Denník N

6. výročie pádu Radičovej vlády – poučíme sa konečne? Výzva pre Richarda Sulíka

Pred šiestimi rokmi odmietli poslanci SaS a OĽaNO vysloviť dôveru vláde Ivety Radičovej. Dôvodom bol euroval. Hodnotenie konca Radičovej vlády by sme za normálnych okolností už mohli nechať politológom a historikom, ale prenasleduje nás dodnes a ohrozuje našu budúcnosť.

Novovznikajúca politická sila SPOLU chce Európsku úniu aktívne spoluvytvárať, nie ju podrývať a ničiť. Dnes som preto listom oslovil SaS aj OĽaNO s návrhom na podpis spoločného memoranda k európskej politike, kde zadefinujeme spoločný pro-európsky postoj.

„Bez akéhokoľvek preháňania s plnou vážnosťou vám vravím, že hlasovať za trvalý euroval, je ako podpísať pozývací list súdruhovi Brežnevovi v roku 1968 alebo ako súhlasiť s Mníchovskou dohodou v roku 1938.“ (Richard Sulík, jún 2012)

Euroval bol jedným z nevyhnutných nástrojov na záchranu eurozóny. Katastrofické výroky jeho slovenských kritikov sa nenaplnili. Neskončili sme ani na dne oceánu, ani v ekonomickom nevoľníctve, ani s dvojnásobnými daňami. Naopak, z piatich krajín eurovalu v štyroch programy zafungovali a európska ekonomika ako celok sa zotavuje z krízy.

 V roku 2011 sme nemohli vedieť, ako to skončí. Dnes to už vieme.

Položiť kvôli eurovalu vládu a odovzdať krajinu minimálne na 8 rokov Robertovi Ficovi bola veľká ekonomická aj politická chyba. Snaha zdôvodniť túto chybu viedla viacerých politikov na čele s Richardom Sulíkom k tomu, že odvtedy neustále kritizujú Európsku úniu a eurozónu. Bez ohľadu na fakty a náš štátny záujem strašia občanov, škodia krajine a rozdeľujú opozíciu.

Je čas s tým skončiť. Ak chceme dať Slovensku dobrú vládu a ponúknuť skutočnú alternatívu k Robertovi Ficovi, nesmieme opakovať chyby spred 6 rokov. Chcem vyzvať Richarda Sulíka, aby prestal so svojou protieurópskou politikou, ktorá nás rozdeľuje a hľadal to, čo nás spája.

Dnes som preto listom oslovil SaS aj OĽaNO s návrhom na podpis spoločného memoranda k európskej politike, kde zadefinujeme spoločný pro-európsky postoj.

 

Euroval – mýty a skutočnosť

Mýtus 1

Euroval bol nepotrebný. Každý sa mal so svojimi dlhmi vyrovnať sám. A na pomoc krachujúcim krajinám už inštitúciu máme: Medzinárodný menový fond.

“Tie peniaze všetky problémy len zhoršia.” (Richard Sulík, november 2013)

Skutočnosť:

Od konca roku 2008 sa musel celý svet vyrovnať s najväčšou hospodárskou krízou od Veľkej hospodárskej krízy. To vyžadovalo aj veľké riešenia, ktoré boli postupne prijímané. Euroval sa stal jedným, ale nie jediným z nich. Grécka kríza ukázala, že Európa nie je pripravená na zásadné krízy vnútri eurozóny. Hroziaci bankrot a kolaps Grécka vyvolávali obrovský tlak na ďalšie slabšie členské krajiny únie. Vytváral sa takzvaný začarovaný kruh – ak krajina kvôli panike trhov a nákaze musí platiť čoraz vyššie úroky, stane sa aj z inak zvládnuteľného úverového bremena zrazu nezvládnuteľné. Vyvoláva to aj tlak na kolaps bánk. Oboje v rámci integrovaného európskeho trhu vyvoláva paniku a nákazu v ďalších členských štátoch.

Medzinárodný menový fond sa na záchrane podieľal, ale nemohol ju sám vykonať, pretože na to jednoducho nemal dosť peňazí. Euroval na svojom vrchole poskytoval financovanie vo výške 3,3% HDP eurozóny. Úvery MMF ani počas Veľkej krízy neprekročili 0,19% globálneho HDP a MMF má striktné limity na pomoc jednotlivým členským štátom vyplývajúce z jeho globálnej povahy. Inými slovami, MMF by sám nestačil a bez nového mechanizmu hrozil európskej ekonomike obrovský úder. Tým mechanizmom boli dočasný euroval (EFSF) a trvalý euroval (ESM), ktoré tu spoločne nazývame eurovalom.

 

Mýtus 2

Euroval bol neúspešný.

“Urobíme spoločný balík peňazí, dobre sa zviažeme železnými reťazami a potom sa potopíme všetci, celá eurozóna naraz.” (Richard Sulík, november 2013)

Skutočnosť

Cieľom eurovalu bolo zachrániť ohrozené krajiny pred kolapsom, vrátiť ich na cestu normálneho hospodárskeho vývoja a ochrániť zvyšok eurozóny pred nákazou. Eurovalom sme nezachraňovali len Grécko. Grécko je len jeden (aj keď najväčší) program eurovalu. Euroval zachraňoval dosiaľ 5 krajín: Cyprus, Grécko, Írsko, Portugalsko a Španielsko. V štyroch z týchto piatich prípadov sa program podaril – krajina neskolabovala, vrátila sa na cestu normálneho hospodárskeho vývoja a zvyšok eurozóny bol ochránený.

