Denník N

Domáce násilie: musíme prekonať svoju nevôľu pýtať sa

Ole Kristian Hjemdal je sociológ, ktorý sa 22 rokov venuje téme násilia. V minulosti sa venoval aj problematike Rómov žijúcich v Nórsku, témam emigrácie, diskriminácie a rasizmu. V roku 1995 bol jedným zo zakladateľov výskumného centra na Univerzite v Oslo, ktoré neskôr dostalo názov NKVTS – Norwegian Centre for Violence and Traumatic Stress Studies. Centrum skúma dôsledky domáceho a sexuálneho násilia, katastrof a terorizmu, nútenej migrácie a ženskej pohlavnej obriezky. NKVTS je partnerskou inštitúciou Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie v Bratislave.

Ako začínalo NKVTS?
Začínali sme v roku 2004, rovno po cunami, ktoré zasiahlo Indický oceán. V tom čase bolo v Thajsku a jeho okolí mnoho Nórov. Okamžite sme začali poskytovať pomoc obetiam, ktoré sa vracali domov. Ak si dobre pamätám, zahynulo vtedy 82 nórskych občanov. Neskôr sme začali skúmať jednotlivé aspekty katastrofy a reakcie obetí.

Čo ste zistili?
Jednou z otázok, ktoré sme si kládli, bolo to, či by obetiam mali naďalej pomáhať všeobecní lekári, alebo či by sme radšej nemali vytvoriť osobitný systém špecializovaných doktorov výlučne pre obete katastrof. Bolo to určitá reflexia toho, ako dobre náš systém funguje a či ho môžeme naďalej používať.
Nasledujúcou veľkou katastrofou v Nórsku bol teroristický útok v roku 2011. Pri ňom sme použili obe varianty: pomáhalo aj bežné verejné zdravotníctvo, ale mali sme aj špecializovanú asistenciu pre rodiny tých, ktorí zahynuli v Utoyi.

Čo najviac pomáhalo obetiam?
V štúdiách sme sa zaujímali o rezilienciu, teda odolnosť človeka vyrovnávať sa s prekážkami a nepriaznivými okolnosťami. Obzvlášť po takých katastrofách ako cunami sme skúmali, čo všetko ovplyvňuje psychologickú reakciu obete po katastrofe. Samozrejme, veľkú úlohu zohráva to, ako dlho obeť zotrvala vo vlnách. Ale našli sme aj dva ďalšie faktory: strach o vlastný život a možnosť alebo nemožnosť pomôcť ľuďom naokolo. Napríklad, ak blízko pri vás bolo malé dieťa a vám sa podarilo ho zachrániť, bol to určite ochranný faktor. Ak sa vám nepodarilo ho zachrániť, bol to negatívny faktor, ktorý zhoršil vašu psychickú reakciu.
Momentálne skúmame aj efekt sociálnej podpory, obzvlášť pri obetiach sexuálneho násilia a zneužívania. V roku 2013 sme v tejto téme urobili štúdiu a teraz skúmame, ako sa obetiam darí v ich ďalšom živote. Zaujíma nás pritom nielen ich psychická reakcia, ale aj riziko reviktimizácie. Zatiaľ si však ešte nie sme istí výsledkami: máme totiž dve možné hypotézy. Jednou je to, že ak človek má okolo seba sieť a je v kontakte s mnohými ľuďmi, môže to byť ochranný faktor, ktorý reviktimizácii predchádza. Ale druhou hypotézou je to, že to môže byť aj opačne: ak máte okolo seba veľa ľudí, častejšie sa budete nachádzať v situáciách, ktoré sú rizikové. Ak je človek doma a je izolovaný, šanca, že sa stane obeťou sexuálneho zneužívania, je veľmi nízka.

Ako sa dá reviktimizácia vysvetliť?
Existujú dve hlavné vysvetlenia; dalo by sa povedať, že jedno je skôr psychologické a druhé skôr sociologické.
Tým psychologickým vysvetlením je to, že efekt násilia, ktoré ste zažili, bude mať vplyv na vaše ďalšie správanie; že sa budete správať spôsobom, ktorý je sám o sebe rizikový. Napríklad budete viac piť, budete mať viac sexuálnych partnerov, budete zraniteľnejší, možno budete reagovať agresívnejšie, alebo budete požívať drogy alebo lieky, ktoré môžu znížiť vašu odolnosť a racionalitu.
Ďalšie vysvetlenie je skôr sociologické: vieme, že riziko násilia nie je rovnomerne rozložené vo všetkých skupinách a úrovniach spoločnosti. Vieme aj to, že ľuďom s problematickým rodinným zázemím, nižším príjmom, nižším vzdelaním a podobne hrozí väčšie riziko násilia. Situácia, ktorú máte v jednom bode svojho života, však môže mať vplyv na vaše ďalšie prežívanie, napríklad ekonomicky alebo sociálne. Jedným z dôsledkov tak môže byť to, že máte problém nájsť si prácu, alebo problém presunúť sa do iných častí spoločnosti, kde vám hrozí menšie riziko.

