Zavádza sa povinné vzdelávanie namiesto povinnej školskej dochádzky. Nič to nezmení, ak…

Ministerstvo školstva nedávno zverejnilo tézy Národného programu výchovy a vzdelávania. Cieľom bolo predstaviť oblastí pripravovaných zmien, začať odbornú diskusiu a získať spätnú väzbu.

Písať budem konkrétne o cieli pretransformovania povinnej školskej dochádzky na povinné vzdelávanie.

Odborníci mali veľmi dobrú myšlienku prečo to zmeniť: spomenuli existenciu iných alternatívnych spôsobov vzdelávania. Obávam sa však, či budú dostatočne odvážny urobiť také kroky, ktoré žiaci aj reálne pocítia.

Domáce vzdelávanie ako dôvod zmeny

Za príklad a dôvod navrhovanej zmeny uviedli odborníci iba jeden iný spôsob vzdelávania – domáce vzdelávanie. Podľa mňa nešťastne. To už dnes zákon vymedzuje ako formu osobitného spôsobu plnenia školskej dochádzky.

V praxi to vyzerá tak, že žiak spolupracuje so školou – každý polrok ho preskúša na komisionálnych skúškach. Žiak tiež musí nájsť učiteľku, ktorá ho bude doučovať.

Podľa môjho názoru sa domáce vzdelávanie stále dá považovať za povinnú školskú dochádzku – žiak musí prísť do školy raz za polrok, respektíve, škola príde za žiakom, ktorému jeho zdravotný stav umožňuje byť iba doma. Naviac, obsah vzdelávania je rovnaký ako v škole. Bez ohľadu na to, stále mi to nepríde ako dostatočný dôvod na zrušenie povinnej školskej dochádzky a zavedenie pojmu povinné vzdelávanie.

O povinnú školskú dochádzku by, podľa mňa, nešlo vtedy, ak by sa podarilo presadiť, o čo sa snaží občianske združenie domáceho vzdelávania. Im ide o portfóliové hodnotenie žiaka. Portfólio môže pozostávať z vypracovaných pracovných zošitov, ale i projektov, plagátov, fotiek, či nahrávok zachytávajúcich vzdelávanie dieťaťa. Odovzdával by ho za určité obdobie a predstavovalo by danú vzorku jeho vlastných prác.

Dá sa otvoriť téma, či preukázanie portfólia je relevantná metóda, ako zistiť, že žiak dané učivo ovláda. V krátkosti je mojim názorom, že žiak sa nesmie hodnotiť uniformným spôsobom – číslom od jedna po päť. Tým odpadáva argument, že žiak, ktorý sa vzdeláva doma, musí prejsť komisionálkami.

Dobrou správou je, že o zrušení číselného hodnotenia žiaka a zavedení slovného hodnotenia  sa v tézach Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania už hovorí; konkrétne v cieli RŠ-1-5.

Zavádzanie konkrétnych zmien bude už len v uvedomení si spojitostí medzi jednotlivými cieľmi v dokumente a vo vôli expertov, či neskôr vo vôli osôb s rozhodujúcou právomocou.

Opomenuté neformálne vzdelávanie, obava z nedostatku vôle pre realizáciu cieľov

Krátky úvod do problematiky, ako sa delí vzdelávanie:

• Formálne vzdelávanie (vzťahované na inštitúcie, odborná príprava, vedie k udeleniu uznávaných dokladov alebo nadobudnutiu kvalifikácie. Príklad: mladý človek sa vyučuje v škole za kuchára)
• Neformálne vzdelávanie (prebieha popri odbornej príprave, nebýva ukončené odovzdaním oficiálne uznávaných dokladov, využíva hravejšie metódy vzdelávania. Príklad: mladý človek navštevuje večerné hodiny varenia)
• Informálne učenie sa (nevedomé, nezámerné učenie. Príklad: mladý človek pozoruje, ako mama varí).

Najčastejšie sa žiaci neformálne vzdelávajú na školeniach, tréningoch. Organizujú ich organizácie neziskového sektora. Trvať môžu aj celý týždeň. Formuje sa na nich ich osobnosť – zlepšujú svoje mäkké zručnosti. Medzi ne patrí napríklad komunikácia, prezentácia, vedenie tímu, tímová spolupráca, časový manažment, empatia, zvládanie krízových situácií a iné.

Cez víkend na festivale Move padla otázka na poradcu ministra, Vladmíra Burjana, či bude transformácia na povinné vzdelávanie umožňovať žiakovi, aby si buchol po stole a povedal: ,,Kašlem na školu, idem sa vzdelávať inde,“ a pol roka chodil trénovať svoje mäkké zručnosti napríklad na školenia Rady mládeže Prešovského kraja.

