad: Katarína Széherová