Martin Kleibl: Bratislava sa nemôže zacykliť v historickom centre

Martin študoval architektúru, neskôr fotografiu na VŠVU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako asistent. V roku 2014 vydal knihu ”Petržalka – prekvapivý sprievodca mestskou časťou”, v rokoch 2015 – 2016 vyvinul úspešnú iniciatívu za záchranu a obnovu poslednej petržalskej monumentálnej maľby. Okrem toho je spoluatorom relácie o súčasných podobách slovenského folklóru „Nehaňte ľud môj” na portáli tv.sme.sk. 9. novembra sa predstaví na PechaKucha Night Bratislava Vol. 35.

Tri veci, ktoré ťa inšpirujú?

Asi nebudem vedieť vymenovať tri konkrétne veci, pretože takmer vždy sa jedná o súhru viacerých vplyvov, ktoré sa odrazia do nejakej tvorivej myšlienky. Niekedy sa stačí iba pozorne dívať okolo seba, načúvať a premýšľať o veciach. Keď človek intenzívne vníma, čo sa deje okolo neho, aj v zdanlivo banálnych situáciách dokáže nájsť niečo zaujímavé a inšpiratívne. Baví ma táto hra na náhodné situácie. Napríklad k napísaniu knihy “Petržalka – prekvapivý sprievodca mestskou časťou” ma inšpirovali dlhé kočíkové prechádzky po sídlisku. Samozrejme som už predtým mal nazbieraných množstvo informácií, ale ten spúšťač boli práve tieto prechádzky, pri ktorých som objavil množstvo zaujímavých vecí a chcel som sa s nimi podeliť, podať o nich svedectvo a istým spôsobom ich zakonzervovať. Ja tvorivú činnosť chápem v istom zmysle ako istú formu hry, zábavy. Niekedy netreba brať veci príliš vážne a je veľmi príjemné robiť, čo človeka baví a keď sa k tomu pridá aj to, že je práca oceňovaná, o to viac ma to motivuje. Samozrejme sú to aj ľudia, ktorých si vážim a ich energiu, životné postoje a skúsenosti sa snažím “absorbovať”. Najviac ma ale asi motivuje predstava dobrého pocitu z dobre vykonanej práce.

Využívaš poznatky zo štúdia architektúry vo svojej fotografii?

Architektúra ma stále veľmi fascinuje, intenzívne ju vnímam a samozrejme ma ovplyvňuje, aj čo sa týka tvorby. Vzhľadom na to, že som zotrval na Fakulte architektúry STU iba zhruba dva roky, tých teoretických poznatkov nie je až tak veľa. Ale aj napriek tomu sa mi hlboko vryla pod kožu. Architektúra v sebe kombinuje viacero vedných a umeleckých disciplín a má tú obrovskú moc, že sa priamo podieľa na vytváraní životného prostredia človeka a teda je pre kvalitu života veľmi dôležitá. Keď som v zahraničí, je to práve architektúra a urbanizmus, cez ktoré vnímam a hodnotím dané mesto, ľudí, krajinu. Nejde zďaleka iba o “pekné” budovy, ale architektúru chápem v kontexte utvárania verejného priestoru. Fascinuje ma pozorovať, ako vedia narábať s verejným priestorom napríklad v západných a severských krajinách, ale niekedy stačí zájsť pár kilometrov, do Viedne, Budapešti, alebo aj Čiech a rozdiel oproti Slovensku je viditeľný.

Čo ťa naučila skúsenosť so záchranou poslednej petržalskej monumentálnej maľby?

Takýto relatívne veľký projekt, hlavne keď ho človek organizuje celkom sám, vyžaduje veľké nasadenie. Dôležitá je organizácia celej práce, schopnosť získať podporu a hlavne financie na jeho realizáciu. Popri tom sú to veci ako komunikácia s rôznymi ľuďmi, riešenie celej logistiky, alebo aj dokumentácia a propagácia v médiách. Motivácia, pre ktorú som to celé robil, bola úplne jednoduchá – zabrániť zničeniu umeleckého diela, ktoré som od malička vnímal z okna mojej detskej izby. Od začiatku som veril, že sa to podarí, ale dokonca ani dnes ešte neviem celkom doceniť, čo som vlastne spravil. To asi ukáže až čas. Jednoznačne je to však veľmi dobrý pocit, keď ráno odhrniem žalúzie a vykukne na mňa “moja” maľba. Hlavná vec, v ktorej som sa pri tom celom utvrdil bola, že ak človek chce, je presvedčený o správnosti svojho konania a ide si (niekedy aj tvrdohlavo) za svojím cieľom, dajú sa spraviť “veľké” veci.

Rada, ktorá ti najviac pomohla v pracovnom živote?

Môj starý otec, Karol Kleibl bol významný slovenský dermatológ, ktorý pôsobil hlavne v Skalici, ale aj v Alžírsku, alebo Kuvajte. Keď som bol malý, vždy mi dával otázku: “Čo užitočné si dnes urobil?”, ktorú som v tej dobe nemal veľmi rád. V súčasnosti ma však niekde v podvedomí myšlienka, ako by som mu dnes odpovedal, sprevádza denne. Takže to vlastne ani nie je rada, ale iba jednoduchá otázka, ale pre mňa je v nej jedna veľká pravda. A je veľmi príjemné, keď si človek večer ľahne do postele s pocitom, že dnes niečo užitočné spravil.

Keby si mohol  spolupracovať s kýmkoľvek, koho by si si vybral?

