Denník N

Hudobné novinky: Solange, Jenny Hval, How to dress well

Solange hovorí o rasizme, Hval je menštruujúcou upírkou, How to dress well zachádza do popu.

Solange

Foto: Pitchfork.com
Foto: Pitchfork.com

A seat at the table

5.0 / 5.0

Americká speváčka Solange Knowles bola doteraz vnímaná len ako sestra slávnej Beyoncé. Vydala dva priemerné albumy, užila si chvíľkovú slávu Holywoodu a opäť sa stiahla. A tak jej bola právom prisúdená nálepka ďalšej americkej hviezdičky.

Tento pohľad sa ale radikálne zmenil s novým albumom A seat at the table. Speváčka si po poslednej nahrávke vzala osemročnú pauzu a pilne makala na novom albume. Námaha nebola márna, prestávka nutná. Nahrávka A seat at the table zožala obrovský úspech medzi fanúšikmi aj kritikmi.

Album hovorí o viac ako aktuálnej téme, rozšírenom rasizme v USA. Solange využíva svoj pôvod a spieva o černochoch, ich pôvode, životoch, ambíciách, strachoch. Piesne sú niekoľkokrát prerušené polminútovými monológmi černochov, ktorí vlastnými slovami popisujú svoje životy. Dozvedáme sa o obrovskej bolesti, ktorá leží na pleciach týchto ľudí. Solange nás do nej ponára, my ju dobrovoľne precítime a pochopíme.

A po doznení poslednej, dvadsiatej prvej (!) piesne nás necháva voľnými. No s novým poznaním, pohľadom, skúsenosťou. Pohľadom, ktorý charakterizuje pieseň „Weary“: „Be leery ‚bout your place in the world / You’re feeling like you’re chasing the world / You’re leaving not a trace in the world / But you’re facing the world.“ „Nie si si istý svojím miestom vo svete / Máš pocit akoby si naháňal celý svet / No nezanechávaš v ňom žiadnu stopu / No predsa mu čelíš.“

Jenny Hval

Foto: Pitchfork.com
Foto: Pitchfork.com

Blood bitch

4.5 / 5.0

Jenny Hval je nórskou avantgardnou speváčkou, ktorá tvorí zaujímavé albumy prepájajúce otvorenú intimitu so severským indie popom. Na svojich nahrávkach hovorí otvorene o sexualite, pričom sa venuje najmä témam vnímania svojho tela.

Na najnovšom albume Blood bitch zašla ešte ďalej. Niekde v jej čudáckej mysli skrsol nápad vytvoriť album, ktorého témou je otázka „Dokážu upíri menštruovať?“ Nie, toto nie je vtip. Každý, kto Hval pozná to vie. A každý, kto Jenny DOBRE pozná, nahrávke pochopí. Hval totiž túto tému poníma metaforicky.

Upír je človek so závislosťou na krvi iných ľudí, ktorej deštruktívnu podstatu Hval excelentne popisuje v piesni „Conceptual Romance“: „I lose myself in the rituals of bad art, infailure / I want to give up but I can tell / My heartbreak is too sentimental for you.“ “Strácam samu seba v rituáloch skazeného umenia / Chcem sa vzdať /No na to, aby som to vykonala som príliš sentimentálna.“

No niekde v hĺbke duše má aj závislý človek slabosť, ktorou je v ponímaní Hval menštruácia. Upír tak čelí vlastnej závislosti, krvi kvapkajúcej zo svojich útrob. Hval tento príbeh opisuje mierne zložito, pričom zachádza aj do politických a sociálnych tém. Venuje sa tiež zamilovanosti upírov do svojich obetí.

No nátura Hval je nevyspytateľná, a preto občas preháňa. Napríklad v piesni, ktorá je audio záznamom zo sexuálnej scény. Jednoducho povedané, track tvorí dvojminútové vzdychanie. Napriek tomu je album Blood bitch výbornou analýzou závislosti ľudí, ich vnútornej zraniteľnosti a snahe zmeniť svoj život. Toto úsilie je síce podané mierne zvláštnym a bítovo minimalistickým, no kvalitným spôsobom.

How to dress well

Foto: Pitchfork.com
Foto: Pitchfork.com

Care

2.7 / 5.0

Najnovšia nahrávka Care od amerického speváka Toma Krella (vystupujúceho pod pseudonymom How to dress well) je v mnohom iná ako predošlé. Krell na nej tvorí popové piesne, ktoré sú podľa jeho slov „potrebné, aby sme si oddýchli od doby, v ktorej žijeme.“

No Krell si v tomto výroku protirečí. Na albume totiž nájdeme piesne hovoriace o vzťahoch, no mnohokrát je v nich zakomponovaná politika, stav USA a viaceré filozofické otázky (Tom študoval filozofiu a doteraz sa venuje téme nihilizmu). Na to je ale oddychový popový album príliš krátky. Krell sa túto medzeru snaží dohnať dlhšími textami, väčším fokusom na umeleckú stránku popu a občasným vzdychaním (najmä v úvodnej „Can’t you tell“, ktorá znie ako chlapčenská verzia HAIM. Vrátane oných vzdychov).

Toto úsilie mu ale nevychádza vždy. Piesne zostávajú obalené nepriehľadnými, ťažko zrozumiteľnými témami na pozadí jednoduchého popového bítu. Tracky, ktoré tomuto antagonizmu nepodliehajú sú „Salt song“ a „Ruins“. Práve „Ruins“ vyniká svojím textom: „Count the hours since you left home / Counted all night, all night, all night / World’s crying on the telephone / Telling everyone „it’s alright, it’s alright.“ „Odpočítaval som minútu za minútou odkedy si odišla preč / V noci som bdel a počítal tiež / Svet narieka a kričí do telefónu / Snaží sa všetkým povedať, že je to v poriadku.“ Nuž, pre alternatívneho speváka je ťažké byť popovou ikonou. A Krell v tomto nie je výnimkou.

Foto: Flickr.com

Teraz najčítanejšie