Robili ste aj veľmi zaujímavý výskum o tom, či je vhodné pýtať sa tehotných žien, či sa v minulosti nestali obeťami násilia.
Áno. Robili sme výskum, ktorý sa týkal tehotných žien v Nórsku: celé to vlastne začalo tak, že zdravotnícke autority upravili inštrukcie pre pôrodné asistentky. Bola tam aj kapitola o násilí, ktorá im odporúčala pýtať sa žien, či sa nestali obeťami násilia. Platilo to však len v prípade, keď mala pôrodná asistentka podozrenie, že k násiliu mohlo dôjsť. Nebolo totiž preukázané, že je správne pýtať sa na to každého. My sme sa následne vyjadrili k tejto novej regulácii tak, že ak to nebolo preukázané, znamená to, že nemáme dostatok dôkazov a vedomostí, a mali by sme sa tejto téme venovať. A tak nás požiadali, aby sme urobili výskum.

Ako to prebiehalo?
Robili sme výskum v štyroch rôznych komunitách. Opýtali sme sa všetkých žien, ktoré navštívili pôrodné oddelenie počas jedného roka, či sa nestali obeťami násilia, a použili sme na to jednoduchý nástroj, ktorý sa volá Abuse Assessment Screen.
Aj lekári, aj etická komisia sa tomu bránili, pretože si mysleli, že to bude pre ženy traumatizujúce. My sme však vedeli z predošlých projektov v Austrálii a vo Švédsku, že pre väčšinu žien sú takéto otázky úplne v poriadku. Takže sme sa ich na násilie opýtali a následne ich požiadali, aby vyplnili jednoduchý dotazník o tom, ako sa cítili.

Čo ste zistili?
Zistili sme, že dve percentá žien zažili psychické alebo sexuálne násilie počas tehotenstva. Toto je však pravdepodobne príliš nízke percento, pretože otázka im bola položená vo veľmi skorom štádiu tehotenstva. Ak by sme sa ich to boli opýtali neskôr, čísla by pravdepodobne boli vyššie.
Tiež sme zistili, že takmer jedna štvrtina žien zažila počas svojho života nejakú traumatickú udalosť, o ktorej by pôrodná asistentka mala vedieť, pretože by to mohlo mať vplyv na tehotenstvo, alebo aj na pôrod. Vieme, že trauma môže ovplyvniť aj to, ako pôrod prebieha.
Viac ako 95 percent žien uviedlo, že je úplne v poriadku, že sa ich na násilie opýtali. Okolo 60 percent povedalo, že sú rady, že sa ich na to spýtali. Veľmi malá skupina žien povedala, že to pre nich síce bolo ťažké, ale vzhľadom na to, že je to podľa nich dôležité, aj tak rady odpovedali. Len menej ako jedno percento opýtaných nechcelo odpovedať.
Štúdia bola robená v roku 2009. Inštrukcie sa odvtedy zmenili. Teraz by sa na to asistentky už mali pýtať všetkých žien.

Ako mali asistentky vedieť alebo tušiť, kto mohol byť v minulosti obeťou násilia? Okrem viditeľných modrín alebo zranení nemohli predsa vidieť nijaké iné známky násilia.
Áno, bolo to problematické. Kým sa mali pýtať len žien, pri ktorých mali podozrenie na násilie, pripadalo mi to dokonca určitým spôsobom neetické. Použil by som príklad toho, keď na letisku prechádzate bezpečnostnou kontrolou. Áno, je nepríjemné ňou prechádzať, ale človek sa tým necíti zastrašený, pretože to robia každému. Ak by na letisku stála nejaká bezpečnostná autorita, ktorá by prišla za vami a povedala: “Hej ty tam, ty vyzeráš ako terorista, ideme ťa prehľadať”, vtedy by to bol pre človeka problém.
Za týmto všetkým je presvedčenie, že pýtať sa na traumu je retraumatizujúce. Toto presvedčenie však nemá nijaké vedecké podloženie.