Jeho odpoveď bola nie, naďalej bude musieť chodiť do školy, ale v budúcnosti by to bolo možné, ale asi to nedosiahneme.

Dúfam, že to tak nemyslel, keďže na tú otázku nebol pripravený a odpovedal v rýchlosti a nepremyslene. Transformácia na povinné vzdelávanie by mala túto možnosť do istej miery umožňovať a to v súlade s cieľom RŠ-1-14.

Cieľ RŠ-1-14 hovorí o podporovaní a rozvíjaní neformálneho vzdelávania, nie iba formálneho vzdelávania a výchovy, vrátane domáceho vzdelávania. Zabezpečiť podmienky na uznávanie zručností a vedomostí nadobudnutých rôznym spôsobom má štát.

Ak naozaj chceme transformovať pojem povinná školská dochádzka na povinné vzdelávanie, musí ísť táto zmena ruka v ruke s uznávaním neformálneho vzdelávania.

Téme uznávania neformálneho vzdelávania sa dlhodobo venovala príspeková organizácia ministerstva školstva – Iuventa. Už dlhú dobu je však pre vnútorné problémy menej aktívna, a tak sa túto tému máličko pozabudlo a nedebatuje sa o nej.

Čo si od uznávania neformálneho vzdelávania predstavovať?

Ja od uznávania neformálneho vzdelávania očakávam v reforme nasledovné konkrétne zmeny:

• Možnosť pre žiakov stredných škôl namiesto sedenia v škole absolvovať istý čas za dané časové obdobie na neformálnom vzdelávaní,
• Do vysvedčení započítavať účasť žiaka na neformálnom vzdelávaní.
  • Zapisovať nie len účasť na akreditovaných vzdelávacích programoch na základe zákona o podpore práce s mládežou ale aj:
  • účasť na školeniach, workshopoch, konferenciách
  • Zapisovať účasť v žiackych školských radách, mládežníckych parlamentoch, redakčných radách a iných aktivitách v škole
  • Zapisovať účasť na mimoškolskej činnosti – úspešné absolvovanie kurzu v základnej umeleckej škole a iné
  • Všetko zapisovať štýlom, aké zručnosti žiak za polrok nadobudol, ideálne samotnou sebareflexiou žiaka.
  • Z pohľadu kvantitatívneho bude možné zapísať hodinovú účasť žiaka na neformálnom vzdelávaní.

Chcem poznamenať, že už dnes na základe zákona o podpore práce s mládežou vydávajú akreditované vzdelávacie organizácie (napríklad Rada mládeže Žilinského kraja) účastníkom vzdelávania (napríklad školenia), po úspešnom vykonaní skúšky, doklady o získanej odbornej kvalifikácii (väčšinou ide o získané mäkké zručnosti).

Už by sa nevydávali doklady, ale všetky vzdelávania žiaka za polrok/rok sa zapíšu do vysvedčenia. Konečne tak budú vysvedčenia zmyselné aj pre zamestnávateľov a nepôjde len o zdrap papiera. Takáto zmena už bude mať priamy dopad na každého žiaka. Pocítia to vtedy, keď im bude na vysvedčení svietiť prázdna alebo zaplnená kolónka s mimoškolskou činnosťou a neformálnym vzdelávaním.

Záver: reformovať konzervatívne sa nebude dať

Podmienky pre reálnu transformáciu na povinné vzdelávanie tu sú.

Ruka v ruke sa bude musieť spoločne s transformáciou zmeniť pohľad na známkovanie. Ovplyvní to domáce vzdelávanie a uznávanie zručností získaných z neformálneho vzdelávania.

Pre uznávanie neformálneho vzdelávania zapisovaním do vysvedčení bude nutná jediná vec: vložiť dôveru do ľudí, že dokážu šíriť vzdelanie medzi mladými ľuďmi aj mimo školskej siete.

A nepozerať sa na školy optikou konzervatívca, že iba ony dokážu zabezpečiť riadne vzdelanie človeka.

Žiakovi musí byť umožnené, aby si buchol do stola a povedal, že teraz nebude v škole, že sa pôjde vzdelávať neformálne. Právo vzdelávať sa inými formami a inde, ako v škole mu musí byť garantované.

Keď budú tieto kroky naplnené, až vtedy sa povinné vzdelávanie bude môcť nazývať povinným vzdelávaním.