Denník N

Kým my diskutujeme o vystúpení z EÚ, ľudia na východ a juh od nás snívajú o členstve

Proeurópska demonštrácia v Kyjeve 27. novembra 2013. Ukrajinci boli prvými Európanmi, ktorí za integráciu svojej krajiny do Európskej únie zomierali s vlajkami EÚ v rukách. Zdroj – Evgeny Feldman, Wikimedia Commons
Proeurópska demonštrácia v Kyjeve 27. novembra 2013. Ukrajinci boli prvými Európanmi, ktorí za integráciu svojej krajiny do Európskej únie zomierali s vlajkami EÚ v rukách. Zdroj – Evgeny Feldman, Wikimedia Commons

Musíme o Európsku úniu prísť, aby sme si ju začali opäť vážiť?

Ani s odstupom času to nevyzerá tak, že by si Londýn rozmyslel myšlienku vystúpiť z EÚ. „Brexit znamená brexit,“ opakuje britská premiérka Theresa Mayová, rešpektujúc tak vôľu britských a predovšetkým anglických voličov.

Na októbrovej Európskej rade navyše potvrdila, že Veľká Británia aktivuje článok 50 Zmluvy o EÚ do konca marca 2017, čím sa odštartujú oficiálne rozhovory o odchode tejto ostrovnej krajiny z EÚ.

Aj Slovensko čaká diskusia o vystúpení z EÚ, možno aj referendum

Ani na Slovensku to nevyzerá tak, že by si parlamentná ĽSNS rozmyslela svoje referendum o vystúpení SR z EÚ. O téme sa už síce v médiách veľmi nehovorí, stále je však prítomná v spoločnosti. Straníci ĽSNS sú aktívni v uliciach, kde organizujú podpisové akcie vo viacerých krajoch, a ešte aktívnejší na sociálnych sieťach, kde už dávnejšie podchytili mladých ľudí.

Mladí najviac sympatizujú s euroskeptickými stranami. ĽSNS, ktorá je za vystúpenie SR z EÚ, Sme rodina, ktorá považuje EÚ za chorý spolok a tiež by bola za vystúpenie, a strana SaS, ktorá dlhodobo nešetrí nekonštruktívnou kritikou EÚ, získali dohromady viac ako polovicu hlasov ľudí vo veku 18-21 rokov (prvovoličov) v parlamentných voľbách 2016. Reprofoto – Agentúra Focus pre TV Markíza
Mladí najviac sympatizujú s euroskeptickými stranami. ĽSNS, ktorá je za vystúpenie SR z EÚ, Sme rodina, ktorá považuje EÚ za chorý spolok a tiež by bola za vystúpenie, a strana SaS, ktorá dlhodobo nešetrí nekonštruktívnou kritikou EÚ, získali dohromady viac ako polovicu hlasov ľudí vo veku 18-21 rokov (prvovoličov) v parlamentných voľbách 2016. Reprofoto – Agentúra Focus pre TV Markíza

Počet doteraz zozbieraných podpisov v petícií za vyhlásenie referenda o vystúpení Slovenska z Európskej únie ĽSNS tají, čo môže mať dva dôvody – buď ich kotlebovci majú veľmi málo a teda sa nemajú čím chváliť, alebo plánujú nečakane vyrukovať s referendom, keď sa im to bude najviac hodiť.

Ich zámerom by mohlo byť spojiť referendum, prípadne aspoň predreferendovú kampaň, so župnými voľbami na jeseň 2017, v ktorých bude Marian Kotleba obhajovať svoju pozíciu banskobystrického župana. A hoci sa im tento zámer takmer určite nepodarí (o prekážkach referenda inokedy), netreba ich podceňovať – práve to sa Slovensku vypomstilo v marci 2016.

O tejto téme diskutovať musíme, jej ignorovanie je totiž hazardom s budúcnosťou Slovenska. Žijeme v dobe celosvetového nárastu populizmu a fašizácie časti spoločnosti. Nemožné – Kotleba a Kollár v parlamente, brexit, kandidatúra Trumpa – sa stáva možným, a nám neostáva nič iné, než si pripustiť každý jeden scenár, nech znie akokoľvek nepravdepodobne.

