Je Slovensko v psychiatrickej liečbe odrezané od sveta?

Otázku, či Slovensko je, čo sa psychiatrických postupov týka, odrezané od sveta, si kladiem už nejaký ten rok. Nikdy som sa netajila s tým, že som psychicky ochorela. O svojej liečbe, strastiach a útrapách s chorobou som hovorila vo svojich blogoch a aj v nejakých reportážach. Žiaľ, je nás takých na Slovensku málo.

Bola som silným zástancom medikamentóznej liečby. Tá je u nás dostupná a vždy, keď som padla na dno, moje ataky sa riešili hospitalizáciami, elektrošokmi a následným nastavením na nejakú kombináciu psychiatrických liekov. Občas v diskusiách pod článkami padli aj iné alternatívne názory, akože „neberte tie antidepresíva, viac škodia ako prospievajú“ alebo „bude to stravou“ či „základ je pohyb, treba viac športovať“,… Vravela som si, že o depresii, mánii i úletoch mojej mysle so schizofrénnymi príznakmi viem svoje a aj o svojich možnostiach a schopnostiach zvládať tieto príznaky psychickej nepohody viem len ja, resp. moji blízki.

Užívanie liekov som vždy konzultovala s psychiatričkou. Ataky sa však vracali, hospitalizácie opakovali. Zladiť chorobu s prácou a starostlivosťou o rodinu bolo už nemožné. Vravela som si: „Kam spejem? Kde raz ukončím svoju púť?“ alebo „Kde je príčina?“ a „Aké mám možnosti liečby?“ Časom som niekoľko odpovedí z radov odborníkov na psychiatriu dostala. „To máte na celý život…príčinou je chemická nerovnováha v mozgu, máte vrodenú dispozíciu, nízku odolnosť voči stresu…berte to ako keby ste mali napr. cukrovku…“ A možnosti liečby? Po hospitalizácii nasleduje ambulantná starostlivosť u psychiatra, ktorý vašu situáciu vyhodnotí maximálne tak za dvadsať minút raz za mesiac, dva, tri, podľa jeho možností. V niekoľkých mestách na Slovensku fungujú stacionáre, ktoré môže psychicky chorý navštevovať. V tom mojom stacionár nie je. Obrátila som sa preto raz na nemocnicu, kde som zakaždým bola hospitalizovaná. Reku, tam ma poznajú, tam sa pravidelne stretávajú ich pacienti (vtedy to bolo vrámci akéhosi programu). Stačilo vraj podať prihlášku. V spolupráci s mojou psychiatričkou sme ju tam zaslali. Odpoveď doteraz neprišla.

Našla som si vlastnú formu autoterapie, písala som blogy a hľadala komunitu psychicky chorých, ktorých trápia podobné problémy ako mňa. Po štrnástich rokoch sa mi podarilo dostať k psychologovi.

Hoci mi psychiatrička raz povedala, že internet je pre mňa nebezpečný, práve vďaka jeho bezhraničnosti sa mi podarilo spojiť sa s podobne postihnutými ľuďmi aj z Čiech. Tí vniesli do komunity Slovákov nový vietor. Boli medzi nimi i takí, čo začali hovoriť aj o iných prístupoch ako je ten medikamentózny. Prišli linky na metódu Otvoreného dialógu, interatívneho psychoterapeutického prístupu a spôsobu organizácie starostlivosti o ľudí s diagnózou F. Až 80% ich klientov, ktorých postihuje akútna psychosociálna napr. psychotická kríza, sa touto metódou vracia do normálneho života. Veľmi zriedkavo a vôbec nie v každom prípade sa postihnutí ľudia nastavujú na dlhodobú alebo (ako sa u nás neraz praktizuje) doživotnú liečbu antipsychotikami a inými psychiatrickými liekmi.

V Čechách sa s ľuďmi s diagnózami F pracuje viac. Existujú tam rôzne neziskové organizácie, napr. Fokus ČR, Práh, Nevypusť duši, skupiny Slišení hlasu,… V týchto organizáciách pracujú odborníci a aj tzv. peer konzultanti. Pomaly sa rieši aj reforma psychiatrickej starostlivosti. Sú tam snahy o reformu aj z radov odborníkov.

Nezistila som, že by boli takéto organizácie na Slovensku. Viem len o Lige za duševné zdravie, kde funguje online podpora pre ľudí v kríze. Áno, svojpomocné skupinky majú u nás závislí. A čo ľudia s depresiami, mániami, schizofréniou, ktorí si tieto veci neprivodili užívaním alkoholu či drog? Ak majú „šťastie“ natrafia aspoň na ten stacionár. Inak vstávajú a padajú podľa toho ako sa ich ambulantná liečba vyvíja. Keď príde zas nejaká kríza, nie vždy chorého človeka lieky, blízki a ambulantný psychiater podržia. Znova nasleduje hospitalizácia a kolobeh sa opakuje.

To, že psychicky chorý prestane po takýchto skúsenostiach liečbe dôverovať a lieky neraz nevhodne vysadí, hrá tomuto systému starostlivosti do karát. A nasledujú reči typu: „Neužíval si lieky, zas si u nás… Vraveli sme ti, že to máš na celý život…“ Odstrašujúci prípad – najlepší prípad. Neraz to potom človeku vezme aj poslednú nádej a nepomôže mu už ani Linka dôvery. Pretože s liekmi ťažko, bez nich ešte ťažšie, ak vám nik nepomáha. Pri znižovaní dávok psychiatrických liekov by bolo totiž ideálne keby človek mal doprevádzajúcu osobu.

O tom, že existujú schizofrenici riešiaci svoju chorobu aj inak ako liekmi, sa u nás nehovorí. Dokonca, ak niekoho poznáte alebo viete, že takí sú v zahraničí, u nás sa to popiera a mlčí sa o tom.

Jedným z nich je aj Will Hall, ktorému bola schizofrénia diagnostikovaná vo veku 26 rokov. Dlhodobo žije aktívnym životom a svojimi prednáškami adresovanými chorým, ich blízkym a odborníkom, ktorí prejavia záujem, vnáša do liečby diagnóz F nové svetlo.

Druhýkrát príde v novembri tohto roku aj do ČR. Tak ako aj vlani, sa stretnutia s ním uskutočnia v Prahe a v Brne.

Snahy dostať Willa Halla aj na Slovensko zlyhali, nenašiel sa zatiaľ nik, kto by takéto niečo zorganizoval a zastrešil. Veď u nám postačuje systém liečby zo starého Československa – sieť vzájomne nespolupracujúcich psychiatrov a psychológov, ktorých prácu istia zariadenia pre duševne chorých. Komu vyhovuje takáto situácia?