Zberači vĺn

Malý srílanský chlapec bosými nohami naskočil na svoj skateboard a vydal sa za kvílením raneného psa. „Musím sa pozrieť čo sa mu stalo,“ povedal plynulou angličtinou a vkĺzol do tmavej uličky pokrytej vrstvou ušliapaného blata. Nariekajúci pes mal pravdepodobne zlomenú nohu od nárazu idúceho auta, ale bol ešte dostatočne obratný na to, aby chlapcovi ušiel, a skryl sa v zákutí polorozpadnutého domu. Chlapec zastal, a chvíľu sa nemo pozeral za utekajúcim psom. Potom si uvedomil, že jeho rodičia na neho už netrpezlivo čakajú pred malými potravinami na rohu ulice, ktoré vlastnia. Otočil sa, vzal do rúčok skateboard a z bočnej tmavej uličky sa vrátil späť na hlavnú ulicu. Hlavnú ulicu prioceánskeho surférskeho mestečka na východnom pobreží Srí Lanky – Arugam Bay.

Arugam Bay je miesto, kde nie je nezvyčajné, že psy žijú vlastným vandráckym životom. Vylihujú na cestách, túlajú sa ulicami a žijú z toho, čo ľudia vyhodia do smetných košov. Autá na seba bezhlavo trúbia pri každom obiehaní sa. Pomedzi ne drzo kľučkujú motorky a skútre. Domáci sa prihovárajú každej novej tvári. Kravy a kozy sa nenápadne usilujú začleniť medzi ľudskú rasu a bezostyšne križujú ulice.

Dobro na rohu ulice

Ráno o siedmej Alan otvára svoje malé potraviny. Na stoličke za pultom sedí chlapec, ktorý sa snažil pomôcť ranenému psíkovi. Usmieva sa, a veselo hompáľa nohami. Volá sa Okita. Má sedem rokov. Rozpráva sa so zákazníkmi a tlmočí to svojmu otcovi. Na sebe má školskú rovnošatu, ktorá pozostáva z bielej košele so školským logom, krátkych tmavomodrých nohavíc a kravaty. „Pozrite sa aký mám skateboard. Dostal som ho od Dana, českého chlapca. Nechal mi ho tu minulý rok,“ hrdo sa pýši malým žltým plastovým skateboardom. Otec mu pripomenul, že je načase ísť do školy. Chlapec sa bez odvrávania zosunul zo stoličky, odložil skateboard a s úsmevom sa pobral do školy.

Alan si sadol na miesto, ktoré pred tým okupoval Okita. Namiesto kasy na blokovanie tovaru pred ním leží iba plastová kalkulačka, otrhaný zošit a ceruzka. „Odkiaľ pochádzate? Ako sa vám páči na Srí Lanke?“ pýta sa všetkých návštevníkov. Srí Lančanom totiž veľmi záleží na tom, aby sa turistom v ich krajine páčilo. Zaujíma ho tiež život v Európe, pomery v akých tam ľudia žijú a taktiež koľko zarobí človek za jeden deň. „Môžem sa opýtať koľko stojí u vás, v Európe, taký skateboard aký dostal môj syn od českého chlapca?“ Keď sa dozvedel, že okolo sto eur, chvíľu niečo ťukal do plastovej kalkulačky. Po chvíli zdvihol hlavu. „Na to, aby ste si mohli kúpiť takýto skateboard vám v Európe stačí pracovať len tri, či štyri dni?“  ubezpečil sa o svojich výpočtoch. Jeho tvár razom neuveriteľne zosmutnela. „Tu by to bolo oveľa viac. Oveľa.“

Okrem tovaru bežne dostupného aj v európskych obchodoch, u Alana nájdete rôzne srí lanské špeciality. Napríklad býčí tvaroh v keramickej miske, kadejaké aromatické koreniny, či produkty ajurvédskeho prírodného liečiteľstva. Rozmery predajne sú príliš malé na to, koľko tovaru v nej Alan ponúka. Predajňa preto pôsobí dojmom usporiadaného chaosu. Naraz tam môžu pohodlne nakupovať len dvaja, nanajvýš traja ľudia. Pečivo alebo alkohol by ste tu  hľadali márne. Tak je to vo všetkých menších srí lanských obchodoch s rôznorodým tovarom. Pečivo k vám príde k domu samé v podobe pojazdného transportera prerobeného na pekáreň. Alkohol sa dá kúpiť len v tzv. liquer shope, obchode s alkoholom, ktorý je však otvorený až od ôsmej večer. Denné popíjanie sa na Srí Lanke zjavne nenosí.

