Denník N

Slovensko : republika bez minulosti

republika bez minulosti
republika bez minulosti

Slovenská republika patrí de jure do politických a vojenských spoločenstiev najvyspelejších štátov Západu, ale s neuveriteľnou ľahkosťou sa darí šíriť medzi ľuďmi akúsi hypotetickú dilemu, či predsa len nepatríme na Východ?

(k  návrhu, aby  pamätnými dňami stali Deň okupácie,  21. august – ako aj Deň ukončenia  okupácie,  21. jún) 

Bez povzbudzovania republikánskych cností a trestania ich odporcov sa republika neudrží (napísal rímsky historik zo začiatku nášho letopočtu). Situácia tej slovenskej to  ilustruje. Smerujeme, akoby nezadržateľne, ku  horším a horším reprezentáciám. Žiadne sociálne učenie,  voliči sa bezradne podriaďujú kampaniam a zmierujú sa s politickou nepoctivosťou, akoby mala ostať zákonitou črtou demokracie.

Problém nám už nerobí len zhoda na spoločne zdieľaných hodnotách, ale aj na spoločne zdieľaných pojmoch. Máme ešte spoločnú spomienku napr. na to,  že  Slovenská republika vznikla  vďaka pádu totality? Že sme vtedy vyhnali ruských okupantov?

Nové elity sa vedeli postarať o seba, ale  celé desaťročia nechali bokom otázku naratívu Slovenska. Kto sme a prečo?  Skôr než naše nejasné najnovšie dejiny vošli do učebníc, začala pôsobiť kontrapropaganda porazených, a najnovšie – propaganda z východu. Na sociálnych sieťach bežne obracajú  anonymní pisatelia  minulosť dolu hlavou. Slovenská republika patrí de jure do politických a vojenských spoločenstiev najvyspelejších štátov Západu, ale s neuveriteľnou ľahkosťou sa darí šíriť medzi ľuďmi akúsi hypotetickú dilemu, či predsa len nepatríme na Východ?

Dôvod dnešného „zmätenia jazykov“ trčí v temných momentoch porevolučného vývoja. Jedným takým  neetická  a tajná aliancia časti revolucionárov s porazeným komunistickým establišmentom.  Nebolo to také absurdné spojenie, akým sa dnes zdá  : týmto  si totiž nepripravení revolucionári znásobili moc a získali (všetkého) schopných  spojencov v nadchádzajúcom procese historicky neopakovateľnej megaprivatizácie.

Ja som vtedy stál na opačnej strane, tvrdiac, že ani nedemokratické znásobenie moci, ani všetkého schopných komunistických spojencov, nám netreba. V dobe, kedy stála za víťaznými revolučnými hnutiami, OF a VPN, skoro celá č-s verejnosť, nemuseli robiť žiadne tajné dohody ani vykročiť na krivé cestičky zneužívania moci , na ktoré ich bývalí režimisti lákali.  No môj názor sa nepresadil v OF a dokonca ani vo VPN.  Mnohým mojim spolubojovníkom pripadala nová mocenská paradigma správnou : tvrdili, že sa s totalitármi spájajú preto, aby  láska a dobro konečne a definitívne zvíťazili nad zlom a nenávisťou.

V skutočnosti klamali seba, aj nás. Moc chceli pre moc, ako toľkí pred nimi, aj po nich. Ak  to aj obliekali do mnohých pekných slov, v praxi sa kvôli moci vzdali  života v pravde. V mene tajnej dohody s komunistami začali klamať  verejnosť, ktorá ich v Novembri vyniesla na výslnie na svojich „holých rukách“.

 

Pre mezalianciu revolucionárov s komunistami  sa u nás síce neprestalo  hovoriť o zločinoch komunizmu, ale okrem rečí  nič.  Vrcholoví gauneri bývalého   režimu boli  chránení a s nimi aj dôstojníci niekdajšej „železnej päste Strany“, eštébáci. Elektrizujúci pojem z námestí roku 1989  – spravodlivosť – prudko vyšiel z módy. Realita sa – pokiaľ ide vzťah medzi súčastnosťou a  minulosťou – zmenila na absurdné divadlo. Starú komunistickú nomenklatúru začali revolucionári   titulovať  „osvedčení manažéri“. A tak mohol  posledný šéf  ŠtB , generál Alojz Lorenc,  založiť finančnú skupinu Penta, autor obuškového zákona Čalfa sa stať hlavným pobočníkom V.Havla,  Lexa so Širokým založili Harwardské fondy, Rezeš ovládol VSŽ, … a R.Schuster  začal novú politickú kariéru.

