Denník N

Pozná vôbec občianska frustrácia svoje dno?

Za posledný týždeň sa stalo na Slovensku toľko žalostných a dychvyrážajúcich udalostí, že keby každý jeden z nás mal len sedemdňovú pamäť, aj to by stačilo, aby nad našou spoločnosťou začal lámať palicu. Ako je vôbec možné, že za jeden týždeň dokážu slovenské politické elity urážať novinárov, bojovať za ovládnutie verejnoprávnych médií, za každú cenu sa snažiť ututlať politické kauzy a v podstate nám oznámiť, že tá najväčšia sa nikdy nevyšetrí, prijať náhubkový rokovací poriadok Národnej rady, rozprávať o „neslovanskom“ vzhľade politológov, mafiánskym spôsobom dehonestovať svojich politických súperov a vymýšľať si na nich falošné obvinenia a do toho celého príde prieskum verejnej mienky, v ktorom sa ukáže, že vládnej koalícii rastú preferencie. Nehovoriac o tom, že dnešný deň nastavuje Slovensku zrkadlo v tom zmysle, že ešte stále nie je 28. október (prípadne tridsiaty) štátnym sviatkom. To si naozaj nedokážeme pripomenúť, osláviť a vyzdvihnúť odkaz našej demokratickej prvej republiky takisto, ako naši západní bratia? Chvalabohu, že prevažnú časť svojho života trávim v Českej republike a mohol som aj dnes pocítiť, že ešte vždy existuje spoločná sila národa a masy ľudí, ktorá sa dokáže vybrať do ulíc za dobrú vec.

Keby som mal vyzdvihnúť a na tomto mieste detailnejšie rozobrať nejakú najzávažnejšiu kauzu uplynulého týždňa, tak naozaj neviem, ktorú by som si vybral. Mám pocit, že každý deň príde niečo nové, niečo, čo posunie hranicu nechutnosti vždy nižšie a nižšie, akoby slovenský politický priestor bol bezodnou žumpu. Napríklad taká programová konferencia Smeru, na ktorej sme sa mali dozvedieť nové impulzy vo vládnej politickej strane, bola vlastne zbytočná. Dozvedeli sme sa zase raz, ako krajina dobre funguje, že prídu ďalšie sociálne balíčky, či opatrenia alebo ako to nazvať, že sociálna demokracia teraz nebude riešiť praktické otázky fungovania homosexuálnych párov a že pán minister vnútra ide bojovať s korupciou. Ako som už povedal, ak by sme mali týždňovú pamäť, dalo by sa nad tým možno na chvíľu pouvažovať, ale takto to ani netreba komentovať. Veď hneď o pár hodín sme sa dozvedeli, že vyšetrovateľ kauzy Gorila nesmie ani len predstúpiť pred poslancov a že „náš človek“ vlastne nie je našim človekom, to sa len policajti nerozumeli. No a ešte sme sa všetci dobre zasmiali na novinároch, ktorí vždy môžu za všetko.

Keď už je reč o novinároch, tak je pre mňa ďalšou ranou postoj Slovenskej národnej strany za každú cenu ovládnuť verejnoprávnu RTVS. Jedna z mála štátnych inšitúcií, ktorej sa darí, rozvíja sa a kvalitnie nám pred očami. Slušné spravodajstvo a publicistika, parádne zvládnuté priame prenosy z akcií typu Bratislavský samit, prípadne pohreb prvého prezidenta. Rastúca sledovanosť a dôvera občanov, modernizácia. Toto všetko vadilo strane SNS, ktorá naozaj neviem kedy sama seba pasovala do role, že môže hodnotiť kvalitu médií, už pred tým, než sa zverejnila údajná komunikácia šéfa spravodajstva a iných novinárov s dnešným poslancom Národnej rady. Fakt, že táto strana, za ktorú sa rozhodol verejne komunikovať danú tému človek, ktorému vadí, že sa nemôže častejšie na seba pozerať v televízií a ktorý nevie povedať súvislú vetu bez toho, aby sa nezakoktal (asi to majú po svojom šéfovi alebo čo) využíva na politický boj informácie od mafiána, je len rukolapným dôkazom toho, že volebné heslo „hrdo, odborne a slušne“ je len náhodne vygenerovaným zhlukom slov. Sakra, aj toto musel vymýšľať priamo ich šéf. Takže milá Slovenská národná strana, ruky preč od RTVS a ideálne od všetkého, v čom sa nevyznáte. Ruky preč od štátu.

Aby toho SNS nemala na svojich odborných pleciach málo, vymyslela si a za pomoci kolegov schválila superdôležitý rokovací poriadok, ktorý konečne zavedie slušnú kultúru rokovania, odstráni všetky problémy. Nikto nebude otravovať s dlhými rečami, nebudú strácať čas s grafmi, videami, fotkami, dobré zákony sa budú schvaľovať jedna radosť ako na bežiacom páse. Radosť žiť na Slovensku, ďakujeme SNS. Ešte odstrániť tú dvojbodku z loga RTVS a sme druhým Švajčiarskom.