V prípade Grécka dokázala únia zabrániť najhoršiemu, ale nenašla úspešný recept na dlhodobé politické, hospodárske a sociálne problémy krajiny. Krajinu sa ale nepodarilo vrátiť na cestu normálneho hospodárskeho vývoja. Keďže išlo o jeden prípad z piatich, dá sa logicky usudzovať, že problém ani tak nie je v samotnom eurovale, ale v Grécku a jeho špecifikách.

 

Mýtus 3

Euroval bol nevýhodný a priniesol Slovensku veľké finančné straty.

“Záchranu eura v žiadnom prípade nedosiahneme tým, že budeme liať ďalšie a ďalšie peniaze do takých čiernych dier, akými sú španielska a grécka ekonomika.” (Ľubomír Galko, jún 2012)

Skutočnosť

V prípade eurovalu sme nikomu nič nedarovali, ale požičali. Dlžníci nám platia úroky. Na začiatku boli výrazne vyššie (napríklad 3,5% pri Portugalsku), postupne klesajú. Dnes predstavujú pri EFSF 1,37% a ESM 1,19%. Samozrejme, kým dlhy nebudú splatené, je tu vždy riziko, že ich dlžník prestane splácať. Aj najväčší kritici eurovalu túto možnosť otvárajú len pri Grécku a to len v súvislosti s časťou pôžičiek. Pohľadávky eurovalu majú prednosť pred ostatnými veriteľmi. Grécko má síce vysoké dlhové bremeno, ale nízke úrokové sadzby, takže na svojich dlhoch platí ročne menej ako viaceré členské krajiny eurozóny (napríklad Írsko či Taliansko). Grécka schopnosť splatiť všetky svoje dlhy je tak najmä otázkou gréckej schopnosti vrátiť sa na cestu štandardného hospodárskeho rastu.

Ak špekulujeme o možných stratách, je potrebné pomenovať aj nepriame zisky pre Slovensko. Tie sú v miliardách eur a sú vyššie ako celý náš podiel na pôžičkách Grécku. Slovenský HDP je dnes 80 miliárd eur, takže napríklad len 1% pokles počas dvoch rokov spolu predstavuje ekonomickú stratu 1,6 miliardy eur. Ak by došlo k prepadu o 4%, je to 6,4 miliardy eur.

 

Mýtus 4

Euroval priniesol do eurozóny morálny hazard. Dovtedy platilo pravidlo, že každý za svoje dlhy ručí sám, dnes dlžníci vedia, že sa im všetci pozbierame.

“Eurozóna sa buď rozpadne, alebo sa bude na severe makať a na juhu dovolenkovať (samozrejme s príslušnými transfermi).” (Richard Sulík, august 2013)

Skutočnosť

Do vzniku eurovalu bola zodpovednosť členských štátov len na papieri a v praxi to bolo naopak. Práve euroval umožňuje účinne tlačiť na nezodpovedné krajiny, aby si svoje problémy v prvom rade riešili samy a aby prijali účinné kroky, ktoré ich zo zlej situácie dostanú – ak budú chcieť vydierať zvyšok eurozóny a neprijať svoj podiel zodpovednosti, eurozóne stačí ochrániť ostatných pred nákazou.

Tak sa to stalo v prípade Grécka po víťazstve Syrizy. Navyše, krízy nielenže mali pre postihnuté krajiny veľké ekonomické a sociálne náklady, ale úplne zničili vlády a často celé politické strany, ktoré niesli za vyvolanie krízy zodpovednosť. Kríza tak všetkým pripomenula, že dôsledky nezodpovednosti sú dokonca aj pri existencii eurovalu veľmi bolestivé.

 

Mýtus 5

Eurovalom sme stratili kontrolu nad rozhodovaním o našich miliardách.

“To, čo sa deje dnes, je cesta Slovenska rovno do ekonomického nevoľníctva.” (Richard Sulík, jún 2012)

Skutočnosť

Euroval (ESM) rozhoduje o nových programoch jednohlasne. Ak by sa peniaze eurovalu mali v budúcnosti použiť na nové programy, bude s tým aj slovenský zástupca musieť súhlasiť. (Existuje síce núdzová procedúra, v ktorej stačí 85% hlasov, dosiaľ však nebola využitá a kvalifikovaní pozorovatelia považujú za krajne nepravdepodobné, že by bola použitá proti výslovnému želaniu členského štátu.)

 

Môžete ma sledovať na Facebooku: https://www.facebook.com/beblavy/

Našu prácu na novovznikajúcej politickej sile SPOLU môžete sledovať na Facebooku: https://www.facebook.com/stranaspolu/?fref=ts

Pridajte sa k nám na www.stranaspolu.sk

 

Teraz najčítanejšie