Do obchodu vošli dvaja zákazníci. Nakúpili, čo potrebovali a tovar položili na stôl pred Alana. Ten si cenu položiek šikovne zrátal. „Spolu to bude 250 rupií, čo je menej ako dve eurá.“ Zákazník mu podáva do rúk tisícovú srílanskú bankovku, čo je v prepočte asi šesť a pol eura, a vraví, že drobnejšie nemá. „Ja vám z tohto nemám vydať, vezmite si to teda a peniaze mi donesiete zajtra, alebo keď budete mať cestu,“ odvetil Alan s pokojom Angličana. K svojim zákazníkom je veľmi milý a prívetivý, a dôveruje im, že mu peniaze neskôr prinesú.

Tuk-tuk?

„Tuk-tuk?“ Na Srí Lanke je to synonymum otázky „Taxi?“ Takíto taxikári, nečakajú kým ich niekto osloví. Svojho potencionálneho zákazníka na smrť vystrašia hlasným zatrúbením, a potom sa ho so širokým úsmevom opýtajú, či nepotrebuje niekam odviezť. Trojkolesovým vozidlom prepravia najviac troch ľudí. Šofér má namiesto volantu riadidlá ako na motorke. Tuk-tukári čakajú na surférov, ktorí chcú stihnúť prvé ranné vlny, na turistov, ktorí vyrážajú za dobrodružstvami, a na ľudí, ktorí sa potrebujú dostať do susedných miest.

Džuma prifrčal na svojej modrej rikši. Zdá sa, že si vďaka nej plní svoj detský sen o tom, že raz bude šoférom formuly. Úzke, strmo stúpajúce uličky mesta Haputale vyberá nerozvážnou rýchlosťou. Bezbranných okoloidúcich straší tým, že sa veľkou rýchlosťou rozbehne priamo na nich a v poslednej chvíli, v ich tesnej blízkosti riadidlá otočí iným smerom a minie ich o centimetre. Zabáva sa. Džuma má spolu so svojou, na smrť vystrašenou, posádkou namierené do továrne na čaj, Dambatenne. Popri svojej šialenej jazde Džuma rozpráva o zberačoch čajových lístkov, ktorých po ceste míňa: „Títo ľudia pracujú osem a pol hodiny denne. Za deň jeden človek pozbiera až šestnásť kilogramov čajových listov. Tie sa potom spracúvajú v továrni. Na plantážach pracujú mladí aj starí ľudia. Zberači si za deň zarobia asi 600 rupií, čo sú asi štyri eurá.“

Továreň Dambatenne sa nachádza na samom vrchu hory nad mestečkom Haputale. Je to sivá nezaujímavá budova s množstvom okien. Ku dverám vedie tucet schodov a za nimi sa nachádza vstupná hala. Tam sprievodca vyberá vstupné, uvítava návštevníkov, a začína svoju prednášku. „Túto výrobňu založil sir Thomas Lipton v roku 1890,“ hovorí, a rukou ukazuje na jeho fotku v ráme, ktorá visí nad vstupnými dverami. „Vyrába sa tu čierny čaj a v malom množstve aj biely čaj, ale ten je drahší, takže prioritou je čierny. Vyváža sa potom do celého sveta. V súčasnoti tu pracuje 110 ľudí. Striedajú sa v dvoch smenách. Pracuje sa tu 24 hodín denne.“

Cez mohutné železné dvere sa vchádza do výrobnej časti továrne. Vo veľkej miestnosti sa nachádzajú dlhé stoly zaplnené zelenými čajovými lístkami. „V týchto nádobách čajové listy stoja šestnásť hodín. Dvakrát za deň sa obracajú.“ V ďalšej miestnosti je niekoľko pracujúcich strojov. Sprievodca pokračuje v prednáške:  „Po šestnástich hodinách sa listy nahádžu do stroja kde sa režú. Rezanie sa opakuje šesťkrát. Odtiaľ narezané listy putujú do ďalšieho stroja, ktorý túto zmes filtruje a čistí od nečistôt. Na záver sa čaj ešte dvadsať minút suší, potom sa zabalí do 65 kilogramových balíkov a exportuje sa do celého sveta.“

Opakom Džumovej pretekárskej jazdy je Upul a jeho pokojná ležérna jazda. Z jeho zeleného tuk-tuku hrá hudba Boba Marleyho. Ten je patrónom srí lanského obyvateľstva. Z malých obchodov vyhráva jeho hudba celý deň a plagáty s jeho podobizňou visia takmer v každej reštaurácií. Upul býva v meste Monaragala. Posledné autobusy toto mesto opúšťajú o šiestej večer, preto je po krátkom rozhovore s manželkou pripravený vyraziť do večerných srí lanských ulíc a dopraviť tak turistov do ich dočasných domovov.

