Denník N

Strata VšZP 137 miliónov eur nie je sekera, ale kosa

Sekery vznikajúce v našom zdravotníctve nás neprestávajú udivovať. O ten ostatný a celkovo zrejme nie posledný údiv sa postarala Všeobecná zdravotná poisťovňa. Je už načase, aby sme sa reálne zamysleli nad riešeniami.

 

Informácia o strate Všeobecnej zdravotnej poisťovne asi najskôr všetkým vyrazila dych. Obávam sa, že ešte aj pánu ministrovi zdravotníctva, do ktorého sa vkladali veľké nádeje. Či ich ešte verejnosť vkladá, je už na dobre definovaný prieskum. Nádej, že v zdravotníctve pôjdu veci k lepšiemu, vyplývajúca z jeho neprepojenosti so zdravotníckymi biznismenmi začína pomaly klesať. Ťažko sa dá totiž manévrovať so železnou guľou na nohe. Tou je strata Všeobecnej zdravotnej poisťovne a to ešte nemáme koniec roku 2016, na kedy sa strata odhaduje až na 280 miliónov eur. Hlavnou otázkou teda je, ako mieni VšZP platiť za zdravotnú starostlivosť?

Človek si už pripadá ako Alica v krajine Zázrakov s veľkým „Z“, lebo nechápe, ako takáto sekera, ktorá je vlastne kosou, môže vzniknúť a ako vlastne inštitúcia s takouto kosou môže fungovať. To všetko je v kontraste s tým, že aj VšZP dokázala mať obdobie vyrovnaného hospodárenia. Táto informácia nás zastihla tesne po predchádzajúcom schválení rozpočtu, kde sa odvážne a zdá sa, že aj samoľúbo, prijal návrh, že štát dá na zdravotníctvo o 120 miliónov eur menej oproti návrhu z predchádzajúceho roku. Škoda, možno by to pomohlo vykryť stratu VšZP. Javí sa, že sa štát plne spolieha na to, že sa nám bude donekonečna dariť a potreby zdravotníctva sa plne vykryjú zo zdravotných odvodov pracujúcich občanov.

Domnievam sa, že je najvyšší čas začať fungovať efektívne a znižovať ani nie že náklady, ale evidentné „straty“ pre niekoho. Máme totiž najväčšie daňovo-odvodové zaťaženie – zhruba 50%. Je už len opakovaním známych faktov, že najskôr bude v absolútnych číslach do roku 2030 klesať, keďže bude klesať počet ekonomicky aktívnych ľudí. Samozrejme za predpokladu, že percentuálne čísla nebudú stúpať. A to si asi nikto nevie predstaviť, že by sa daňovo-odvodové zaťaženie percentuálne ešte zvyšovalo. Ale asi aj to bude trendom.

Ako teda zjednať nápravu vo VšZP? Vždy pred voľbami sa vynoria optimisti s riešeniami na všetko, ktorí tvrdia, že liekom by bola jedna zdravotná poisťovňa. No nebola. V jednom texte som už totiž upozorňoval, že naša krajina si vlastne prežila takmer všetky existujúce zdravotné systémy sveta a ani jeden z nich u nás nefungoval. Prežili sme si od zdravotného systému centrálne riadeného štátom cez systém Národnej poisťovne obsahujúcej sociálne aj zdravotné poistenie, ktorá sa neskôr rozdelila na Sociálnu a jednu Všeobecnú zdravotnú poisťovňu. Až potom prišiel systém viacerých zdravotných poisťovní. A ani jeden z týchto systémov nefungoval a bol v strate. Prečo? No najskôr preto, lebo sa v tom motal štát. Nie som proti štátu, samozrejme, niekto musí vytvárať širší rámec pravidiel, ale žiaľ náš štát svoj majetok z dlhodobého hľadiska spravovať nevedel a nevie. Prečo je to tak nevieme, ale sme proste takí. Ako dnes ľudia parafrázujú jeden reklamný slogan „Good Idiot Slovakia“.

