Na okraji Európy, v Moldavsku

Na parkovisku pred Centru comercial UNIC v Kišineve sa popri pofajčievajúcich vodičoch pomaly zbiera posádka niekoľkých viacmiestnych dodávok. Pasažieri sú rôznorodí: od rodín s deťmi cez mladistvých až po staršie panie. Je poobede a okolité prostredie je moldavsko-sovietskou verziou bratislavského Kamenného námestia, len v horšom stave, s viac autami a reklamami (skutočne).

Takéto prirovnanie sa dá mimochodom na Moldavsko, a zvlášť Kišinev, aplikovať celoplošne. Kišinev je mesto, ktoré ilustruje, ako by asi vyzerala Bratislava, keby sa jej nepodarilo aspoň čiastočne vymaniť z opojného smogu automatov, záložní a podnikateľského baroka 90-tych rokov.

Cestujúci, neochotne nasadajúci do rozpálených transportérov (vonku je nie veľmi príjemných 32ºC), sa vydávajú za spoločným cieľom: dopraviť sa čo najlacnejšie do Bukurešti za účelom vybavenia rumunského občianskeho preukazu alebo pasu.

Od roku 1991, kedy bol v Rumunsku schválený novodobý zákon o občianstve, a ktorý platí s menšími zmenami dodnes, sa dá na základe dostupných dát odhadnúť, že minimálne päťstotisíc z 3,5 milióna Moldavčanov vlastní aj rumunské občianstvo. Ich počet vzrastal najviac od roku 2007, odkedy rumunské občianstvo znamená aj občianstvo európske, a s ním spojené práva a slobody. Pre porovnanie, druhé najpopulárnejšie občianstvo je ruské a má ho okolo stotisíc moldavských obyvateľov.

Medzi Rumunskom a Ruskom

Moldavsko sa nenachádza geopoliticky medzi Rumunskom a Ruskom – a viac hyperbolicky medzi Západom a Východom – len dnes; je tomu tak minimálne už od začiatku 19. storočia, keď po rusko-tureckej vojne získalo Ruské impérium kontrolu nad východnou časťou Moldavského kniežatstva (Besarábia: dnešné Moldavsko a malá časť Ukrajiny), ktoré bolo ako celok vazalom Osmanskej ríše.

Postupom času nariadil cársky režim rusifikáciu Besarábie a potlačenie dominantného rumunského jazyka. Počiatky existujúcich rozdielov v ovládaní ruštiny medzi dnešným rumunským obyvateľstvom, ktoré obývalo západnú časť Moldavského kniežatstva a stalo sa súčasťou nezávislého Rumunska, a moldavským obyvateľstvom Ruskom nadobudnutej východnej časti kniežatstva sa preto datujú práve do tohto obdobia (70. roky 19. storočia).

Toto usporiadanie však neprežilo udalosti 1. svetovej vojny a v roku 1920 bolo Parížskou mierovou zmluvou medzinárodne uznané začlenenie Besarábie do už existujúceho Rumunského kráľovstva, ktoré sa vyvinulo spojením západného územia Moldavského kniežatstva s Valašskom a vymanením sa z osmanskej nadvlády ešte v roku 1878. Avšak Parížska mierová zmluva nebola ratifikovaná sovietskym Ruskom, ktoré trvalo na tom, že Besarábia je pod rumunskou okupáciou, napriek tomu, že besarabská Národná Rada jednoznačne (86 za, 3 proti, 36 zdržaní) zahlasovala za spojenie s Rumunským kráľovstvom v roku 1918.

Komplexnosť regionálnej histórie 20. storočia – nie nepodobnej tej Vyšehradskej – v konečnom dôsledku spôsobila, že kultúrne a etnicky blízke Moldavsko nie je v princípe od roku 1940 súčasťou rumunského územia (pôvodne Rumunského kráľovstva alebo „Veľkého Rumunska“). V súlade s predošlým historickým vývojom, do vyhlásenia moldavskej nezávislosti 27. augusta 1991 môže byť toto oddelenie jednoznačne pripísané na vrub Sovietskemu zväzu, ktorý si uzurpoval Besarábiu (Moldavsko plus časť dnešnej Ukrajiny) paktom Ribbentrop-Molotov a vyčlenil z nej Moldavskú sovietsku republiku. Územia s prístupom k Čiernemu moru a Dunaju boli prepísané na spoľahlivejšiu Ukrajinskú sovietsku republiku.

