Pred dvadsiatimi piatimi rokmi v novembri som sa vracal domov z lyžiarskeho zájazdu. Bol som študent a mojim snom bolo cestovať do zahraničia, vzdelávať sa a žiť slobodne. A tak som spolu s mojimi rodičmi stál na námestí a dával som najavo, čo chcem a čo sa mi nepáči. Bojovali sme proti arogancii a neslušnosti v politike, ktorá ovplyvňovala naše životy.

O dvadsaťpäť rokov neskôr som sa opäť vracal domov, tentoraz zo školskej konferencie. V uliciach Bratislavy som stretol dav, ktorý ticho pochodoval. V zástupe ľudí som videl mladých i starších. Protestovali proti tej istej arogancii a neslušnosti v politike, ako kedysi my. Áno, dnes môžeme slobodne cestovať do zahraničia, nemusíme sa báť prekročiť hranice ani povedať si svoj názor. Lenže systém nás okliešťuje inak. Korupciou, ktorá sa netýka iba zdravotníctva, politickými nomináciami, ktoré vyhovujú vyvoleným a kauzami, ktoré sa pravidelne zametajú pod koberec. Je najvyšší čas povedať, že už toho bolo dosť. Politikov sa totiž nemusíme báť. Sme to práve my, kto im vkladá do rúk moc, a tak, ako sme im ju vložili, tak im ju môžeme aj zobrať. Ak na niečo „páni“ poslúchajú, tak sú to práve nespokojní voliči (najmä, ak sa blížia parlamentné voľby). Zrejme im treba opäť pripomenúť, že aroganciu a neslušnosť  v tejto krajine nechceme.