Denník N

Neuveriteľné historky – na deň majú 88 centov, pešo prejdú 34 kilometrov a domov nosia jednotky.

Ktovie koľko sociálnych bytov mohlo byť postavených namiesto Bonaparte? Tento text som začala písať pred pár mesiacmi. Pár priateľov sa snaží pomôcť. Nákupmi, darmi… Hradíme jeden pobyt na internátnej škole. Pozháňali sme PC, zaviedli bezodplatne internet. Študenti budú môcť robiť zadania do školy. Keďže nemajú televízor, môžu si občas pozrieť aj nejakú rozprávku. Keď som prišla po týždni ku nim domov, pri počítači bol lístok s pokynmi a rozpisom, kedy a za akých podmienok naň deti môžu ísť. Počítač je zaheslovaný. Chudoba na cti netratí.

V dobe preplnených nákupných centier a odpadkových košov plných jedla žijú medzi nami ľudia, ktorí prejdú denne pešo 34 kilometrov, múdre deti, ktoré nepôjdu študovať, ale skončia niekde pri páse. V tom lepšom prípade. A keď ich niečo bolí, nemajú ani na paralen. Na jednom príklade vysvetlím všetko.

ÚVOD DO PROSTREDIA

Žena má šesť detí. Vek 17, 15, 13, 10, 9, 2. Poväčšine chlapci. Doma čisto, pekne, skromne. Police zdobí pár drobností, majetok by odniesla v jednej taške.

polica

Je tam ticho. Príjemne. Najmladšie spí a deti vedia, že potrebuje kľud. Zhovárame sa. Občas niekto zaklope na kuchynské dvere a potichu sa niečo opýta. Vetu začne každý slovom: „mamka“.

ČASOVÝ RÁMEC – ja ju poznám rok. Takto žije dlho. Aj horšie. Občas lepšie. Ale len občas.

ZBYTOČNÉ OTÁZKY: „Prečo má šesť detí?“  Nie je to podstatné. Je ich šesť, sú skvelé a hotovo. Alebo sa môžeme baviť o zázemí, výchove, snoch, antikoncepcii, mužovi, ktorému sa nehovorí nie, násilí..o čom len chcete, aby ste pochopili, že otázka ex post o počte detí je vždy zbytočná.

ZBYTOČNÉ POZNÁMKY:  „Cigánke by sa to stať nemohlo. Tá má na šesť detí 1000 EUR.“ Nie ,nemá. Toto je najčastejšia poznámka k takým prípadom. Rómske deti hladujú rovnako ako biele, len nám je ich bohužiaľ menej ľúto. Druhá vec ale je, že táto žena platí 350 EUR nájom, čo sa v osade neudeje. A tak má dôstojnú strechu nad hlavou. Aj keď sociálny byt by bol určite vhodnejší.

REALITA: V podobnej situácii sú úplné rodiny, ktoré postihla choroba, osamelí rodičia s deťmi, najčastejšie osamelé matky s deťmi, ktoré o normálnom výživnom na deti len snívajú.  Sú to diery v systéme, o ktoré sa takmer nik nezaujíma. Ale mohol by sa, pretože tie deti strácajú nie vlastnou vinou budúcnosť. A je ich stále viac a viac. Je to na hotovú agendu.

FINANČNÁ SITUÁCIA

Sumy nezaokrúhľujú ako ja. Aj ona počíta v jednotkách centov. O doplatku za liek povie aj o týždeň: „Bol sedemdesiatri centov.“ Nespomínam si, kedy som si pamätala taký podrobný údaj…

Aký má príjem:

Rodičovský príspevok:          203,2 EUR

Prídavky:                                6 x 23, 52 EUR tj 141,12 EUR

Výživné: Prvý manžel 50 EUR (!) , druhý 150. Spolu 200 EUR, ktoré sem tam prídu, sem tam neprídu. Ale sú automaticky zahrnuté do príjmu bez ohľadu na to, či sa dostavili. Takto jej nevzniká nárok na dávku v hmotnej núdzi. Na žiadne úľavy, na nič. Majú vyžiť.

Spolu teda, ak sa pošťastí:    544, 32 EUR.

Nájomné za byt:                     350 EUR.

Pre sedem ľudí jej na život, stravu, poplatky v škole, v lekárni, prací prášok aj šampón ostane                          194, 32 EUR. Opakujem už po svojom: stodeväťdesiat štyri eur.

Áno, je to desivé. No pokračujem: pre túto matku sú jej milované deti a možnosť spoločne bývať sväté. Ako hovorí: Moje deti sú môj chrám. A tak sa snaží každý mesiac bokom odložiť desať eur, aby až príde zúčtovanie, mohla hradiť nedoplatok. Inak by sa všetko rozpadlo.