Prepravný biznis

Jeden obojsmerný „lístok“ do Bukurešti z Kišineva vyjde každého ašpiranta na rumunsko-európsky preukaz 600 moldavských lei (okolo 27 eur). Za vybavovanie kolkov a žiadostí si potom v Rumunsku doplatia 80 eur, z čoho asi polovica je zárobok pre dopravno-sprostredkovateľský gang, zvyšok tvorí úradný poplatok za vydanie dokumentu. Vystáť si to však budú musieť žiadatelia sami.

Tomuto špecifickému cestovateľskému biznisu sa dnes darí v Moldavsku veľmi dobre, o čom svedčí aj fakt, že sa cestuje až do takmer 500 km vzdialenej Bukurešti. V pohraničnom rumunskom meste Iași sú totižto rady na pasy už tak dlhé, že väčšina takto privezených Moldavčanov si ich nestihne za úradné hodiny vybaviť.

V poslednom momente pred odjazdom pribieha lokálny boss s dodatočnou sedačkou (na ktorú je auto upravené) a postarším pasažierom, ktorý platí za cestu vďaka známosti o dvesto lei menej.

Po nezávislosti

Tesne po vyhlásení nezávislosti sa rumunskí vládni predstavitelia nádejali, že pád Sovietskeho zväzu znamená koniec ruskej moci, ktorá mala dovtedy viac ako 50 rokov brániť veľko-rumunskému zjednoteniu. Rumunsko začalo okamžite podporovať novovzniknutú Moldavskú republiku skrz diplomaciu, kultúrne a vzdelávacie projekty, vojenskú pomoc v konflikte o Podnestersko, ale aj možnosťou nadobudnúť už od roku 1991 rumunské občianstvo pre osoby, ktorých predkovia mali korene vo Veľkom Rumunsku. Na túto možnosť má nárok ešte aj dnes väčšina obyvateľov Moldavska.

Moldavská nezávislosť však (zatiaľ) k reunifikacií s Rumunskom neviedla, k značnému sklamaniu rumunských politických elít 90. rokov, ktorí si priali zjednotenie rumunského národa a historického a kultúrneho priestoru. Namiesto toho ostalo Moldavsko – až donedávna bez viditeľnej alternatívy – v okruhu štátov spriatelených s Moskvou a paralelne, aj keď značne rozpačito, sa začal vytvárať koncept moderného moldavského národa.

Výsledkom je do určitej miery zmätená národná identita, ktorej jedným zo znakov je snaha o vymedzenie sa z rumunskej veličiny, napriek spoločnému jazyku, náboženstvu, kultúre a podstatnej časti histórie. Byť Moldavčanom môže byť ešte viac rozporuplné, ak sa k tomu pripočíta vplyv obdobných ruských a sovietskych aspektov.

Aj preto sa v článku 13 moldavskej ústavy píše, že štátnym jazykom je „moldavský“ jazyk a nie rumunčina. Spýtajte sa na to ale kohokoľvek z Moldavska a nad týmto umelým konštruktom pokýva hlavou. Táto kuriozita bola tiež napravená rozsudkom ústavného súdu z roku 2007, ktorý potvrdil, že štátnym jazykom je rumunčina.

Na ceste za občianstvom

Vyraziť z rozpadajúceho sa Kišineva na infraštruktúru moldavských ciest vyžaduje určitú dávku sebavedomia. Jediné cesty, ktoré zažili nejakú údržbu v posledných rokoch sú tie financované z prostriedkov EÚ vyčlenených v rámci rozpočtu na európsku susedskú politiku (tzv. nástroj európskeho susedstva) a Európskou bankou pre rekonštrukciu a rozvoj. Pomalosť výstavby a opravy ciest je však značnou prekážkou pre plynulú a bezpečnú dopravu v rámci krajiny.

Kto si myslí, že katastrofálny stav ciest odrádza vodičov prepravného biznisu od rýchlej a riskantnej jazdy je na omyle. Ich štýl šoférovania sa napriek mohutnosti viac ako plne obsadenej dodávky nedá nazvať inak ako „balkánsky“. Taxikári v meste sú na tom podobne.

Napriek priateľským vzťahom medzi Moldavskom a Rumunskom, Kišinev leží za hranicami Európskej únie, a to sa dá pocítiť nie len na kvalite vozoviek. Na ceste do Bukurešti si na hraničnom priechode Albiţa-Leușeni postojí tmavá dodávka vyše dvoch hodín bez ohľadu na pokročilú nočnú hodinu. Európania rozmaznaní bezhraničným cestovaním majú aspoň dostatok času zaspomínať si na staré dobré časy národnej zvrchovanosti.