Asi momentálne nepoviem nikoho konkrétneho. Čo sa týka mojich petržalských aktivít, zatiaľ som taký vlk-samotár, ale nevylučujem, že by som v budúcnosti s niekým spolupracoval. Ten niekto by mal byť zanietený, spoľahlivý a minimálne taký “tvrdohlavý blázon” ako som ja. A takého človeka som zatiaľ nestretol. Ale nesťažujem sa, lebo aspoň sa nemám s kým pohádať. Všetka vina padá iba na mňa. (smiech)

Čo považuješ za svoju prvú spomienku?

Vôbec neviem, či sa táto spomienka zakladá na pravde, ale vybavujem si situáciu z jasličiek, kde nás s kamarátom zatvorili na samotku, pretože sme neposlúchali. A na okne tej samotky bol namaľovaný nejaký káčer. V tej budove je dnes santórium sestier “Matky Terezy” pre bezdomovcov a to okno tam stále je. Iba káčera už dávno odstránili.

V čom je slovenský folklór úplne jedinečný?

Považujem toto tvrdenie za taký náš slovenský mýtus – niečo v tom zmysle, ako že slovenské ženy sú najkrajšie na svete. Myslím si, že každý prejav pôvodnej tradičnej kultúry našich predkov je jedinečný, a to v akomkoľvek kúte sveta. U nás môžeme hovoriť o jedinečnosti v zmysle rôznorodosti slovenskej ľudovej kultúry, pretože bola formovaná na relatívne malom priestore a v hornatých oblastiach, ktoré boli od seba hospodársky a kultúrne vzdialené – aj keď vzdušnou čiarou iba pár kilometrov. Je to teda koncentráciou rôznych vplyvov na akejsi križovatke kultúr (a to súvisí aj s tými slovenskými ženami) na malom území. Druhá a veľmi podstatná vec je, akým spôsobom by sa tieto prejavy mali udržať, aby sa z toho nestal nejaký skanzen, alebo konzerva, ktorá je iba umelo vytvorená pre turistov. Ako povedal etnochoreológ Stanislav Dúžek: “Folklór nie je skamenelina a neustále sa vyvíja”. Myslím však, že sme na tom v tomto ohľade na Slovensku relatívne dobre a naša relácia “Nehaňte ľud môj” je dôkazom toho, že ľudí, ktorí sú nositeľmi týchto hodnôt, je stále dosť. Bola by škoda, keby sme si toto bohatstvo, ktoré nám zachovali naši predkovia, nechali zobrať. Je to na nás a na ďalších generáciách, aby sme toto dedičstvo zachovali a rozvíjali.

Čo máš na Bratislave rád (okrem Petržalky)?

Asi by bolo bohužiaľ viac vecí, ktoré mi na Bratislave v súčasnosti prekážajú. Myslím však, že sa tu pomaly (alebo rýchlo) rozbiehajú počiny, ktoré prispievajú k skultúrňovaniu prostredia, utvárania vzťahu k mestu a jeho častiam a vytvárania istého genius loci. Sú to napríklad aktivity okolo Starej tržnice, Panenskej, (starej aj novej) Cvernovky, Jurajovho Dvora, atď. Bratislava sa nemôže zacykliť v historickom centre a takéto činnosti môžu postupne dopomôcť, aby sa kultúrno-spoločenský život dostal aj mimo úzkeho centra Bratislavy a aby vznikali lokality so špecifickým charakterom. Na Bratislave mám rád, že je relatívne malá a nemá ten šialený ruch veľkomesta. Či chceme, či nie, Bratislava je stále také “provinčné” mesto a to je podľa mňa aj jej výhoda oproti Viedni, Budapešti, alebo Prahe. Na Bratislave mám rád aj jej geografickú polohu a to, že sa nachádza v bezprostrednom susedstve vzácnych prírodných lokalít, akými su Dunajské luhy, alebo Karpaty. Ja si napríklad neviem predstaviť, že by som žil v nejakom veľkomeste, kde by som tento kontakt s prírodou nemal.

Čo možno ľudia o Petržalke nevedia?

Okrem toho, že má Petržalka a územie, na ktorom dnešná sídlisko leží, veľmi bohatú históriu, mnoho ľudí nevie, že Petržalka je, čo sa týka pomeru zastavanej a nezastavanej plochy, najzelenšou mestskou časťou Bratislavy.

Aký vedecký alebo umelecký počin ťa naposledy nadchol?

Tých vecí by bolo určite viac, ale čo ma v poslednej dobe nadchlo a sledoval som to s otvorenými ústami, je projekt Michala Kubovčíka – Baštrng. Jeho adaptácie slovenských literárnych diel sú podľa mňa dokonalé. Po obsahovej, aj formálnej stránke. Veľmi ma na tom baví, že sa dá na isté veci nazerať aj z úplne iného pohľadu, ako to máme zaužívané. Je to také búranie mýtov a predsudkov, ktoré nás zbytočne obmedzujú a možno aj strašia.

Martin  bude o Petržalke, fotografii a kultúrnom dedičstve rozprávať na PechaKucha Night Bratislava už v stredu 9.11. v Kine Mladosť, Bratislava. Viac info na pechakucha.sk.

PechaKucha Night Bratislava Vol. 35 je realizovaná s podporou Ars Bratislvensis.

Aktivita je financovaná z grantov Islandu, Lichtenštajnska a Nórska prostredníctvom grantov EHP. Spolufinancované zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Supported by a grant from EEA grants. Co-financed by the State Budget of the Slovak Republic.

Autorka: Karolína Brenkusová, Michaela Kučová Foto: Tomáš Benedikovič, archív Martin Kleibl