Denník N

Pochovali sme ignorovaného a zavrhnutého prezidenta. Zaslúžil sa o štát.

V ďalšom bude reč o tej strane Mesiaca, o ktorej sa na pohreboch nehovorí.

 

Pohreb pána prezidenta Kováča bol dôstojný.  Natrúsilo sa aj čosi patetických rečí …  v realite ale nebohého médiá aj politici už roky ignorovali.  Ešte aj tí, čo sa kedysi na politickej scéne legitimizovali  ako aktéri boja za obranu  prezidenta Kováča,  proti V. Mečiarovi (tzn. v rokoch 1994-98). V ďalšom bude reč o tej strane Mesiaca, o ktorej sa na pohreboch nehovorí.

……………

M.Kováč prežil po revolúcii  závratnú politickú kariéru. Za krátke 3 roky stihol byť  ministrom VPN vo vláde národného porozumenia, aj v prvej vláde vzídenej zo slobodných volieb, bol predsedom Federálneho zhromaždenia, ktoré uskutočnilo bezprecedentné rozdelenie štátu a vzápätí  sa stal prvým prezidentom samostatnej Slovenskej republiky. Napriek tomu – najdramatickejšie udalosti ho čakali až potom.

M.Kováč ako prezident podporil zápas slovenských opozičných demokratov s Mečiarom a čoskoro sa stal jeho ústrednou postavou. Ako  jediný z vtedajších lídrov opozície zažil atak Mečiarovej moci na vlastnej koži. Spolu so svojou rodinou sa stal obeťou,  aj  hrdinom onoho boja. Zápas s Mečiarom si nevybral, ale keď už nastal, Michal Kováč v ňom neustúpil a ako uznávajú aj jeho kritici – dorástol do role prezidenta – štátnika.

No to neznamená, že by bol  vítaným v protimečiarovskej komunite , plnej žiarlivo rivalizujúcich straníkov.  Po odchode z funkcie prezidenta, ktorý mu tak netrpezlivo odpočítali tzv. Flašíkove hodiny, ostal  M. Kováč  vytlačený na okraj prúdu udalostí.  Fakticky to bol on, kto si mohol nárokovať vodcovstvo v opozícii, napr. aj  do volieb 1998. Toho sa obával najmä  M.Dzurinda. Najprv  zabránil   účasti M.Kováča vo voľbách 1998 (za SDK), a vzápätí, ako čerstvý premiér,  „zobchodoval“ nepodporenie  M.Kováča  v prvých priamych prezidentských voľbách (vymenil ho so Schusterovou stranou SOP za jedno ekonomické ministerstvo).  Preto sme v rokoch 1999-2004 už nemali na známkach Michala Kováča, ale   R. Schustera, ktorý zvíťazil ako kandidát  strán pravice (sic!).

 

Odstrčený  štátnik

M.Kováč sa  v r. 1998  dočkal Mečiarovho pádu, ale jeho situáciu to nezmenilo. Pred voľbami 1998 si jeho ďalšie  pôsobenie v politike nepriala protimečiarovská opozícia, ešte menej, keď sa z nej stala postmečiarovská moc. Ako bežal čas, ukazovalo sa, že prečo. M.Kováč prekážal svojimi zásadami, aj svojim osobným príbehom (v ktorom trčala kauza únosu a vraždy svedka únosu).  Pripomínal im totiž  zradu ich vlastnej, kedysi  poctivej,  rebélie voči mečiarizmu.  Nemilá to spomienka  najmä pre tých pravicových politikov, čo si po Mečiarovom páde chceli plniť súkromné kontá práve tak, ako mečiarovskí politici, ktorých pred voľbami 1998 tak preklínali.

A že sa vášnivými rečami pred voľbami 1998 nešetrilo, pripomína pamätná  reč M.Dzurindu  o Mečiarovych krvavých paprčiach. Dnes  už vieme, že pán Dzurinda vlastne z tých paprčí  prevzal štafetu štátom chráneného zlodejstva. Neprestalo ani zneužívanie SIS. Aj za Dzurindu sa  odpočúvali  politici,  novinári,  tajná služba dokonca vyhotovovala  rasové zoznamy. Pod dzurindovcami  pokračovala a bujnela prax straníckeho klientelizmu, diali sa netransparentné reprivatizácie (Nafta Gbely a iné) , pochybné utajovanie zmlúv (SPP), manipulácie pri predajoch štátnych akcií (VSŽ), atď., atď.  Po čase prijal M.Dzurinda  z „krvavých Mečiarových paprčí“  aj politickú podporu pre svoju druhú vládu, ktorú  doviedol do záveru v tichej koalícii s HZDS (!).