Čiže žije zo                             184, 32 EUR….to je 88 centov na jedného člena rodiny a deň

AKO?

Aj 34 km za deň pešo.

Žije v dedine, ktorá je vzdialená štyri kilometre od mesta. Nikto z rodiny nikdy nechodí spojom. Taká cesta stojí aj 40 centov. Neexistuje. Najstaršie dieťa denne pešo 5 km tam aj naspäť. V každom počasí. To by ešte išlo. Matka však v dobrom dni urobí aj 34 km. Ráno ide vybavovať na úrady. Vráti sa (už 8 km). Pred obedom odprevadí jedného zo synov do školy v meste. Vráti sa k ďalším deťom, ktoré sa vracajú zo školy na dedine(8 km). Ide pre syna (8 km). Večer ide pred záverečnou do obchodu pre zľavnené pečivo (8 km). Plus niečo po doma a dobrý deň je za nami a v nohách 34 km. Samozrejme nie každý, ale pešo vždy. Aj na vzdialenú polikliniku. Aj v lejaku a veterne. Počíta sa v centoch.

Viete, čo pre takého človeka znamená, ak ho posielajú z úradu na úrad, občas mu niečo zle vysvetlia a vrátia ho domov po nejaký doklad?

Čo je pre vás chudoba?

„Keď mám ísť s malým synom do Tatier na vyšetrenia a mám na vlak len na polovicu cesty. Odtiaľ idem pešo. V snehu. Jedenásť kilometrov. Plačem a dieťa mám na rukách.“

 

Choroba a zuby

Pre matku je veľmi ťažké, keď je dieťa choré. My sme schopní nechať v lekárni dvadsať EUR. Toľko má ona na stravu na pár dní. A tak  je rada, ak má na paralen. Ten stojí 1,4 EUR, to je stoštyridsať centov. Zuby majú našťastie deti zdravé. Ona však nedávno zažila veľkú bolesť a opuch. Zabudnime na poplatok. Zaklopala na pohotovosti a v zúfalstve poprosila zubárku, či ju neošetrí. Ale že nemá peniaze. Natrafila na dobrého človeka. Odišla aj s predpisom na antibiotiká. Tam sa priplatilo len pätnásť centov. Tie mala.

mamke

NÁKUPY

Ako som spomínala, pešo chodí pravidelne pred záverečnou na zlacnené pečivo. A z čoho pozostáva jej veľký nákup? 5 mliek pre najmenšie dieťa. Ono zlacnené pečivo. Cestoviny. Zemiaky nekupujú. Tie sú drahé. A tak jedia sušené zemiaky v prášku. Neverila som. Otvorila skriňu a ukázala. Uverila som.

Deti, keď kráčajú pomedzi regále, nič nechcú. Nič nepýtajú. Pochopili, že skromnosť im dáva silu žiť spolu. Aj tak sa usmievajú.

Ona pre seba nekupuje nikdy nič.

 

STRAVOVANIE

Väčšinou cestoviny. Raz s cukrom. Raz so soľou. Múčne jedlá. Buchty na pare. Keď je úplne zle, tak placky z múky a vody. Ale odkedy pomáhame, tak aj iné. Aj kurča bolo.

Desiatu majú deti vždy. Pečivo a maslo. Dnes už je lepšie. Na cestoviny je mak, kamarátka im robí raz za čas nákup. My ostatní občas pomáhame peniazmi, stravnými lístkami a pod. To je veľká vec. Matka mi dokonca ukazuje veľkú krabicu s gumovými cukríkmi. Dostali ju pred mesiacom. Ešte stále v nej niečo je. Každý deň si každé dieťa vezme jeden cukrík. Jeden.

Dala som naozaj hlúpu otázku: „Už ste niekedy nejaké jedlo vyhodili? Zvyšky?“ Len sa zasmiala. „Nikdy.“

Ona niekedy neje. Hlavne nech majú deti.

Nepije alkohol, kávu, čaj. Ale čaj mávajú. V lete zbierajú mätu, malinové lístky. Hovorím si, že vlastne zdravo žijú, nebyť ostatného zúfalstva.

ŠKOLA a KRÚŽKY

Deti sú dobré v matematike, ale za účasť na niektorých súťažiach je poplatok, a tak si ich zúčastniť nemôžu. Vlastne nemôžu pestovať ani žiadne hobby, pretože aj keď náklad by mohol predstavovať len pár EUR, tak rozpočet ho neunesie. Ako veľmi by pomohlo štipendium. Známky majú dobré, jednotky potešia najviac.