„Viete, doma mám trojmesačné dieťa. Preto má manželka obavy, keď vozím ľudí po večeroch,“ hovorí iba dvadsaťjedenročný vodič tuk-tuku. „Ľudia si myslia, že srí lanské cesty sú v noci nebezpečné kvôli slonom a iným zverom. Ja si nemyslím, že slony sú nebezpečné. Slony sú krásne.“  Asi desať minút po tom, ako to dopovedal zrazu prudko zabrzdí. Otázky svojich pasažierov umlčí šmahom ruky a zapne diaľkové svetlá. Na okraji cesty stojí asi dvojmetrový slon. Samec. Samotár. Tí su najnebezpečnejší. Je omyl myslieť si, že slony sú veľké a ťažké, a teda aj pomalé zvieratá. Slony vedia bežať rýchlosťou až 50 kilometrov za hodinu, čo je priemerná rýchlosť malého skútru. A tuk-tuku. Upul však aj túto situáciu zvláda s pokojom Boba Marleyho. Trochu zacúva a oblúkom obchádza slona na krajnici.

Bezpečnejšie je cestovať vlakom. Pravda, iba za predpokladu, že vám nenapadne vykláňať sa, alebo vyskakovať z idúceho vlaku. Ten má totiž po celý čas otvorené dvere. Jazda autobusom zas pripomína preplnené trhovisko. Na jednej zastávke pristúpi pouličný predavač slaných srílanských pochúťok, ktoré vyzerajú ako fašírky a sú zabalené vo vytrhnutých listoch z učebnice matematiky. Na ďalšej zastávke pristúpi chlapík s „všehotovarom“ od malých suvenírov až po lokálne noviny. Trochu hluku tomu dodá díler cédečiek národných popových hviezd, ktorý má so sebou aj magnetofón a hlasno púšťa ukážky. A do toho všetkého sa revízor prediera medzi cestujúcimi, predáva im počas jazdy cestovné lístky a občas zareve názov zastávky, ktorá nasleduje.

Ženy majú v autobusoch vyhradené zvláštne miesta na predných sedadlách hneď za šoférom. Je to kvôli ich bezpečiu. Na Srí Lanke sa totiž prelínajú až štyri vierovyznania. Budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo a islam. Ženy a dievčatá vyznávajúce budhizmus a hinduizmus nosia tzv. sárí. Sú prehodené cez jedno rameno a siahajú až po členky. Podľa vkusu sa líšia vzormi a podľa bohatstva materiálom. Kresťanky sa obliekajú rovnako ako Európanky, ale nikdy ich neuvidíte v krátkych nohaviaciach, ani v tričkách bez rukávov, hoci je tam priemerne 29 stupňov Celzia. Odhaľovať sa smú iba turisti, a aj to len v oblastiach, kde sú na to domáci obyvatelia už zvyknutí. Moslimky chodia oblečené v hidžábe, ktorý im zahaľuje všetko okrem tváre.

Tanečné vystúpenia a iné (ne)kultúrne zvyklosti

Do reštaurácie v druhom najväčšom srí lanskom meste, meste kultúry – Kandy, vôjde upravený pán v stredných rokoch. V obleku a s kufríkom. Objedná si srí lanskú gastro špecialitu „rice and curry“. Jej základom je tanier čistej uvarenej ryže. K tomu sa podáva päť menších misiek. V každej z nich je buď zelenina, strukoviny alebo mäso, všetko naložené v silnej kari omáčke. Zvyčajne to býva šošovica, zemiaky, ananás, tekvica, mäso, cibuľa alebo krevety. Pán v obleku si z každej misky naberie za hrsť, preloží to na tanier s ryžou a poriadne premieša. Všetko rukou. Bez príboru. Potom to konzumuje. Keď doje, utrie si ruku do papierovej vreckovky, vezme kufrík a odchádza naspäť do práce. Rice and curry nerobia nikde z rovnakých ingrediencií. Väčšinou ani dva krát v tej istej reštaurácií. Objednať si to je ako kupovať mačku vo vreci. Nikdy totiž neviete, aký obsah budú misky mať.

Mesto Kandy nesie právom štatút mesta kultúry. Je posiate množstvom budhistických chrámov. V jednom z nich sa údajne nachádza aj Budhov zub – jeden z najcennejších budhistických symbolov. Povesť hovorí, že Buddha, vlastným menom Siddhártha Gautama, bol po smrti spálený a z jeho pozostatkov sa zachovali jeho zuby, ktoré boli z Indie prevezené  na Srí Lanku do chrámu v Kandy. Každý večer sa v Kandy uskutočňuje predstavenie srílanskej kultúry a ľudových tancov. Tanečníci sú väčšinou muži, majú na sebe pestrofarebné veľkolepé masky a pomaľované tváre.