 

Život v ústraní

Michal Kováč pravdepodobne nevedel – až do jeho zverejnenia – nič o existencii spisu Gorila, no z rozhovorov s ním si pamätám, ako ho skľučovalo, že korupcia rozožiera politický systém, aj ekonomiku.  V ére druhej Dzurindovej vlády ostával v ústraní, vídal som ho v tých rokoch v jeho kancelárii na Štúrovej ulici, kde sa , okrem iného, venoval aj nadácii založenej s V.Havlom na podporu vzdelávania. Kým mu slúžilo zdravie, cestoval po Slovensku, zúčastňoval sa verejného a spoločenského života , stihol vydať  knihu spomienok…  Nerezignoval. Pokúšal sa nájsť aj polohu, kde by mohol byť , ako politik  s výborným zahraničným renomé, naďalej užitočný štátu. Ale takú polohu  mu nik z politikov nedoprial.

 

M.Kováč mohol v týchto rokoch demokratickým politikom pripomínať, ako nebezpečne sa vzďaľujú  pôvodným hodnotovým východiskám. Mohol tiež dávať najavo napr. pocit satisfakcie, keď sledoval trápenia a hromženia, ktorými sa navzájom častovali M.Dzurinda so „svojim“  prezidentom , R.Schusterom. Ale nerobil ani jedno, ani druhé. Nemal sklon ku škodoradosti, čo ho ctí. Prečo mlčal  aj v krízových momentoch slovenskej politiky, keď by bol býval jeho hlas potrebný?  To vedel  zrejme iba on sám… myslím, že cítil horkosť a sklamanie , okrem iného aj preto, že politická elita nechávala nad Slovenskom ležať  tieň Mečiarových sebaamnestií.

 

No hoci M.Kováč svojim bývalým spolubojovníkom ich etickú recesiu na oči nevyhadzoval , rok čo rok nadchádzalo výročie únosu Kováčovho syna a výročie vraždy Roberta Remiáša. Stávalo sa, že sa pri nich  M.Kováč v médiách vyjadril,  ale politici  z tzv. štandardnej pravice (a samozrejme aj mečiarovci a ficovci) jeho vyjadrenia  prechádzali  mlčaním… akoby sa dohodli.

 

Čím sa začala deštrukcia pravice?

 

Pravica si po roku 1998 už nenašla spoločne  zdieľanú  hodnotovú platformu a tú starú, spred roka 1998, zradila. Sled afér a vzájomných sporov , ktoré zvádzali strany oboch Dzurindovych koalícií, napokon vyvolali z politických hrobov  Mečiara aj  Slotu – aby vytvorili  vládnu koalíciu s  vtedy začínajúcim  SMERom (2006-2010), ktorý nadvládu nad Slovenskom odvtedy už nestratil.

Spomínam si, že keď M.Kováčovi došlo, ako hlboko už ovládli štát Mečiarovi politickí zbohatlíci, dal sa počuť (2006), že riešením už nemôže byť nič menšie, než zásadné prehodnotenie celej spolitizovanej privatizácie.  (http://domov.sme.sk/c/2750648/m-kovac-vyzval-na-anulovanie-privatizacie-z-rokov-1994-1998.html)

Reakciou politického establišmentu bolo tiché, ale dôrazné zavrčanie: nemiešaj sa do našich vecí ! Ktože by už vtedy siahal na majetky mečiarovskej červenej buržoázie, ak sa s ňou dalo tak pohodlne dohodnúť?

M.Kováč sa nehodil do čias Gorily, s jej špinavo prepletenými  vzťahmi medzi politikmi a oligarchami.  Nič to nemohlo ilustrovať jasnejšie, než jeho  verejné priznanie , že mu prezidentský dôchodok (vtedy vskutku slabý) nestačí pokryť réžiu jeho aktivít, ani náklady na  lieky. Politici nad tým udivene dvíhali obočie – veď v slovenskej politike už  dominovali boháči  : jedni sa nabalili z  privatizácie a tí mladší prichádzali  do NRSR  ako viac či menej úspešní  podnikatelia. Tento zámožný  politický establišment iba krútil hlavou nad tým, ako sa  mohlo stať, že  viacnásobný bývalý minister (financií!), bývalý predseda federálneho parlamentu a bývalý  prezident má takéto „trápne“  problémy?

