Smrť nie je strašidlo
Dušičkové obdobie je pre nás také nostalgické, spomienkové, trošku boľavé, trošku hĺbavé, možno sa nad hrobom pri nejakej spomienke pousmejeme, lebo sa tam stretneme s bratrancom, ktorý nám opráši desaťročia starú spomienku, ktorá sa nám spája s tým, nad koho hrobom stojíme.
A cesty na miesta, kde sme prežili krásne dni, mesiace, roky.
A priatelia z detstva na ktorých sa podpísali roky. (Oni sa podpísali aj na nás, len na pohľad do zrkadla na seba sme zvyknutí)
A cintorín, to ľadové miesto tak krásne osvetlené teplým svetlom sviec a kahancov.
A prechádzka dedinou okolo domu, kde už parkuje iné auto, vejú iné záclony, vlastne aj starý plot strhli a pristavili verandu.
A … a vlastne vôbec to nemal byť článok o tom, o čom som tu zatiaľ písala. Chcel (a ak dovolíte, aj bude) to článok o našom vzťahu k smrti, k umieraniu.
Smrť, umieranie sme zo svojich životov vykázali niekam na okraj, do vôbec nie príjemných inštitúcií. Umierať sa predsa chodí do nemocnice, do domova dôchodcov, do liečební pre paliatívnych pacientov, v tom horšom prípade smrť kosí pri autonehodách, chorobách, či iných tragédiách.
Samozrejme, ak pri nejakej tragédií odíde mladý človek na vrchole síl, ktorý mal život pred sebou, je to hrozné. Nedá sa to prijať spôsobom „Veď dobre, bol a nie je…“ Tam sa so smrťou nedá rátať a zaskočí každého. Nedá sa na to pripraviť.
Zamysleli ste sa však, ako by ste vysvetlili povedzme svojmu 5-6 ročnému dieťaťu, že jeho milovaná babička už mu neurobí tie skvelé karamelky a deduško naň spiklenecky nežmurkne, keď sa bude hovoriť o huncútstve o ktorom ste vedeli len vy dvaja? Ak ste to už nebodaj absolvovali, nemali ste s tým problém? Bolo vaše dieťa na pohrebe starých rodičov? Možno si pobúrene poviete „A čo by tam také malé dieťa robilo? Deti treba pred podobnými zážitkami chrániť!“ Naopak, pri všetkej úcte – nemôžem s vami súhlasiť. Smrť, umieranie je totiž súčasť života. Ako je súčasťou života narodenie nového života, prvý vyrastený zúbok, nástup do školy, maturita… Samozrejme, to, že nás opustí rodič, súrodenec, priateľ, manžel, nie je radosť, ale nemali by sme to vnímať ako niečo čo k životu nepatrí, o čom netreba hovoriť a ak, tak len potichu. Nedá sa pripraviť na život po tom, ako nás blízky človek opustí, ale dá sa naučiť prijať skutočnosť, že ten koniec sa blíži. A prijať to vieme, len ak sa so smrťou stretávame od detstva. Samozrejme, nebudeme nútiť dieťa, aby sa šlo priamo rozlúčiť so zosnulým, ale viem si predstaviť, že deti neizolujeme od diania v dome, kde sa pripravuje pohreb. Vlastne ani to už nemusíme robiť my, aj to za nás zariadi pohrebná služba. Ak je dieťa vyspelé nebojte sa vziať ho na samotný pohreb, nech vie, o čom to je, že tomu dedkovi, tej babke sa nestalo nič „nenormálne“, len jeho/jej život prirodzene skončil.
Nie, nie som nejaká posadnutá smrťou či umieraním. Len si myslím, že je to prirodzený koniec života, ktorý k tomu životu patrí. Ak sa naučíme prijímať čo nám život dáva a čo nám berie, že raz niekomu zoberie aj nás, nebudeme sa možno toho odchodu tak veľmi báť.
