Byť nezávislým novinárom je vo V4 čoraz ťažšie

V porovnaní s absenciou slobody tlače počas minulého režimu sa jej dnešný stav nedá porovnávať, avšak je možné vidieť, do akej miery je zabezpečený jej rozsah v súčasnosti. Hoci sa politici oháňajú výrokmi o tom, ako si vážia slobodu prejavu a právo na prístup k informáciám a toto právo rešpektujú a ochraňujú, reálne konanie politikov v štátoch V4 reflektuje pravý opak. Novinárske poslanie ohrozuje nielen vzájomne poprepletená vnútorná štátna moc, ale aj element vplyvu oligarchie. Hoci už na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku a Česku nedôjde k úplnej kontrole médií štátnou mocou, súčasnému stavu nie je dôvod závidieť a aplaudovať, naopak, treba mu pomôcť.

Kupovanie médií je veľkou záľubou podnikateľského sektora

Andrej Babiš v Česku alebo Penta na Slovensku sú dobrým príkladom vplyvu, ktorý chcú spoločnosti získať v mediálnej sfére. Hoci tvrdia, že to robia za účelom zisku, novinárske spoločnosti nie sú práve stelesnením profitu v hodnote nesmierne veľkých súm. Z tohto dôvodu možu nastať legitímne otázky odôvodnenosti takejto kúpy. V súvislosti s prevzatím denníka SME tým došlo k veľkému exodu časti novinárov vedúcemu k založeniu denníka N, ktorý vyhral v poradí tretí súdny spor z touto spoločnosťou.

Naproti tomu, Andrej Babiš získal v Česku kúpou vydavateľstva MAFRA v októbri 2013 (okrem iného) celoštátny denník Mladá fronta DNES a Lidové noviny. Je tu takisto legitímny predpoklad ich zneužitia ministrom financií ČR, a to či už za účelom kontroly vydaváneho obsahu alebo ich využitia k sebapropagácii vo volebných kampaniach. Na rozdiel od Slovenska chcú českí zákonodárci toto zmeniť a v septembri schválili zákon, ktorého cieľom bude odstrániť flagrantný konflikt záujmov politikov vlastniacich médiá.

Túžba štátu po kontrole médií je stále znepokojivo prítomná

Zámerne som nepoužil spojenie „štátnych médií“, ale všeobecne médií. Ešte stále veľmi aktuálny je prípad prevzatia kontroly nezávislých maďarských novín Népszabadság (sloboda ľudu) podnikateľom Lőrincom Mészárosom, blízkym maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, ktorý sa chcel týmto spôsobom zbaviť veľkého kritika jeho národno-konzervatívnej populistickej politiky s euroskeptickými sklonmi. Novinárom Népszabadságu bol zo dňa na deň zamietnutý prístup do budovy denníka, ktorý má veľmi neistú a pravepodobne nepríjemnú budúcnosť. Už bez tejto akvizície mala vláda plnú kontrolu nad štátnou televíziou MTV a rozhlasom, teraz navyše eliminovala hlavného oponenta na nezávislom poli žurnalistiky.

Podobná situácia je aj v Poľsku, kde v januári tohto roku došlo k výraznému narušeniu zabezpečenia nezávislosti štátnej televízie a rozhlasu. Vláda strany Právo a spravodlivosť bude môcť podľa nového zákona menovať riaditeľov oboch inštitúcií a dosadzovať si tak naklonených kandidátov do čela štátnych médií. Je to situácia, ktorú znepokojivo poznáme aj na Slovensku, kde sa po dlhej dobe dá pozorovať zvýšená miera nezávislosti verejných masmediálnych inštitúcií.

Na slovenskej politickej scéne už dlhšie dochádza k boju o vplyv nad verejnoprávnou televíziou a rozhlasom medzi členmi strán vládnej koalície. Pod súčasným manažmentom RTVS pozorovateľne došlo k zlepšeniu spravodajstva, teda zložky, ktorá dlhodobo vykazovala nízku sledovanosť a je to veľký progres v porovnaní s vývojom televízie pod manažmentom predošlých riaditeľov. Dôvodom tohto progresu je, samozrejme, nielen zmena vizuálneho prvku televízie, ale najmä pozerateľnejší obsah správ, na ktorom zatiaľ nemožno badať absenciu objektivity. Naopak, RTVS sa hlboko venuje najväčším politickým kauzám, nevynímajúc kauzu Bašternák a podľa toho je vidieť aj očakávanú reakciu. Jej budovanú povesť objektivity môže narušiť aktuálna kauza údajnej korešpondencie medzi opozičným politikom a riaditeľom sekcie spravodajstva RTVS, ktorá má byť prešetrená komisiou na to určenou.

Situácia v Českej republike je vcelku odlišná. Verejnoprávna televízia i rozhlas v Česku sa neustále kladú za príklad verejnoprávnych inštitúcií so spravodajstvom na vysokej úrovni, doplneným o množstvo ďalších publicistických relácií, akou je napríklad Hyde Park na ČT24. Česká televízia požíva tak vysokú mieru nezávislosti, ktorá je na východoeurópsky priestor neobvyklá. Ako príklad môžeme uviesť aj veľmi známeho a vysoko kvalifikovaného moderátora politických relácií Václava Moravca, ktorý sa politikmi rozhodne nenechá poučovať, ako má viesť reláciu.

Neodpovedanie na otázky novinárom

Neochota politikov odpovedať na legitímne otázky novinárom je kapitola sama o sebe. Tá totiž tiež nesmierne sťažuje ich prácu, a teda informovanie občanov – presne tých, ktorí týchto politikov volia. Je to neresť, ktorá vyplýva z absolútnej absencie sebareflexie a neschopnosti reagovať asertívne, bez vzťahovačnosti a korektne. Nezáleží na tom, čo sa novinár politika opýta a koľkokrát, najmä keď má na to oprávnený dôvod, napríklad vážne podozrenie z korupcie. Politici majú, respektíve mali by ísť príkladom. Slovenských politikov schopných normálne odpovedať na otázky je veľmi ľahké spočítať. Nie je totiž veľa takých, ktorí sa neboja postaviť pred novinárov a odpovedať na otázku bez náznaku nervozity, agresivity, manipulácie a nehovoriac bez používania argumentačných faulov.