O tých, ktorí do EÚ chcú vstúpiť

A zatiaľ čo my vo vnútri EÚ – v Británii, Holandsku, Rakúsku, Česku či na Slovensku – diskutujeme o vystúpení z Únie a poexitových scenároch, ľudia na východ a juh od nás sa stále držia svojho sna o členstve v EÚ. V Únii sme posledné roky čelili mnohopočetným krízam, preto sme už aj zabudli, že je tu ešte stále 10 krajín, ktoré sa k nám chcú napriek našim problémom pridať.

Z nich má status oficiálnej kandidátskej krajiny 5 štátov ležiacich úplne alebo sčasti na Balkánskom polostrove. Ten je momentálne prioritnou oblasťou pre budúce rozširovanie EÚ. Balkánske vojny sú minulosťou, tamojšie vlády postupne prijímajú reformy a takmer všetky politické strany ľuďom sľubujú európsku budúcnosť.

Macedónsko je kandidátskou krajinou už dlho (od roku 2005), neskôr sa k nemu pridali Čierna Hora (2010), Srbsko (2012) a Albánsko (2014). Rekordérom v čakaní na členstvo je však bezpochyby Turecko, ktoré si prihlášku do EÚ podalo ešte v roku 1987 a kandidátsky status mu bol udelený v roku 1999.

Ak do EÚ „vstupujete“ už takmer 30 rokov, voči Bruselu (resp. skôr Parížu a Berlínu) postupne stratíte trpezlivosť a potom veľmi ľahko príde aj na nediplomatické výpady voči EÚ – naposledy napríklad v podobe hrozby obnovenia migračných pohybov, ak čoskoro nedôjde zo strany EÚ k zrušeniu vízovej povinnosti pre občanov Turecka.

Navyše, nedávny vývoj napovedá, že zbližovanie Turecka a EÚ ani tak skoro nemôže pokročiť. Neúspešný pokus časti tureckej armády o puč, následný ďalší posun Turecka k autokracii a porušovaniu ľudských práv, ale aj chystaný odchod Londýna ako hlasného zástancu rozširovania jednotného trhu EÚ vôbec nenahrávajú šanciam Turecka.

A hoci jeho rokovania o vstupe do EÚ odštartovali ešte v roku 2005, je nanajvýš pravdepodobné, že skôr ich ukončí Čierna Hora či Srbsko, ktoré rokujú o svojom vstupe len od roku 2012, resp. 2014.

Je dokonca možné, že skôr ako Turecko do EÚ vstúpi Bosna a Hercegovina, ktorá o členstvo požiadala len tento rok, alebo Kosovo, ktoré ešte ani nepožiadalo a navyše ho neuznáva až 5 členských štátov EÚ (Slovensko, Rumunsko, Španielsko, Grécko, Cyprus). Kosovo už ale podpísalo asociačnú dohodu, ktorá mu dáva prísľub budúceho členstva.

Asociačné dohody, ktoré väčšinou predchádzajú podaniu žiadosti o členstvo v EÚ, podpísali v roku 2014 aj tri postsovietske krajiny – Gruzínsko, Moldavsko a Ukrajina. V prípade prvých dvoch vstúpili tento rok do platnosti, Ukrajina ale stále čaká na ratifikáciu dohody zo strany Holandska.

Európska únia a jej budúce rozširovanie. Vysvetlivky farieb: tmavomodrá – členské štáty EÚ; ružová – vystupujúce členské štáty EÚ (Veľká Británia); tyrkysová – oficiálne kandidátske krajiny; svetlomodrá – krajiny uznané EÚ ako potenciálne kandidátske krajiny, ktoré si už podali žiadosť o členstvo v EÚ (Bosna a Hercegovina); žltá – krajiny uznané EÚ ako potenciálne kandidátske krajiny, ktoré si ešte nepodali žiadosť o členstvo v EÚ (Kosovo); zelená – krajiny, ktoré podpísali asociačnú dohodu a EÚ uznala ich európsku perspektívu; oranžová – krajiny, ktoré do EÚ chceli vstúpiť, ale svoju žiadosť o členstvo stiahli a prístupový proces zmrazili. Zdroj – Der Golem, Wikimedia Commons
Európska únia a jej budúce rozširovanie. Vysvetlivky farieb: tmavomodrá – členské štáty EÚ; ružová – vystupujúce členské štáty EÚ (Veľká Británia); tyrkysová – oficiálne kandidátske krajiny; svetlomodrá – krajiny uznané EÚ ako potenciálne kandidátske krajiny, ktoré si už podali žiadosť o členstvo v EÚ (Bosna a Hercegovina); žltá – krajiny uznané EÚ ako potenciálne kandidátske krajiny, ktoré si ešte nepodali žiadosť o členstvo v EÚ (Kosovo); zelená – krajiny, ktoré podpísali asociačnú dohodu a EÚ uznala ich európsku perspektívu; oranžová – krajiny, ktoré do EÚ chceli vstúpiť, ale svoju žiadosť o členstvo stiahli a prístupový proces zmrazili. Zdroj – Der Golem, Wikimedia Commons

