Kade chodím, tade upratujem, som pedant a neznášam neporiadok

Roky som svoju chorobu riešila hlavne liekmi a ataky choroby sa mi „občas“ vracali. Hľadala som pomoc aj inde ako v ordinácii alebo v nemocnici. A našla som na nete fórum psychicky chorých s diagnózou F.

Zároveň, vlastne skôr než tam, som o svojich problémoch, radostiach a starostiach hovorila vo svojich blogoch pod vlastným menom, pod vlastnou identitou.

Ale možno som divná už od puberty. Niekdy v puberte som si totiž začala písať svoj dennik. Postupne počas SŠ a VŠ som si z toho spravila hlavne akýsi záznamník zážitkov. Občas som tam vlepila aj pohľadnicu z miesta, kde som niečo pekné zažila.

Ešte na vysokej škole som sa vydala a promovala som s krásne zaobleným bruškom. Vždy, keď sa pozriem na tú fotografiu ako mi dekan fakulty odovzdáva diplom, napadá mi, že mi na skúške z vyššej geodézie povedal, že ak tvrdím, že som tú písomku dala bez ťaháku, tak tú školu nedokončím. Dokončila som a narodilo sa mi prvé dieťa.

Na materskej, odrezaná od spoločnosti, v osade, ktorú tvorí jedna ulica (teraz sa to nazýva honosne „mestská časť“) som po večeroch, keď dieťa a manžel už spali, písala nielen ten denník, ale aj viac-menej frustrované listy najlepšej priateľke do Bratislavy (napríklad aj o tom, ako sa mi koza skoro zadusila, keď sa omotala okolo stromu alebo ako mi 40 kačíc, čo svokra chovala pre celú rodinu, pošpinilo vyvešané plienky, …). Baterky som dobíjala na dovolenkách, z ktorých som si občas tiež spravila akýsi súkromný report do denníka.

Potom prišla prvá práca – v malom meste na sociálnom, veď kde inde by som ako vyštudovaná geodetka a zároveň matka, mala v roku 1993 začať, niekde treba. Hneď prvý rok som tam iniciatívne prehodnotila celú svoju agendu, keďže môj predchodca dával každému nezamestnanému bez rodiny len životné minimum 1.400 Sk, bez ohľadu na to, že sa zo zákona mali zohľadňovať aj nejaké výdavky na domácnosť. Mali ste vidieť ten rad ľudí, čo sa mi nazbieral na chodbe, keď som začala robiť tú prácu tak jak litera zákona káže.

Postupne na úrade zistili, že by som takto mohla porobiť niečo aj na iných agendách a tak som sa presúvala na priestupky, zastupovala na matrike. To boli ďalšie moje písačky. Vtedy ešte v T602-jke na vyrabovanom počítači som skvele odôvodňovala rozhodnutia vedúceho oddelenia (inak skvelého človeka i šéfa). Vracala som spisy policajtom, lebo zas to nebolo všetko podľa predpisov a chodila k nim s vedúcim na pohár vínka. A občas som napísala v práci aj niečo do Slovenky. Čo sa práce na priestupkoch týka, najviac som si zgustla na akejsi bilančnej ročnej správe v oblasti riešenia a prevencie priestupkov pre Ministerstvo vnútra. Neviem, či bola dostatočne podnetná a či sa ňou vôbec niekto zaoberal, ale bola to pre mňa taká malá bakalárka a jasné, že bola dosť dlhá :).

Potom prišiel Mečiar s reorganizáciou štátnej správy a ja som sa nestala ani matrikárkou, ani som nešla na okres robiť priestrupky či niečo iné, ale som zostala v tom našom mestečku a ďalej robila na sociálnom.

Konečne sa nám s manželom narodilo druhé dieťa. Vrátila som sa teda do domácnosti k deťom, ale aj do záhrady a do fóliovníkov. Soboty som trávila ako už roky na miestnych i vzdialených trhoviskách predajom karafiátov a niekedy i kapusty.