Dojem z časocestovania ešte umocní šofér-prevádzač, prezývaný Sušok, keď najprv pred hranicou nakúpi 10 škatuliek moldavských cigariet, ktoré rozdá cestujúcim (každý po dva, v súlade s limitom) a neskôr pri státí na hranici vyjedná presadnutie jedného z cestujúcich do náhodného auta z kolóny. V dodávke sa totižto následkom pridanej sedačky viezlo viac pasažierov ako je povolené.

Pasažiera aj cigarety si potom Sušok prevezme naspäť na najbližšej pumpe v Rumunsku.

Valhalla

Rozdiely medzi Rumunskom a Moldavskom sú až prekvapivo očividné. Či už na vidieku alebo v Bukurešti, niekde viac, niekde menej, ale v krajine je vidieť pokrok vo fungovaní inštitúcií a kvalite služieb. Všíma si to aj 9 hodín šoférujúci Sušok, lebo za rumunskou hranicou sa stáva z cestného piráta celkom krotký vodič.

Keďže však tie inštitúcie nefungujú úplne dokonale, pred dverami administratívnej budovy na predmestí Bukurešti sa o 7.55 ráno chaoticky tlačí dobrá stovka ľudí. V budove sa dajú vybaviť pasy a ŠPZky, no väčšina lokálnych prišla kvôli motorovým vozidlám.

Rovnaké medzinárodné postavenie papierovo rumunských občanov neodráža druhotriedny prístup k žiadateľom z Moldavska. Zo šiestich prepážok na cestovné dokumenty je 5 vyhradených pre žiadateľov narodených v Rumunsku, čo znamená, že okolo dvadsať moldavských prišelcov sa tlačí pri jedinom okienku. Pri hlasnejšom šomraní ich vybavujúci úradník posiela ústne späť odkiaľ prišli.

Po 5 hodinách čakania zmiešaného s chaosom pri kúpe kolkov sa tormentúra moldavských žiadateľov o pas čiastočne končí. To však neznamená, že z Rumunska odídu už s hotovými pasmi. Väčšina z nich spíše s vodičmi splnomocnenie na prevzatie dokumentu a zaplatí za túto službu okolo 20 eur. Na teraz sa presúvajú viacerými dodávkami z predmestia do centra, kde si ešte počkajú na spolu-výletníkov so záujmom o trvácnejší občiansky preukaz.

Občiansky preukaz si ale na rozdiel od pasu vyžaduje aj potvrdenie o trvalom pobyte v Rumunsku a vybavuje sa v historickej budove v jadre Bukurešti neďaleko Národnej banky. Mnoho Moldavčanov, ktorí majú tú možnosť, si preto registruje trvalý pobyt na rumunských adresách svojich príbuzných a známych. Rady a otváracie hodiny na občiansky sú však ešte neúprosnejšie ako pre moldavských záujemcov o pas. Čaká sa od ôsmej rána do piatej poobede.

***

Život na hraniciach EÚ ponúka skvelú príležitosť na reflexiu o tom, ako si Európania predstavujú svoje spolunažívanie. Dôležitosť budovania inkluzívnych inštitúcii naprieč všetkými úrovňami vládnutia (v Bruseli, Bratislave aj Medzilaborciach) sa momentálne topí v politickom diškurze vylievania zlosti. Návšteva východného susedstva dokáže zaostriť na tie základy spoločenskej organizácie, ktoré dnes väčšina obyvateľov EÚ berie za samozrejmé.

Napriek tomu, že Moldavsko je jedno z hlavných „bojísk“ medzi Západom a Ruskom a ich patričných modelov medzinárodných vzťahov, mnoho Moldavčanov si je vedomá prebiehajúceho rozvoja na západ od rieky Prut. Len málo faktorov má tak zásadný vplyv na spornú proeurópsku orientáciu krajiny ako príklad kultúrne a historicky blízkych Rumunov.

Lebo reč o budovaní inštitúcií nezachycuje úplne dobre kvalitnejšie cesty, školstvo, zdravotníctvo, či takmer päťnásobné HDP. No keď má v Moldavsku niekto vážny zdravotný problém, jedno z prvých opatrení rodinných príslušníkov je zistiť, ako ho dostať na vyšetrenie do Rumunska. Tieto rozdiely vidia aj Moldavčania vracajúci sa v dodávke do Kišineva.

Progres Rumunska mohol byť aj ich progresom; dnes na ňom participujú aspoň skrz nadobudnuté občianstvo.

Po ceste späť nikoho príliš neprekvapí, že jedna z mladších pasažierok sa vezie v kufri dodávky. Aj moldavskí prevádzači predsa musia z niečoho žiť a bolo by škoda nezaplniť voľné miesta.