Čo toto presvedčenie o nás ako o ľuďoch vypovedá? Že máme tabu témy, o ktorých sa nedokážeme rozprávať?
Zistili sme, že tí, ktorí najviac veria tomu, že pýtať sa je retraumatizujúce, sú výskumníci. Ďalšou skupinou sú tí, ktorí nie sú obeťami. Tí, ktorí si myslia, že je to úplne v poriadku, sú práve obete.

Ako sa to dá vysvetliť? Je to preto, že práve obete vedia, že je to dôležité?
Možno je to preto, že obete so svojou traumou musia žiť neustále.

Čo nám to hovorí o prevencii násilia?
Že by sme sa mali dokázať pýtať. Zistili sme, že v Nórsku sa stalo 13 percent mladých ľudí obeťou závažného násilia zo strany rodičov, alebo sexuálneho násilia z inej strany v detstve. Veľmi málo z nich to kedykoľvek komukoľvek povedalo. V normálnej triede to znamená, že dvaja žiaci boli niekedy obeťami veľmi závažných foriem násilia, a my o tom vôbec nevieme.
Jediný spôsob, ako sa to môžeme dozvedieť, a ako im môžeme pomôcť, je opýtať sa ich na to.
Taktiež vieme, že dopady násilia v detstve často trvajú celý život; toto sa týka psychologických dôsledkov, zníženého psychického aj fyzického zdravia, rizika reviktimizácie alebo rizika, že sa človek stane obeťou ďalších nehôd a negatívnych životných udalostí. Je veľmi dôležité niečo proti tomu urobiť: musíme prekonať svoju nevôľu pýtať sa, aj presvedčenie, že je to retraumatizujúce – práve toto nám zabraňuje poskytnúť absolútne nutnú pomoc týmto detským obetiam. A to je jedným z najdôležitejších odkazov, ktoré my, výskumníci, môžeme spoločnosti priniesť.

Robili ste aj výskumy v téme násilia na mužoch?
V našich výskumoch sme zistili, že keď sa pozrieme na všetky typy fyzického partnerského násilia, tie závažné aj tie menej závažné, približne 17 percent ľudí zažilo nejakú formu násilia od svojho partnera. Tieto nezávažné formy násilia sú veľmi bežné, a väčšinou sú výsledkom konfliktov a hádok, takzvaného „bežného partnerského násilia“ (common couple violence). Často sú obojstranné.
Ale keď sa pozrieme na závažnejšie formy násilia ako napríklad údery päsťou, kopanie, škrtenie, ohrozovanie zbraňou – tieto sa týkajú štyrikrát viac žien, než mužov. Takže veľkým rozdielom medzi mužmi a ženami vzhľadom k partnerskému násiliu je závažnosť násilného činu, a nie to, kto sa môže stať obeťou.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že využitie alebo zneužite moci nie je až také rozdielne medzi mužmi a ženami, ale forma a závažnosť násilia sa líšia: tu už hrá veľkú rolu to, ako vnímame „ženskosť“ a „mužskosť.“

Je nejaká iná štúdia alebo výskum, pri ktorom ste zistili niečo neočakávané alebo zaujímavé, o čo by ste sa chceli podeliť?

Veľmi často sa zisťovalo, aké sú psychologické dopady násilia: depresia, úzkosť, posttraumatická stresová porucha. Vieme, že násilie má dopad, a čím viac toho násilia je, a čím dlhšie trvá, tým silnejšia je psychická reakcia. Pred niekoľkými rokmi som študoval dopad násilia na somatické zdravie a zistil som, že čím viac násilia – obzvlášť, ak obete trpeli aj v detstve, aj v dospelosti – tým viac majú somatické problémy. Sú to ochorenia ako napríklad astma, kašeľ, bronchitída, angína pectoris a zvýšené riziko infarktu. Nórske aj zahraničné štúdie ukázali, že násilie a zneužívanie majú takéto následky na zdravie aj roky po tom, ako sa udiali. Takže predchádzaním násiliu predídeme mnohým tragickým osudom a ušetríme peniaze aj zdravotníckym zariadeniam, obzvlášť, ak budeme predchádzať násiliu v detstve.

S Olem Kristianom Hjemdalom sa rozprávala Sára Činčurová z KMC, expertka na prevenciu násilia.
Rozhovor spracovali: Sára Činčurová, Jana Jablonická-Zezulová

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Zastavme násilie

Zastavme násilie je blog Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie (KMC), ktoré bolo zriadené Inštitútom pre výskum práce a rodiny (IVPR). Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy. Zároveň vám chceme sprostredkovať, aké aktivity realizujeme a ako sa nám darí v prevencii násilia.