Iná tanečná paráda sa od rána odohráva aj v bare na pláži blízko mesta Arugam Bay. Po mladého vysmiateho majiteľa baru si prišlo šesť ozbrojených príslušníkov policajného zboru. Vo svojich vysokých čiernych čižmách,  nariasených svetlohnedých nohaviciach, košeliach s dlhými rukávmi a baretkách do priestorov pláže vôbec nezapadajú. Ukázalo sa, že majiteľ podniku si do piesku pri bare ukryl asi tristo gramov hašišu, ktorý potom podpultovo predával svojim zákazníkom. Z nečakanej rannej návštevy si však ťažkú hlavu nerobil. Schytil svoj surf a za hurónskeho smiechu  policajtom utiekol do vĺn. Tam surfoval až kým zatýkaciu flotilu čakanie na brehu mora neomrzelo. Po pol hodine to vzdali. Zdá sa, že ešte nejakú chvíľu bude môcť majiteľ baru robiť niektorých zákazníkov o niečo šťastnejších.

Prvá vlna je nezabudnuteľná

Zberači vĺn si na Srí lanke plnia sen o surfovaní v bikinách, bez strachu zo žralokov a nebezpečného koralového dna. Väčšinu pláží pokrýva výhradne piesok. Vlny nie sú masívne, ani veľmi silné, preto je Srí Lanka výborným miestom aj pre úplných začiatočníkov. Voda je príjemne teplá, a tak netreba nosiť neoprén, ako napríklad vo Francúzsku, či Portugalsku. Oproti indonézskemu ostrovu Bali, je Srí Lanka stále pomerne málo turisticky rozvinutá. O vlny sa tam preto delí s menším počtom ľudí.

Každoročne sa na jednom mieste stretáva spleť rôznych národností, jazykov a kultúr. Všetci majú však jeden cieľ – chytiť čo najlepšie vlny. Mestečko Arugam Bay, ktoré sa nachádza na východnom pobreží ostrova je na to vhodným miestom. V jeho okolí sa nachádza až päť pláží, kde sa dá surfovať. Srí lanské dievčatá a ženy by ste však na vlnách hľadali len ťažko. Ich kultúra a náboženstvo im nedovoľuje vyzliekať sa do plaviek. Preto, ak ich aj uvidíte vo vodách Indického oceána, sú vždy oblečené.

Mahi je inštruktor surfovania. Robí to už pätnásť rokov. Okrem toho vypomáha aj v bare na pláži. Tam si získava svoju klientelu. „Obsluhujem zákazníkov a medzi rečou sa ich opýtam, či sa to nechcú naučiť. Požičiavame im aj dosky. Keď sa učíte, potrebujete tzv. ´´peňák´´. To je dlhý a stabilný surf z penovej hmoty a naučíte sa na ňom postaviť. Čím lepšie jazdíte, tým kratší surf potrebujete,“ hovorí vždy usmiaty a dobre naladený inštruktor a barman v jednom. Mahi sa tomuto športu venuje od svojich piatich rokov. „Skôr som vedel schádzať vlny ako schody,“ smeje sa. Pol roka trávi v Arugam Bay, kde je sezóna v letných  mesiacoch a cez zimu sa presúva na juh Srí Lanky, kde padajú vlny v tomto období. „V Arugam Bay vtedy prší, oceán je rozbúrený a vlny sú obrovské a nejazditeľné,“ vysvetľuje. Inštruktormi sa na Srí Lanke môžu stať iba miestni obyvatelia. „Iných tu nechceme, brali by nám kšefty,“ rozhorčuje sa. Jedna hodinová lekcia v prepočte stojí asi dvadsať eur. V cene je aj požičanie surfu a niekedy aj doprava na pláž.

Dnes má na starosti asi štrnásťorčné dievča. Turistku. Na Srí Lanku prišla s rodičmi na dovolenku a chce sa  naučiť surfovať. Po dvoch hodinách vďaka Mahiho inštrukciám chytila svoju prvú vlnku. Celkom malú. Ale radosť z nej mala preveľkú. Úsmev jej vďaka tomu z tváre nezmizol celý deň. Na pocit prvej zjazdenej vlny nezabudne už nikdy.

Autor článku: Renáta Pospíšilová

Autori fotografii: Markéta Křečková, Matej Křeček