Denník N

Lada Svetom – charizmatický žigulík, ktorý priťahuje masy

Dobrodružné cestovanie je droga horšia ako pervitín a karamelové cukríky dohromady. Keď si človek raz zvykne, že každé leto vytiahne z garáže 30-ročnú Ladu – Vasiľa, trochu z nej opráši hrdzu a vyrazí na nej do nejakej prepychovej destinácie typu Libéria či Irán, nedá sa s tým prestať. Hrozby násilím sú zbytočné.

Projekt LADA Svetom vznikol pred piatimi rokmi pri krčmovom poldeci. Aj keď to nie je bežné, neostali sme len pri tom poldeci a naozaj sme si za ťažkých 150 ojro kúpili červenú Ladu, nazvali sme ju Vasiľ a začali sme brázdiť svety blízke aj vzdialené. Rýchlo sa ukázalo, že predstava troch dopotených ufúľancov, ako sa vezú v starej žiguli a každú chvíľu to musia opravovať, ťahať z piesku alebo sa hádať s policajtami o každú korunu, je pre istý, zaiste veľmi špecifický, okruh obyvateľstva veľmi lákavá. Začali sme teda fotiť fotky na vysokokvalitnú zrkadlovku (všetky rozmazané), točiť videá z cesty (roztrasené, občas bez zvuku, lebo vypnutý mikrofón) a písať z cesty blog (…ten je náhodou dobrý, ale občas je vulgárny a je dosť politicky nekorektný).

img_0799

V cestovateľských kruhoch sme sa preslávili najmä tým, že sme si hneď na prvej väčšej výprave nechali v Teheráne za bieleho dňa ukradnúť auto aj s vecami a ostali na diaľnici len v žabkách a teplákoch. Miestni budúci majitelia nášho auta mali nože a slušne nás požiadali o rozumný obchod. My im dáme auto a oni nám nedajú nôž do brucha. Nuž, ani jeden z nás sa až tak veľmi neorientuje v kupeckých počtoch, ale toto vyzeralo na dobrú ponuku. Tak sme nasledujúce štyri dni zneužívali pohostinstvo slovenskej ambasády a keď nám policajti auto našli (Iránska tajná polícia je na vysokej úrovni), dospali sme opicu a pokračovali v ceste. Až tam sme naozaj vyvinuli náš štýl „cestovanie na žobráka“, pretože zlodeji nám nechali len jedny deravé tenisky a špinavé tričko. Bez spacákov, bez náradia na opravu auta alebo náhradných dielov, bez mobilov a bez foťákov sme prešli 7 tisíc kilometrov cez krajiny Strednej Ázie. Spíš na zemi, na karimatke vyrobenej z kartónov a zakrytý slamou, ješ lacné konzervy a zapíjaš ich lacným pivom a  jazdíš v starej polorozpadnutej žiguli, ktorú nielenže nevieš opraviť, ale ani nemáš čím. Faktor zábavy: neprekonateľný.

Rok po mesačnej ceste Strednou Áziou nasledovala dobrodružná cesta do Libérie. Zo Slovenska skrz všetky tie podivné korupciou prehnité (viac ako Slovensko) štáty. Stovky eur na úplatkoch, nech nás s tým našim autom bez platného techničáku a s vyrezaným VIN číslom pustia cez všetky hranice, aby sme ho nakoniec v Libérii predali a dodnes je tam ťahákom na miestne ženy, mužov i ženomužov.

img_1052-1

Nuž a tento rok sa nám po prvýkrát stalo, že sme ani jeden z trojice nedostali mesiac dovolenky. Dva týždne, ani o deň viac. Ono sa to zdá dlho, že dva týždne na dovolenke. Lenže na tej žiguli keď človek prejde 800 kilometrov za deň, tak si zaslúži medailu a štyri tabletky od bolesti hlavy k tomu! Iný jedinec by sa na to možno rovno vyprdol a šiel do Chorvátskeho Grobu, alebo iného Chorvátskeho mesta. Ale nám to nejak nedalo, veď predsa aj za dva týždne musíme stihnúť zažiť poriadne dobrodružstvo! Dali sme hlavy dohromady, vybrali kružidlo a mapu a započali inžinierske plánovanie. Kam sa dá dotiahnuť stará Lada za dva týždne? Do Ulanbátaru, tutok 8000 kilometrov!

Kto nemal rád geografiu, Ulanbátar je hlavné mesto Mongolska. To je tá krajina, kde majú strašne malé kone a býva tam džingischán. No a aby ten ambiciózny plán bol ešte ambicióznejší, stanovili sme si za cieľ vytvoriť nový rekord v neptretržitej jazde na starej žiguli. 6 tisíc kilometrov prejdeme za 5 dní! Zdá sa vám to málo? Prirátajte časový posun +5 hodín, prechod Ukrajinskou a Ruskou hranicou a nakoniec ten samotný fakt, LADA 2105 naozaj nie je Ferrari 458 a optimálna rýchlosť predstavuje asi 80 kilometrov za hodinu.

img_0627

Ostávalo doriešiť posledný administratívny problém – čo s autom po príjazde do Mongolska? Zapáliť? Hodiť zo skaly? Pokúsiť sa predať? A potom sme si povedali, že skúsime, či je ten náš projekt pre ľudí až tak lákavý a ponúkneme spiatočnú cestu ako dobrodružný zájazd. Podmienky sú jednoduché – priletieť do Ulanbatáru, zobrať auto a doviezť ho domov. Do 8 hodín sme mali potvrdených spiatočníkov J.

Takže, o tom ako prebiehala naša cesta, či sa nám podarilo vytvoriť nový svetový rekord, koľkokrát sme pri tom opravovali nepojazdnú Ladu a koľko lacných ruských cigariet a vodky pri tej oprave padlo, sa môžete celkom bez námahy dozvedieť na jednej z našich prednášok, aj na festivale Cestou Necestou. Môžete nás vidieť 19. Októbra v Žiline, 20. Októbra v Martine a 4. Novembra v Bratislave. Všetky detaily, akože kde to bude, nájdete na www.cestounecestou.sk.

img_1174

Medzičasom si môžete zážitky z tejto ale aj predošlých ciest prečítať na našom webe www.ladasvetom.sk , alebo si nás nájdite na fejsbúkoch, alebo si môžete kúpiť našu knihu o minulej ceste do Afriky, volá sa to LADA Svetom – Z Horného Vadičova do Libérie. To by ste ale mohli tak či tak, lebo je to fakt dobrá kniha (a keď sa vám nebude páčiť, podložte si stôl).

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Cestou Necestou

Inšpirujeme ľudí cestovať na všetky svetové strany a spoznávať nepoznané. Organizujeme viac ako 50 cestovateľských podujatí vo viac ako 15 mestách Slovenska. Prostredníctvom Expedičného fondu podporujeme cestovateľské expedície. Chceš sa inšpirovať, prezentovať alebo plánuješ dobrodružnú expedíciu? Viac na: www.cestounecestou.sk