Do tretice všetko dobré. Andrej Danko našiel nové dno. Po takmer ôsmich mesiacoch, čo má za kolegov členov Kotlebovej fašistickej strany si vymyslí, že ide začínať disciplinárne konania za hanobenie národa a rasy voči niekomu, kto použil, povedzme nevhodné prirovnanie. Dodal, že SNS nikdy nebola rasistická a xenofóbna. Nuž, v živej pamäti mám slová pána predsedu, ktoré ako mimoparlamentný politik každý jeden týždeň prednášal v spravodajskej televízii pred minuloročným referendom a takisto aj slová, ktoré prisľúbil biskupom. Nedá sa zabudnúť ani na to, akými slovami táto strana častovala maďarskú a rómsku menšinu aj v čase, keď sa na to dnešný predseda pozeral spoza pliec alkoholického Slotu. O čo viac mrzí tento spôsob politickej diskreditácie súpera, keď mu tam deň čo deň sedí pred ním samým človek, ktorý nazýva holokaust rozprávkou a ktorý velebí fašistického prezidenta kolaborantského Slovenského štátu. To, že dnes naoko kritizoval aj túto stranu beriem len ako súčasť, aby dehonestácia Matoviča vyznela dôveryhodnejšie. Nech je Matovič aký je, nech má svoje plusy a mínusy, môžeme ho voliť a nemusíme, s čistým svedomím môžeme tvrdiť, že máme v parlamente väčších fašistov a antisemitov. A ešte o to viac sú jeho slová a činy ironickejšie, keď ako hlavnú zámienku vzniku vlády kontinuity si dali boj proti extrémizmu a zabránenie nárastu preferencií fašistickej strany.

Nuž, Slovensko je pekná krajina, má mnoho krásnych miest, zákutí, zvláštnej atmosféry, má vysoké hory, krásne nížiny aj lužné lesy. Ale, tak ako hovorieval kedysi Slota – ako mohol dať Pán Boh takú krásnu krajinu takým ľuďom, to živo platí na Slovensku. Mladý človek tu zákonite musí strácať ilúzie, vízie dobrej, slobodnej, fungujúcej, spravodlivej, ľudskej, liberálnej a demokratickej krajiny, keď mu ju rozoberajú ľudia, ktorí obmedzujú slobodu slova, sťažujú fungovanie štátu, pošliapavajú zákony, ničia spravodlivosť, nevedia pomáhať núdznym a budujú národný konzervativizmus pod značkou sociálnej demokracie. Ako môže mať tínedžer chuť budovať si budúcnosť v krajine, kde neexistuje elementárna slušnosť a korupcia prežiera systém tak hlboko, že bez „nášho človeka“ vlastne ani nemá šancu. O čo viac bolí pohľad na stav krajiny, keď v opozícii sedí obhajoba najväčšieho zla, aké kedy Európa zažila a roztrieštená opozícia, o ktorej schopnosti viesť krajinu mám vážne obavy. Pri pohľade na prieskumy verejnej mienky osobne nemám pocit, že s tými subjektmi, ktoré v nich dnes figurujú, má Slovensko nádej na slušnú, poctivú a pracovitú vládu. Verím preto a prajem Slovenskej republike, aby sa v najbližších mesiacoch uchytil aspoň jeden z novovznikajúcich projektov, o ktorých nám pomaly začínajú presakovať informácie a že ako krajina nájde pár schopných ľudí, ktorí ju vrátia na cestu reforiem a európskych hodnôt. Dovtedy frustrácia občanov, ktorým záleží na budúcnosti, obávam sa, nespozná nikdy svoje dno.

Čo sa však musí zmeniť bok po boku s našimi zastupiteľmi, je aj voličská obec. Samotný fakt, že nám dnes vládnu ľudia, akí nám vládnu je veľkým problémom. Je však jasné, že sami od seba by sa vo svojich funkciách neocitli. Je naozaj alarmujúce, s akými názormi sa každým dňom na verejnosti stretávam. Populistické dezinformácie, manipulácia verejnou mienkou a myslením niektorých jednoduchších jedincov, kupovanie si hlasov lacnými trikmi, vratkami za plyn, či horšie, rečami o vyhladení národa a vysporiadaní sa s neskrotnými skupinami ľudí sú nebezpečným precedensom, ktorý neuveriteľným spôsobom ohrozuje demokraciu v našej krajine. Dávaj si preto pozor, slovenský ľud, aby si takisto, ako si sám k demokracii došiel, si sa o ňu aj nepripravil. Demokracia nie je vec statická, nie je to kus kovu. Je to živý organizmus, ktorého vitálne funkcie je potrebné živiť a pestovať každým dňom. A to je možné len pozitívnym bojom za lepšie zajtrajšky a kritickým myslením o udalostiach okolo nás.

 

Teraz najčítanejšie