Denník N

Sami proti všetkým?!

e-photo.sk, autor: retep
e-photo.sk, autor: retep

Nie, nejedná sa o názov alebo podtitul americkej „cowbojky“, ani novonatočenej Robin Hood-ovky, prípadne v našich končinách “Jánošíkovky“. Ide o občianske združenie s názvom Inštitút ľudských práv. Ten na seba zdanlivo zobral bremeno spravodlivosti. Šikovne zvolený názov združenia evokuje spravodlivosť, rovnosť či snahu o lepšiu spoločnosť. Myšlienka dobrá, aká je však realita?

Samotné jej prevedenie sprevádzajú aktivity a rozhodnutia ako keby sa jednalo o známeho Dr. Jeckylla, v ktorom sa čas od času neslávne prejaví Mr. Hyde.

Poďme ale pekne po poriadku. Po parlamentných voľbách v marci 2016 sa k mandátom dostali aj členovia strany ĽS-NS, ktorej líder, Marián Kotleba, v minulosti pôsobil ako „vodca“ Slovenskej pospolitosti. Tá mala veľmi blízko k myšlienkam fašizmu a nacizmu. Aj dnes existujú vážne obavy, že niekdajší predstavitelia pospolitosti otvorene a verejne podporujú myšlienky extrémiznu a neznášanlivosti. Aj toto boli dôvody, prečo Alena Krempaská a Peter Weisenbacher z Inštitútu ľudských práv zakročili. Krempaská navrhla generálnemu prokurátorovi, aby dal na Najvyššom súde SR podnet na rozpustenie spomínanej strany. Tento návrh obhajovala tvrdením, že je logický, pretože strana je obdivovateľkou zločineckého Slovenského štátu, ktorý poslal na smrť 60 000 svojich občanov. Petíciu za zrušenie údajne podpísalo 20 000 obyvateľov Slovenska. Weisenbacher s Krempaskou ju chcú zrušiť, lebo sa nejedná o „štandardnú stranu“, napriek tomu, že ju volilo približne 206 000 obyvateľov Slovenska.

To by sme teda mali prvý tohtoročný boj občianskeho združenia proti jednej skupine. Zďaleka však nekončíme. Minulé leto na verejnosť dostali informácie o spojení bratislavského podnikateľa a developera Bašternáka s Róbertom Kaliňákom a Róbertom Ficom. Časť nespokojných obyvateľov zareagovala pravidelnými pondelkovými protestmi. Okrem známych osobností, umelcov a celebrít vystupovali na nich predstavitelia politických strán, najmä z OĽaNO a SaS. Protesty mali v očiach nespokojnej verejnosti kladný ohlas. A kde sa bojuje za lepšiu spoločnosť, tam nesmie chýbať Inštitút ľudských práv. Weisenbacher aj Krempaská sa plne stotožňujú s motívom protestov, ale niečo sa im nezdá. Namiesto toho, aby sa pridali a spoločne začali bojovať proti hlavnému nepriateľovi, strane SMER-SD, začalo im vadiť a vyjadrujú nesúhlas s tým, že medzi organizátormi protestu sa nachádzajú aj politici, resp. členovia politických strán. Údajne to „nahrádza občiansku spoločnosť, ktorá sa vyprázdňuje a hrozí, že by ju v protestoch mohli nahradiť neonacisti.“ Predstavitelia Inštitútu dokonca priniesli transparenty niektorých opozičných politikov. Vyzeralo to ako miniprotest proti protestu, s ktorým Inštitút síce súhlasí s protestom, no nepáči sa mu, že rovnaký názor majú aj „nenávidení“ politici. V tomto momente je ťažké povedať, kto je skutočným nepriateľom Inštitútu: či Kotleba, či SMER, alebo SaS spolu s OĽANO. Isté je len jedno, Inštitút je proti všetkým, lebo na každom sa nájde niečo, čo mu nesedí.

Príbeh pokračuje ďalej. Alenu Krempaskú niekto fyzicky napadol. Trestuhodný čin. Už len preto, že šlo o násilie voči bezbrannej žene. Hra na ukazovanie prstom sa mohla pre Petra Weisenbachera začať. Lenže na koho teraz ukázať? Kotleba, Fico, Matovič, Sulík? Weisenbacher prehlásil, že útok bol určite politicky motivovaný. Hanlivé označenie „smerácka k*rva vy**baná“ to potvrdzuje, avšak nevie, kto je skutočným vinníkom. Jedným z podozrivých sa stal Igor Matovič, ktorý počas jedného z bratislavských protestov obvinil túto dvojicu z tunelovania štátu kvôli nejasno nadobudnutým finančným prostriedkom na chod združenia a so spolčovaním sa so SMER-om s cieľom zabrániť pokračovaniu protestov.

Ako to bolo s útokom na Alenu Krempaskú ukáže až čas. Zdá sa, že ona má v tom jasno už teraz. Prišla do budovy parlamentu na pozvanie poslanca Blahu (SMER-SD) a pod vplyvom emócií kyticou kvetov označila vinníka, keď ju hodila na poslanca Matoviča. Toto zinscenované divadlo si celkom náhodou na kameru natáčal jej pobočník, Weisenbacher. Celý jej príbeh nabral medzinárodný rozmer, keď ho napísala do svetoznámeho denníka The New York Times, ktorý ho nedávno publikoval na svojej internetovej stránke.

Nemôžem sa po tomto všetkom zbaviť pocitu, že Inštitút ľudských práv (jeho predstaviteľov) zaujíma všetko iné, len nie ľudské práva. Akoby sa zamotal do špinavej politickej hry a stratil zameranie na ciele svojej činnosti. V ich záujme nestojí občan, ale len osobné egá.

Proti komu, za čo a s kým bojujú? Táto otázka pre mňa ostáva stále nezodpovedaná.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Milan Laurenčík

Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. Člen Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a Osobitného kontrolného výboru NR SR pre kontrolu NBÚ. Podpredseda Žilinského samosprávneho kraja, poslanec a predseda Komisie regionálneho rozvoja, cestovného ruchu a životného prostredia Zastupiteľstva ŽSK. Od 2014 do 2016 starosta obce Terchová. ... zasadzujem sa o rozvoj regiónov, v ktorých bude radosť žiť....