Keď za právo žiť v zjednotenej Európe ľudia položia život

Práve Ukrajina je v súvislosti so svojím približovaním k EÚ najťažšie skúšanou krajinou. Za svoju suverénnu voľbu európskej budúcnosti boli totiž Ukrajinci „potrestaní“ agresiou svojho východného suseda.

Ukrajina sa dlhé roky snažila priblížiť k EÚ, kým bola v roku 2013 pripravená podpísať asociačnú dohodu. Vtedajší prezident Viktor Janukovyč však na nátlak Moskvy napokon dohodu odmietol. To sa nepáčilo státisícom Ukrajincom, ktorým ich vlády dlhé roky sľubovali priblíženie sa k EÚ, a tak vyšli protestovať do ulíc.

24. novembra 2013 protestovalo 100-tisíc ľudí v Kyjeve na demonštrácii s názvom „Za európsku Ukrajinu!“. Prezidenta to však neobmäkčilo a tak 8. decembra čelil odhadovanému 1 miliónu nahnevaných Ukrajincov na pochode „Posledná šanca“.

Odhadovaný 1 milión Ukrajincov demonštroval 8. decembra 2013 za priblíženie Ukrajiny k EÚ a proti rozhodnutiu prezidenta Janukovyča nepodpísať asociačnú dohodu. Zdroj – Mstyslav Chernov/Unframe, Wikimedia Commons
Odhadovaný 1 milión Ukrajincov demonštroval 8. decembra 2013 za priblíženie Ukrajiny k EÚ a proti rozhodnutiu prezidenta Janukovyča nepodpísať asociačnú dohodu. Zdroj – Mstyslav Chernov/Unframe, Wikimedia Commons

Nič sa nezmenilo ani nasledujúce týždne a pokojné protesty sa postupne v dôsledku chýb na oboch stranách zmenili na krvavú revolúciu. Len 20. februára 2014 zastrelili ukrajinskí a ruskí snajperi 70 protestujúcich.

Ukrajinci sa tak stali prvými Európanmi, ktorí za integráciu svojej krajiny do Európskej únie zomierali s vlajkami EÚ v rukách. Napokon dosiahli zmenu vlády, ale tým sa príbeh neskončil.

V marci 2014 Rusko anektovalo polostrov Krym s 2,4 milióna ukrajinskými občanmi, celou ukrajinskou flotilou a podmorskými zásobami ropy a zemného plynu v hodnote niekoľkých biliónov dolárov.

V apríli 2014 následne Rusko aktívne pomáhalo rozbehnúť separatistické snahy na východnej Ukrajine, ktoré vyústili do vojny, ktorá v podobe „zamrznutého konfliktu“ trvá dodnes. Vojna negatívne zasiahla 5 miliónov Ukrajincov, viedla k úteku 2,6 milióna ľudí zo svojich domovov a takmer 10-tisíc obetiam na životoch.

Nasledoval 20-percentný pokles ekonomiky v priebehu dvoch rokov, oslabenie hrivny o 70 % a strate ekonomického potenciálu priemyselného regiónu Donbas, ktorý pred vojnou vytváral 16,6 % ukrajinského HDP. Takmer štvrtina Ukrajincov dnes žije pod hranicou chudoby.

Ukrajina za svoju vlastnú voľbu priblížiť sa k EÚ tvrdlo zaplatila – životmi svojich občanov, prepadom ekonomiky a vojnou na svojom území.