SVIATKY

Na Vianoce darčeky mali. Dobrí ľudia kúpili chlapcom spolu autíčko na diaľkové ovládanie a najmenšie dostalo plienky. Na narodeniny dostane každý len jedno veľké objatie navyše.

PÔŽIČKY

Opýtala som sa, či nemá nejaké pôžičky z nebankoviek a podobne. Pretože veľmi dobre viem, ako to chodí.  Odpovedala: „Pôžičku si predsa nemôžem dovoliť, nemala by som ju z čoho splácať. A nechcem kryť jednu pôžičku druhou.“ Obdivujem ju stále viac a viac.

Tento text som napísala pred pár mesiacmi.  Pár priateľov sa snaží pomôcť. Zaviedli sme im aj PC a internet. Študenti budú môcť robiť zadania do školy. Keďže nemajú televízor, môžu si občas pozrieť aj nejakú rozprávku. Keď som prišla po týždni ku nim domov, pri počítači bol lístok s pokynmi a rozpisom, kedy a za akých podmienok naň deti môžu ísť. Počítač je zaheslovaný. Chudoba na cti netratí.

img_0920-2

Potešila som sa, lebo som sa bála, či im tým vnesením pokroku aj trochu neublížime. Po večeroch trávili čas pekne: rozprávajú sa. Snívajú. Kam pocestujú. Čo budú, až vyrastú. Aj mama im rozprávala rozprávky. Povedala, že im ich aj píše. Už toho bolo aj na mňa dosť, predsa len je to jednoduchá žena. Neverila som. A tak vytiahla zo skrine zošit, kde boli úhľadným písmom písané príbehy. Naozaj!

Nedávno som jej doniesla prácu. Niekoľko kíl orechov a luskáčik. Poprosila som ju, či ich nenalúska, ona si privyrobí, mne ušetrí čas. Ráno ma čakal plný lavór orechov.

orechy

Táto chudobná a jednoduchá  žena ma postavila pred veľa otázok. Vlastne ani neviem, či je jednoduchá, kedže používa výrazy ako „v eufórii som skoro explodovala“ a „som možno až príliš submisívna v tej našej komunite“.

Takých rodín je veľa. Takých detí je veľa. Niektoré si nesú aj traumu z týrania. Mnohé hladujú. Mnohé sú talentované, ale nič z ich talentu nebude. Nárok na dávku v hmotnej núdzi im prevyšuje napríklad 5 Eur. Výživné nechodí.  Štipendium nebude. Ľudia ich obchádzajú, nevidia. Mnohé neziskovky a charity pomáhajú. Krízové centrá, Úsmev ako dar, cirkevná charita, my v Dobrom anjelovi (hoci tejto rodine DA nepomáha, kedže sú našťastie všetci zdraví)…Ak chcete pomôcť, tak cez nich. Vedia čo a ako. Alebo sa pozrite, kto býva hneď vedľa.  A hovorme aj o tom, že tento štát sa nevie o deti dostatočne postarať. A hlavne sa o nich nevie postarať rodič, ktorý ich okašľal. V mnohých krajinách je absolútne neprípustné, aby jeden rodič robil načierno a neplatil výživné, lebo vraj nemá z čoho….alebo platil na tri deti 50 EUR….A sociálne byty? Možno ich namiesto Bonaparte mohlo byť hneď niekoľko desiatok…

Súhlasila so zverejnením tohto textu, lebo: „Osvojila som si pravidlo: Povedz svoj príbeh a možno zmeníš ďalšie tri.“

Kiežby boli len tri, ktoré je potrebné zmeniť.

 

Edit: TENTO Príbeh som zverejnila, aby som ukázala, ako reálne vyzerá chudoba. Pre veľkú odozvu a snahu čitateľov pomôcť som zrealizovala následne aj výzvu na portáli Ľudia Ľuďom, kde sa za pár hodín vyzbieralo pre rodinu 6000 EUR, ktoré budú slúžiť na pokrytie nájmu po dobu 1,5 roka tj. kým najstaršie dieťa nedoštuduje a najmladšie nepôjde do škôlky. Napriek tomu, že pracujem roky v charite, toto veľké srdce ľudí ma prekvapilo a ďakujem im za to. Rovnako ako za dôveru. Rodina tak bude žiť dôstojne. Nie je v mojich silách riešiť materiálnu pomoc a nemôžem nikomu dať ani adresu rodiny (neuniesli by mediálny tlak) a preto prepáčte, ak vám náhodou neodpoviem na správy,už je ich cez stovku. ĎAKUJEM! Aj za nádej!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie