Ak zavriete Kalmusa, tak aj mňa (už zas)

Peter Kalmus je veľmi zaujímavý človek. Človek, ktorý sa venuje provokatívnym verejným umeleckým aktivitám, ale zároveň je schopný v tichu a samote dvadsaťpäť rokov obaľovať kamienky hrubým bronzovým drôtom. Nahý sa fotiť so sochou v parku a na druhej strane pomaly, postupne, 14 rokov vytvárať autoportréty v najrôznejších kostýmoch.

Peter Kalmus je ale okrem svojej umeleckej činnosti činný aj v oblasti zápasu za pravdu o našich národných dejinách. Známa kauza Biľakovho pamätníka či Pješčakovej pamätnej tabule sú príkladom toho, ako v záujme dodržiavania zákonov o zločinnosti a protiprávnosti komunistického režimu a tiež trestného zákona postupuje človek, ktorý má jasno v hodnotách a ich dôležitosti. Nemusia sa mi páčiť všetky Petrove umelecké aktivity. Rozhodne som mu ale vďačný za jeho aktivity občianske, najmä v zápase proti fašizmu a komunizmu.

Asi sa nedá dostatočne často zopakovať, že komunistický režim nebol o nič lepší, ako ten nacistický či fašistický. Rovnako likvidoval celé skupiny občanov, rovnako ničil nádej na slušný život. Rovnako nedovolil mnohým ľuďom aby vykonávali povolania, na ktoré mali talent či slobodne tvorili diela, ktoré mohli a mali byť súčasťou kultúrneho dedičstva tejto krajiny. Státisíce emigrantov, o ktorých je táto krajina chudobnejšia, by vytváralo nielen hodnoty, ale intelektuálne prostredie, v ktorom by sa dnešným mocipánom vládlo oveľa ťažšie, ak by sa im vôbec podarilo dostať k moci.

Sme svedkami trvalej snahy postupne, salámovou metódou vrátiť komunizmu a komunistom akceptovateľnosť vo verejnom priestore. Komunistická strana sa vytrvalo snaží stavať pomníky, vešať pamätné tabule a za pomoci rôznych poblúznencov prezentovať komunistických funkcionárov ako niečo normálne a pomníkov či pamätných tabúľ hodné. Výhovorky na zásluhy o rozvoj rodnej obce, či postoj v Povstaní majú ospravedlniť prisluhovanie, či priamo šéfovanie neľudskému totalitnému režimu.

Smutné na celej veci je najmä to, že sa tak deje za aktívnej spolupráce orgánov činných v trestnom konaní. Tie, namiesto toho, aby stíhali trestné činy propagácie komunizmu či fašizmu, opakovane stíhajú tých, ktorí sa snažia, v rámci nutnej obrany, tieto symboly a propagandistické prvky likvidovať. Naopak, v prípade trestného oznámenia na propagáciu komunizmu posudky pre trestné stíhanie vypracúvajú vybraní, komunistami preferovaní a za komunistov dokonca kandidujúci „odborníci“.

Najnovším prípadom, nad ktorým už môžeme len neveriacky krútiť hlavou je stíhanie Petra Kalmusa za odstránenie kosákov a kladív z pamätníka sovietskych vojakov v Košiciach. Nič proti pamätníku ako takému, vojaci, ktorí položili životy v druhej svetovej vojne si ho iste zaslúžia. Ale nie je jedno aké symboly na takom pamätníku visia.

Kosák a kladivo sú celosvetovým symbolom komunistického hnutia. Tak, ako je hákový kríž celosvetovým symbolom národného socializmu. Pod symbolom kosáku a kladiva sa vraždilo, zatváralo do gulagov, vysťahovávalo, ničili sa životy a nádeje miliónov ľudí po celom svete. Je to rovnako toxický symbol ako hákový kríž.

Je hanbou tohto štátu, že tak, ako sa nie je schopný vysporiadať so svojou hnedou minulosťou a akceptuje fašistické a neonacistické strany, dokonca v parlamente, nie je schopný vysporiadať sa ani s našou komunistickou minulosťou a zaraziť šírenie komunistickej ideológie nenávisti a lží. Je hanbou policajného a súdneho systému tejto krajiny, že nie sú schopné stíhať a zakázať hnutia, ktoré majú ako svoj základný program demontáž demokracie a nastolenie totalitných režimov. Či je to z nezáujmu, alibizmu, neochoty ísť do nepríjemných sporov, alebo zle utajovaných sympatií k jednému, či druhému zlu je v podstate jedno, výsledok je rovnako zlý.

Peter Kalmus je opäť raz v hľadáčiku polície a prokuratúry, ktorá ide komunistom po ruke a hrozí mu niekoľkoročným pobytom vo väzení. Za údajnú škodu 600 eur. Údajnú podľa mňa preto, lebo odlepenie kosáku a kladiva z verejného miesta nie je žiadna škoda, ale záslužný čin. Zdá sa, že zase raz budeme musieť vytiahnuť už osvedčenú metódu „Ak Kalmusa (Lorenza, Piussi) pošlete do basy, tak potom aj mňa.“

Verím, že nebudem sám, ale aj keby som mal byť, urobím to rád. Nie pre Petra, ale preto, aby bolo jasné, kto je a kto nie je zločinec.