Komunisti zodpovední za potláčanie slobody a prenasledovanie občianstva nie len že vyviazli bez trestov, ale tajná dohoda  s revolucionármi  im umožnila niečo,  v čo nikdy nedúfali : načierať do sýtosti  z našich spoločných majetkov.  A keď zbohatli, stali sa nedotknuteľnými. Však kto by už brojil voči novej buržoázii? Akáže  ich zodpovednosť za komunistické zločiny? Tie sa vtedy zamietli sa pod koberec práve s takým švihom, ako  Gorila. Varovania a sťažnosti ukrivdených odporcov komunistického režimu? Nezáujem… ešte ich aj lustrovali. Nová elita si ich všímala  iba ak toľko, ako maličký kamienok v topánke.  „Nespravodlivosť sa vám smeje a víťazí“ – toto heslo by mohlo visieť nad našim štátnym znakom. Ale  : hoci aj pamäť tunajších ľudí bývala od nepamäti  manipulovaná a falšovaná, cítia, že  po Novembri sme chceli inú republiku, než akú dnes máme.

…………………….

Malým príspevkom k nezabúdaniu má byť aj návrh na dva pamätné dni, ktorý som dnes priniesol do podateľne NRSR (predkladám s kolegyňou Vierkou Dubačovou a Ottom Žarnayom) . Po revolúcii by verejná mienka  prinútila politikov  takéto pamätné dni odhlasovať okamžite –  no vtedy také návrhy nik nepredložil. Teraz to nebude ľahké. Ale aspoň sa  na chvíľu poodhrnie kamufláž o našom tzv. vyrovnaní sa z minulosťou.

 

 

Ján Budaj

 

Tu je vysvetlenie návrhu , aký nájdete v Dôvodovej správe:

 

 

 

 

Týmito dvomi dňami , 21. augustom 1968 a 21 júnom 1991 je vymedzených skoro 23 rokov okupácie Česko-Slovenska.

 

Okupácia
Okupácia začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Vojenské potlačenie vtedajšieho pokusu o demokratizačné politické zmeny v Česko-Slovensku nastolil bábkový režim, ktorý realizoval politiku tzv. normalizácie.
V prvých týždňoch okupácie, v dôsledku streľby do bezbranných ľudí, dopravných nehôd, spôsobených bezohľadnosťou sovietskych vodičov a kriminálnych činov pripravili okupačné jednotky o život najmenej 135 občanov Česko-Slovenska, mnohí zahynuli na Slovensku, alebo pochádzali zo Slovenska:

Jozef Bonk, zastrelený sovietskymi vojakmi v Poprade
Štefan Ciberaj, smrteľne zranený sovietskym tankom v Rožňave
Milan Fulier, usmrtený sovietskymi vojakmi v Bratislave
Rudolf Gavorník, zastrelený sovietskymi vojakmi v Detve
Michal Hamrák, zastrelený v deň invázie na košickom Námestí Osloboditeľov
Ján Hatala, zastrelený na ceste Prešov – Košice
Pavol Hlaváč, zahynul pri náraze do sovietskeho vozidla v Ladomerskej Vieske
Ján Holík, zastrelený na bratislavskom Šafárikovom námestí
Bartolomej Horváth, zastrelený v Košiciach
Jozef Kadura, zahynul pri náraze sovietskeho obrneného transportéra do vozidla záchranky v Bratislave
Jozef Kolesár, zastrelený na košickom Námestí Osloboditeľov
Michal Korenko, zahynul v dôsledku sovietskeho vojenského vozidla v Špišskom Štvrtku
Margita Dana Košanová, zastrelená na schodoch Univerzity Komenského v Bratislave
Milan Lamper z Lučatína, zastrelený pred Československým rozhlasom v Prahe
Ján Lászlo, bývalý politický väzeň, zastrelený na Námestí Osloboditeľov v Košiciach
Peter Legner, zastrelený na bratislavskom Námestí SNP
Jozef Levák, otec štyroch detí, ľahol si pred prichádzajúce obrnené vozidlá, na rozkaz sovietskeho veliteľa prejdený tankom na námestí vo Zvolene
Ladislav Martoník, zastrelený v Košiciach
Helena Miťková, zomrela v dôsledku nehody spôsobenej sovietskym vojenským vozidlom v Báči, okres Dunajská Streda
František Moštenický, zrazený počas jazdy na motocykli so svojou dcérou sovietskym tankom na ceste medzi Važcom a Štrbou
Mária Očovanová, zabitá ťažkým sovietskym automobilom KRAZ, ktorý sa prebúral do obchodu s potravinami v Ožďanoch, kde nakupovala
Jaroslav Ondrejko, zahynul v dôsledku nehody spôsobenej sovietskou kolónou pri obci Čimice, okres Liptovský Mikuláš
Ladislav Pařízek, občan Zvolena usmrtený v priebehu invázie
Milan Paulík, chlapec zrazený maďarským vojakom na motorke v Rišňovciach
Ján Petrucha, zastrelený opitým sovietskym dôstojníkom v Prašníku, okres Trnava
Viktória Rybárová, dôchodkyňa prejdená maďarským tankom v obci Šulekovo
Štefan Sabol, zastrelený pri prestrelke opitých sovietskych vojakov v Šaci
Mária Sabová, usmrtená počas invázie v Bratislave
Ján Sekel, účastník SNP, smrteľne zranený sovietskym vozidlom ťahajúcim na lane mínomet v obci Slanec, okres Košice
Ivan Schmiedt, zastrelený v Košiciach
Stanislav Sivák, zabitý odrazeným projektilom pred budovou Univerzity Komenského v Bratislave
Miroslav Stachura, dvojročný, prejdený vojenským cisternovým vozidlom v Kapušanoch
Ignác Šablatúra, mladistvý, zastrelený svojím tiež mladistvým bratancom, ktorému dali do rúk nabitý samopal sovietski vojaci
Ladislav Štúň, zahynul v dôsledku dopravnej nehody s kolónou sovietskych vozidiel v Lehotke, okres Žiar nad Hronom
Dominik Teplan, zrazený maďarským vojenským nákladným automobilom v obci Hul
Karol Tóth, zrazený sovietskym nákladným vojenským automobilom pri Rožňave
Anna Ulická, učnica, prejdená tromi sovietskymi vojenskými cisternovými automobilmi v Martine. Ani jedno z vozidiel nezastavilo
Štefan Zdechovan, zastrelený guľometom sovietskej vojenskej kolóny, do ktorej hádzali civilisti rôzne predmety počas jej prechodu Detvou
Ing. Boris Zinovjev, knihovník z Brezovej pod Bradlom, prejdený tankom
Alojz Zsigrády, otec troch detí, prejdený sovietskym tankom, keď sa snažil upokojiť kone, splašené vojenskou kolónou, prechádzajúcou cez obec Topoľníky

Následne v období od 1. januára 1969 do 21. júna 1991 pripravila okupácia o život najmenej 267 Čechov a Slovákov, ďalšie tisíce našich občanov utrpeli pri nehodách zranenia.

Každý rok okupácie sa sovietski vojaci dopustili rádovo desiatok prípadov znásilnení.
Veľké boli aj majetkové a environmentálne škody – niektoré staré environmenálne záťaže neboli odstránené doteraz. Celková výška materiálnych škôd, spôsobených sovietskou armádou na území Česko-Slovenska, bola odhadnutá na 6 miliárd Kčs.
Morálne a spoločenské škody, spôsobené viac ako dve desaťročia trvajúcou okupáciu a politikou tzv. normalizácie sú nevyčísliteľné (exulantov, spomedzi najschopnejších občanov ČSSR,  bolo cca 250 000)
Stojí za pozornosť, že v roku 1983 bola na území Česko-Slovenska rozmiestnená sovietska raketová brigáda, vyzbrojená nosičmi jadrových zbraní OTR-22 Temp-S, známymi tiež ako SS-12. Velenie Česko-Slovenskej armády  nemalo prístup do priestorov rozmiestnenia a teda ani žiadne informácie o prípadných jadrových hlaviciach. Boli by udreli na Západ Európy bez ohľadu na protivojnové postoje dotknutého občianstva

Odchod vojsk ZSSR

 

Odchod sovietskych vojsk patril medzi prvé požiadavky verejnosti v Novembri 1989. Neboli jednoduché. ZSSR otáľal s dohodou , aj so sťahovaním vojsk. Významným faktorom bol – popri tlaku ČSFR – aj rozklad okupačnej veľmoci, ZSSR.

V júni 1991 naše územie opustilo 73 500 vojakov, 39 000 ich rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a 95 000 ton munície.

Posledný transport so sovietskymi vojakmi bol vypravený 19. júna 1991 z Milovíc a o dva dni neskôr, teda 21. júna, prekročil tento posledný vojenský transport východnú hranicu Slovenska.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.