Ku koncu materskej mi doma na tom našom hospodárstve preskočilo. Elektrošoky a prvá hospitalizácia na psychiatrii a aj lieky spravili svoje, uzavrela som sa. Hlavné bolo postarať sa o deti, usporiadať si, kde, s kým a ako chcem žiť. Ešte sa mi materská ani neskončila, ani lieky neboli ideálne skombinované a ja som dostala ponuku na strednú školu stavebnú s jednou slovenskou a dvomi maďarskými triedami. Spolu s ďalšími dvoma geodetmi sme mali do konca školského roka zastupovať učiteľa, ktorý odišiel robiť vedúceho na kataster. Oprášila som teda skriptá z geodézie. Mala som ich ako relikviu na poličke a povedala som si deň pred nástupom, že do toho nejdem, a že tí dvaja geodeti-učitelia to bezo mňa zvládnu.

Po trištvrte roku od hospitalizácie mi materská skončila a ja som šla radšej znovu vyplácať rodinné prídavky. Konečne som zistila, že na všetky tie prehodnocovania príjmov a rozhodnutia, ktoré som tam popísala sa vyžaduje aj vysoká škola a napísala som teda žiadosť o zvýšenie platu, lebo ja predsa tú VŠ mám. Ľady sa po nejakých tých mojich písomných námietkach pohli a všetky VŠ vzdelané pracovníčky u nás v okrese na rodinných prídavkoch dostali príslušnú platovú triedu. Prišli ďalšie zmeny v štátnej správe, v sociálnom systéme a agenda sa rozrástla na všetky štátne dávky (príspevok na bývanie, rodičovský príspevok, pestúnske,…).

Deti mi rástli, ja som padala a vstávala po každej ďalšej hospitalizácii. Vtedy som začala písať aj svoj blog. Našla som komunitu blogerov, ale aj diskutérov. Bol to môj ventil.

Pribúdali aj zápisky z hospitalizácií. Tam to bolo ťažšie, na písanie bol len toaletný papier. Manžel neraz spomína ako som ho na jednej z hospitalizácií hneď na prvej návšteve vyhnala kúpiť nejaký zošit. Z každého ataku, z každej hospitalizácie som sa však pozbierala. V zamestnaní som pre dlhodobé PN-ky skončila. Však som aj bola invalidná, a to na hlavu a kto mal zabezpečovať to moje zastupovanie. „Všetci invalidi do chránených dielní“ – hlásal úrad práce a sociálnych veci, kde som ukončila svoju kariéru úradníčky a začal sa môj predčasný dôchodok – invalidný. Ratovala ma rodina, pár priateľov (aj virtuálnych) a samozrejme moja psychiatrička a psychologička.

Na nete som našla svojpomocné skupiny pacientov, do ktorých chodím už len sporadicky, lebo však viete, všetci sme tam psychicky chorí. Jeden hladká, druhý kričí, iný sa vysmieva alebo uráža, niekto zachraňuje svet a všetci sme vzťahovační. Najnovšie mi tam povedali, nech tam ignorujem to, čo ma tam rozrušuje, teda jedného prispievateľa, s diagnózou paranoidná schizofrénia. Keďže je fórum úplne otvorené a anonymné, je pre mňa od príchodu tohto nicka nebezpečné. Nuž čo, tak som odtiaľ radšej odišla, aby som mu náhodou neublížila. On dupe, kričí a necháva sa hladkať. Niekde tam v diskusiách zavalil, že on aspoň nikomu neublížil. Už len takýmto tvrdením u citlivých ľudí vyvolávate pocity viny. Pritom všetci sa tam trápime kadejakými výčitkami svedomia a problémami vo vzťahoch. To fórum je pre mňa od príchodu tohto nicka nebezpečné. Netuším či tam chodí aj nejaký psychológ či psychiater, asi nie, nepobadala som. Ani či administrátori to tam majú pod kontrolou. Chytá sa ma tam vlastne paranoja.

Zhodou okolností som mala teraz termín kontroly u psychiatričky, tak som tam pre istotu zašla. Doma nemám všetko upratané a aj v záhrade mi ešte trčí mrkva. Koláč, čo inokedy upečiem za hodinu, pečiem 2 hodiny a neznášam deadliny. Diagnóza rovnaká ako naposledy, len to chce viac spánku a oddychu.

Nad vodou ma drží rodina, lieky a priatelia. Samozrejme ešte písanie, bežné domáce práce a občasné úniky do virtuálnej reality.