M.Kováč  už v tých rokoch  definitívne nepatril, a už ani nechcel patriť, do „štandardnej“ slovenskej politiky. Stal sa skôr jedným z mnohých obyčajných občanov, čo sa v tejto republike nevedia dovolať spravodlivosti, a čo občas nemávajú ani na lieky.

Prečo sme ho nevideli skôr?

Po jeho pohrebe si možno nejeden občan hovorí, prečo sme  si  nevšimli už skôr ľudský a etický rozmer tohto politika. Lenže  politický establišment si vždy dával dobrý pozor, aby M.Kováč  ostával za oponou, odkiaľ sa mohol vynárať  iba ako muž minulosti.   M.Kováč, hoci jeden z mála slovenských politikov, ktorí dorástli do  úrovne  štátnika , sa mohol iba  trpne prizerať, ako si u nás politici všetkých orientácií a farieb rozumejú v jednej jedinej veci : že  štát má byť dojnou kravou  pre stranícky spriaznených oligarchov. A že spravodlivosť je nemoderné slovo.

 

Dodatok –  prečo sa nám to stáva?

 

Prečo ostávala  tunajšia verejnosť ľahostajnou voči vyčerpávajúcemu, dlhoročnému zápasu  prezidentovej rodiny o spravodlivosť?  A aj voči utrpeniu matky R.Remiáša, ktorá prišla o syna v súvislosti s únosom? Sme národ bezohľadných cynikov?

Nie , myslím, že nie. Trpíme však tou istou selektívnou  kolektívnou nechuťou k istému druhu spomienok, akú vídať aj v iných štátoch :  neochotne sa rozpamätúvame  na   veľké nespravodlivosti, pokiaľ  by nám hrozil nejaký (hoci aj drobný) pocit viny a spoluzodpovednosti.

Tým sa dá vysvetliť napr.  fakt, že u nás po revolúcii nikomu nechýbalo odsúdenie „zradcu a kolaboranta“ Vasiľa Biľaka , voči ktorému sa v dňoch okupácie (1968) dvihla obrovská vlna nenávisti. Vtedy ľudia volali po jeho odsúdení (aj obesení). Potom ale   desaťtisíce dobrých, obyčajných ľudí, prijalo stoličku v  previerkových komisiách a „boli nútení“ ničiť existenciu svojich spolupracovníkov, nezriedka priateľov. Bolo to obrovské, celonárodné poníženie. A hanbu necítili len členovia previerkových komisií, ale po rokoch aj „preverovaní“, lebo buď v strachu odvolali , alebo neskôr, v dlhých desaťročiach normalizácie, zmäkli a  oľutovali svoju občiansku odvahu z roku 1968.

Tragédiou totalít je toto : Aj nezlí sa stanú súčasťou zla.

Preto po konci komunistickej totality verejnosť nenástojila na  potrestaní komunistických vrahov, politických prokurátorov, či kolaborantov z ÚV KSČ … dokonca ani na potrestaní  generála Lorenca, šéfa obávanej ŠtB.  Zahanbovalo  nás totiž, že sme ich toľké roky poslúchali, ako zbabelo sme sa ich báli. Ľuďom sa zdalo ľahšie nechať to všetko za sebou…

Hádam preto  u nás ľudia toľké roky „nepočuli“ ani hlas prezidenta M.Kováča. Hlas  obyčajného, slušného človeka, čo vzal svoju politickú funkciu tak poctivo , že sa stal štátnikom.

Pohreb  a významné prejavy prezidenta Andreja Kisku, aj bývalého poradcu prezidenta Kováča, Pavla Demeša, naznačujú, že v deň pohrebu,  13.10.2016,  sme prerušili našu  „hluchotu“ … Ale či z toho ostane aj niečo  trvalejšie? Najbližšie sa to ukáže v novembri 2016, kedy bude v parlamente opäť reč o zrušení Mečiarovych amnestií.

Teraz najčítanejšie