Radšej Brusel než Londýn

Tvrdo zaplatiť za členstvo v EÚ je pripravený aj iný národ – Škóti. Nie je možné porovnávať krvavé obete, ktoré priniesli Ukrajinci, s obeťou, ktorú sú zjavne ochotní podstúpiť Škóti, je však tiež viac než obdivuhodná.

Škótska premiérka Nicola Sturgeonová totiž na príklon Londýna k tvrdému brexitu reagovala obnovením debaty o nezávislosti Škótska od Spojeného kráľovstva, ktorého je Škótsko súčasťou od roku 1707. Brexit tak môže byť pre Škótov vlastne dvojnásobným odchodom – z Európskej únie aj zo Spojeného kráľovstva.

Nateraz totiž neexistuje spôsob, ako by Škóti mohli ostať v EÚ ako súčasť Spojeného kráľovstva. Jediným riešením pre škótskych zástancov zotrvania v EÚ sa tak javí odchod z únie s Anglickom, Walesom a Severným Írskom, aby sa následne mohli urýchlene do EÚ vrátiť ako nezávislý štát. To by si samozrejme vyžiadalo niekoľko rokov ekonomických ťažkostí.

Podľa odkazov z Edinburgu to však vyzerá, že Škótom myšlienka, že do EÚ sa po odlúčení od Londýna vrátia ako samostatná krajina, stojí za úvahu. Kým za nezávislosť hlasovalo v roku 2014 len 44,7 % Škótov, za zotrvanie v EÚ v roku 2016 až 62 %.

Škóti sa na brexit pozerajú s nevôľou. Škótsko (62 %) spolu so Severným Írskom (55,8 %) a Londýnom (59,9 %) hlasovalo v referende 2016 za zotrvanie Spojeného kráľovstva v Európskej únii. Zdroj – Furfur, Wikimedia Commons
Škóti sa na brexit pozerajú s nevôľou. Škótsko (62 %) spolu so Severným Írskom (55,8 %) a Londýnom (59,9 %) hlasovalo v referende 2016 za zotrvanie Spojeného kráľovstva v Európskej únii. Zdroj – Furfur, Wikimedia Commons

Musíme o EÚ prísť, aby sme si ju začali opäť vážiť?

Západobalkánske krajiny by do EÚ radi vstúpili, pretože v nej vidia záruku mieru, stability a pokroku, v blízkej budúcnosti sa im to však ešte nepodarí. Ukrajinci boli za svoju suverénnu voľbu priblížiť sa k EÚ s vidinou ekonomického a politického pokroku „potrestaní“ stratou územia a vojnou. Škóti sú ochotní kvôli zotrvaniu v EÚ odísť zo zväzku s Angličanmi, ktorý trvá omnoho dlhšie – viac než tri storočia.

Zdá sa však, že na Slovensku si časť spoločnosti neváži, čo všetko sme aj vďaka EÚ dosiahli. Niektorí ľudia sú ochotní obetovať úspechy Slovenska, lebo ich buď považujú za samozrejmosť, alebo ich odmietajú vidieť a vidia už len negatíva nášho členstva v EÚ.

Áno, aj EÚ má svoje chyby a je na nej čo zlepšovať. Pre mnohých sa však stala už len akýmsi fackovacím panákom či obetným baránkom – je zodpovedná za naše osobné neúspechy, národnú korupciu a celkovo aj za náš nezastaviteľne sa meniaci svet.

Do veľkej miery je to vina slovenských politikov, ktorí dlhé roky nekonštruktívne kritizovali EÚ, strašili Bruselom, prisvojovali si úspechy EÚ, kým zo svojich neúspechov vinili bruselských úradníkov a európskych lídrov.

V tomto kontexte je potrebné privítať konanie vládnych predstaviteľov, ktorí počas nášho predsedníctva v Rade EÚ výrazne stlmili negatívnu rétoriku voči EÚ, a držať im palce, aby im tento nový prístup vydržal aj po 1. januári 2017. Rovnaký apel by bolo vhodné adresovať aj predstaviteľom parlamentnej opozície, tí však žiaľ od obviňovania Bruselu zo všetkého zlého stále neupustili.

Pre niektorých politikov a časť našej spoločnosti teda asi platí, že o EÚ musia najskôr prísť, aby si začali opäť vážiť, čo všetko vďaka nej Slovensko dosiahlo. A čo všetko ešte spolu dosiahnuť môžeme.

Diskutovať je možné aj tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie