Denník N

Paragrafy sú vždy pokrútené, ale čo je veľa, to je veľa

Niežeby sa ma to nejako osobne týkalo, ale naďabil som minule na webe aktuality.sk na zaujímavý článok týkajúci sa postavenia detí žijúcich v pestúnskych rodinách po prípadnom rozvode pestúnskej dvojice. Pestúnska starostlivosť podľa zákona o rodine po rozvode zaniká, ale legislatíva vôbec nerieši, čo sa v tejto situácii má stať s maloletými deťmi. Tie sa ocitajú v situácii, keď „nepatria“ nikomu – ani biologickým rodičom, ani pestúnom, ani štátu. „Ak hovoríme v rovine ad absurdum, pestúni toho dieťaťa by ho mohli v momente rozvodu vyhodiť na ulicu a ničím by sa voči platnému zákonu neprevinili, lebo prestali byť za neho po právnej stránke zodpovední,“ vysvetľuje v článku poslankyňa Natália Blahová. O tom, že nejde o hypotetický problém, svedčia citované prípady ľudí, ktorí chceli túto situáciu racionálne riešiť, ale nepochodili ani na súde, ani u sociálnych pracovníčok, lebo všetci sa, pochopiteľne, striktne držia litery zákona. Prípadný návrh na nové zverenie detí do pestúnskej starostlivosti je možné podať až po rozvode, a kým sa rozhodne, trvá to celé mesiace. Samozrejme, pestúni za ten čas v skutočnosti deti na ulicu nevyhodia, ale v právnom vákuu, ktoré vznikne, už nedostávajú na deti žiadne finančné príspevky – a, samozrejme, všetci žijú pomerne dlhý čas v neistote, čo určite nie je pre nikoho dobré ani z psychologického hľadiska.

Film treba vidieť a počuť

Spomenul som si na tento článok, keď som v októbrovom čísle mesačníka Film.sk narazil na článok tematicky úplne odlišný. Ani ten sa ma osobne nijako netýka. Píše sa v ňom o tom, ako sa u nás rieši úprava filmov pre divákov so zmyslovým hendikepom – nevidiacich a nepočujúcich. Niekomu sa to môže zdať ako nezmysel, ale ono to zmysel má a sú krajiny, kde to reálne funguje. V článku sa cituje zákon o audiovízii, kde sa píše: „Distributér audiovizuálneho diela, ktorý verejne rozširuje slovenské audiovizuálne dielo alebo audiovizuálne dielo v slovenskej pôvodnej jazykovej úprave, zabezpečuje pre toto audiovizuálne dielo aj úpravu titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím a hlasovým komentovaním pre nevidiacich.“ Právnik oslovený autorom článku vzápätí vykladá, že „z takto formulovaného textu nevyplýva, že distribútor musí mať k dispozícii titulky pre nepočujúcich a audiokomentár k filmu už pred jeho nasadením do kín“. Podľa neho musí distribútor zabezpečiť túto úpravu, ak kino prejaví o takto upravený film záujem.

Zákon mieni, právnik mení

Medzi nami – čo je to celé za nezmysel? Zákon doslova nehovorí, že producent je povinný takúto úpravu diela urobiť, ale že ju zabezpečuje. Podľa právnika – ak tomu dobre rozumiem – musí distribútor filmu túto úpravu urobiť, ak mu napríklad zavolajú z kinečka v Humennom, že chcú vo štvrtok premietnuť príslušný film nepočujúcim. A v piatok nevidiacim. Distribútor má tieto finančne aj tvorivo náročné úpravy urobiť kvôli jednému jedinému premietaniu? A ako dlho mu to môže/má trvať? Okrem toho, nasadenie audiokomentára do filmu je aj zásahom do autorských práv tvorcov – čo oni na to? Mimochodom, v zákone nie je ani slovo o tom, či sa príslušný paragraf týka distribúcie v kinách, distribúcie na iných nosičoch (DVD, prípadne tzv. video on demand), alebo oboch. A nepochybujem o tom, že by sa našiel i šikovný fiškál, ktorý by s kamennou tvárou poukázal na to, že v zákone sa hovorí, že distributér úpravu diela zabezpečuje, nie zabezpečí (to je pôvab dokonavého a nedokonavého vidu v slovenčine). Vychádza mi z toho, že distributér môže úpravu celý rok zabezpečovať (akože hľadať úpravcov, konzultovať s autormi filmu…), ale nikdy ju nezabezpečí. A potom mu vyprší monopol na uvádzanie filmu a celá vec bude bezpredmetná. Distributér dodržal zákon, ale ani k jednému nevidiacemu či nepočujúcemu spoluobčanovi sa ten-ktorý film nedostal.

Som zlodej (článkov) alebo…

Zatiaľ to vyzerá, že som len (priznane) vykradol dva články šikovných autorov z iných médií a podivne ich spojil. To je dosť čudné, najmä ak som v oboch prípadoch uviedol, že osobne sa ma téma článku netýka. Omyl! Ona sa ma týka, tak ako sa týka všetkých občanov Slovenskej republiky. Na každom zákone a jeho presnom znení predsa pracujú tímy právnikov. Vypracúvajú ho právnici príslušného rezortu, potom ho pripomienkujú právne či legislatívne oddelenia všetkých ostatných ministerstiev. Je tu legislatívna rada vlády a potom 150 (slovom stopäťdesiat) volených človiečikov, ktorí ak aj priamo nemajú právnické vzdelanie, sú z podstaty veci povinní návrhy zákonov minimálne konzultovať s odborníkmi, zamýšľať sa nad nimi, dať si vysvetliť nejasnosti a zapájať zdravý sedliacky rozum… A po schválení zákona v parlamente je tu ešte stále prezident, ktorý ho má podpísať a v prípade pochybností minimálne konzultovať s odborníkmi, zamýšľať sa nad ním, dať si vysvetliť nejasnosti a zapájať aspoň zdravý sedliacky rozum… Jeho kancelária iste má právne oddelenie, ktoré mu s tým pomôže.

Pozor, prichádza pointa!

Pýtam sa: Čo presne robia osem hodín denne a päť dní v týždni tie desiatky a stovky mužov a žien s právnickým vzdelaním, s hrdými titulmi pred menom i za menom a s najväčšou pravdepodobnosťou aj s veľmi slušnými platmi, ak spod ich rúk vychádzajú také nepodarky, o akých bola reč? Iste, jeden človek sa môže pomýliť, jedno oddelenie si môže nevšimnúť… Ale ako, preboha, prejdú nejasné, nejednoznačné formulácie, pripúšťajúce až protichodné výklady, celým tým zložitým a dlhotrvajúcim procesom až do schváleného a odhlasovaného textu, zverejneného napokon v Zbierke zákonov a záväzného pre vyše päť miliónov občanov? Od lekára očakávam, že mi nielen zrazí horúčku, ale aj nájde príčinu choroby a kompletne ma vylieči. V redakcii očakávajú, že odovzdám zmysluplný a zručne napísaný článok; ak v ňom bude niečo nejasné, požiadajú ma o úpravu, prípadné drobné chyby vychytajú ďalší dvaja-traja ľudia, ktorí sa v rámci svojich pracovných povinností budú mojím textom zaoberať. Pre štátnych právnikov podobný postup – a výsledok – neplatí?

Sorry, tí ľudia sú platení z našich, a teda aj z mojich daní, a preto žiada(j)m(e), aby svoju prácu vykonávali na sto percent. Okrem iného preto, že jej výsledky ovplyvňujú život nás všetkých.

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.