Vráťme sa však do 90-tych rokov minulého storočia. Bolo to obdobie, kedy sme nevedeli spravovať vlastné banky, ktoré jedného dňa začali mať zamknuté dvere a krachovať jedna za druhou, mali nedobytné úvery, ktoré poskytli. Niektoré mali tak málo hotovosti, že poskytovali termínované vklady v dĺžke jedného týždňa s úročením 21-22% p.a. K tomu by sme mohli pripísať ešte infláciu slovenskej koruny a obraz obdobia je snáď čiastočne vykreslený. Asi by sa dnes nikomu nepáčilo, keby si dnes ráno zobral 5 tisíc korún a šiel za všetky kúpiť chlieb, pričom zajtra by ho mohol kúpiť až za 6 tisíc korún. Kto neverí, že takého niečo nie je možné, tak možné to je. Stačí si preštudovať históriu niektorých krajín, či už z južnej pologule alebo juhu Európy. Naše banky sme sprivatizovali, nastavili prísnejšie pravidlá a odvtedy sú jedny z najlepších na svete. Nemusíme mať ľudí, čo to spravili radi, ale títo ľudia našli riešenie. Dokonca dnes naše banky bývajú lepšie ako ich materské banky zo zahraničia. Nikto sa neobáva, že má svoje „slovenské peniaze“ uložené v banke vlastnenej zahraničným majiteľom. Zrazu sme akosi dostali aj schopnosť viesť banky efektívne. Je to zvláštne, lebo ľudia sme tí istí. Z toho vyplýva poučenie, že presne to, čo nedokážeme efektívne spravovať vo vlastníctve štátu, presne to dokážeme efektívne spravovať v súkromnom vlastníctve. A to je riešenie aj pre zdravotné poisťovne (jednu).

Je výrazný predpoklad, že tak ako banky, aj zdravotné poisťovne v súkromnom vlastníctve dokážeme spravovať lepšie a efektívnejšie. Riešením by teda bolo sprivatizovať Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a lepšie nastaviť pravidlá dozoru. Je predpoklad, že by sa tak stala efektívnou a sekery, ktoré sú kosami, by nevytvárala. Je pravdepodobné, že niektorým z vás sa bude toto riešenie zdať veľmi radikálne, ale minimálne by bolo vhodné presunúť finančný dozor nad poisťovňami z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na Národnú banku Slovenska, ktorá finančné inštitúcie dozoruje, a to dobre. A zdravotné poisťovne sú vlastne finančné inštitúcie, konečným výsledkom ich práce je totiž to, že buď platia, alebo neplatia, alebo vytvárajú finančné sekery. Finančné platby sú totiž dôvodom ich existencie, iné aktivity sú, hoc aj v mnohom šľachetné, ale vedľajšie a sekundárne.

Buďme k sebe úprimní, štvrťstoročie od revolúcie je dosť dlhý časový úsek na vytvorenie skúsenosti, že najskôr nepríde mesiáš, ktorý si sadne na stoličku ministra zdravotníctva alebo inú a dokáže z jedného dňa na druhý dosiahnuť to, že vlastne s tými istými ľuďmi budeme schopní zrazu efektívne spravovať štátny majetok a inštitúcie. To, že to dokážeme s našimi ľuďmi v prípade bánk vlastnených zahraničnými, a že uloženie našich „slovenských“ peňazí v nich považujeme za bezpečné, to už vieme. Ozaj, kde by ste teda vlastne chceli mať uložené peniaze? V bezpečnej zahraničnej banke alebo v slovenskej z 90-tych rokov? A ozaj, kde chcete mať uložené peniaze zo svojho zdravotného odvodu?

Teraz najčítanejšie

Juraj Štekláč

Som lekár a moja práca mi umožnila vidieť reakcie ľudí v hraničných životných situáciách. Či už na Slovensku alebo v zahraničí, všetky svorne ukazujú, že svet je o medziľudských vzťahoch a zážitkoch. Hmotné veci v ňom nie sú akosi trváce... Aj preto sa zaujímam o spoločnosť ako takú, sociálne vzťahy, problémy a ich možné riešenia a mám pochopenie pre všetko, čo je ľudské. Mám rád knihy, šport a hudbu, ktoré nás robia lepšími. Moje otvorené pôsobenie vo verejnom priestore mi len potvrdzuje, že je dosť veľký pre všetkých.