Denník N

Hlásenie z frontu 2

15. benátske bienále architektúry 27. novembra zatvorí svoje brány. Túto prehliadku súčasného uvažovania o architektúre môžeme reflektovať viacnásobne. Najlepšie je prísť do areálov Giardini a Arsenale osobne a vnímať tie kvantá podnetov. Rovnako dôležité je však nechať si to trochu v hlave uležať a neskôr prvotný zážitok prehĺbiť dodatočným štúdiom prinesených katalógov, textov a súvisiacich webov. Nasledujúce riadky sú pokusom o takúto druhotnú reflexiu 5 vybraných národných pavilónov.

CS

Patrí sa venovať zvláštnu pozornosť nášmu Česko-slovenskému pavilónu. Česká a Slovenská národná galéria sa striedajú v organizovaní a výbere inštalácie na Bienále architektúry. Ročník 2016 zastrešuje Slovenská národná galéria a samotná budova SNG je zároveň témou výstavy. Výberu tohto výstavného projektu predchádzala súťaž. Začiatkom tohto roka vybrala porota projekt Starosť o architektúru: vyzvanie arché architektúry do tanca od autorského tímu: Benjamín Brádňanský, Petr Hájek, Vít Halada, Ján Studený a Marián Zervan. Ich odpoveďou na tému Alejandra Aravenu (Reporting from the front) je vyrozprávanie príbehu budovy SNG od architekta Vladimíra Dedečka. Autori expozície v Česko-slovenskom pavilóne považujú práve túto stavbu za priesečník mnohých frontových línií (zápas s predsudkami, politické boje, developerské hry, vnútroarchitektonické a pseudoodborné boje). Východisko nevidia v pokračovaní týchto bojov, ale v prijatí výzvy do tanca s ideami, ktoré sú v tejto architektúre stále čitateľné.

Silný aktualizačný moment témy expozície je určite aj fakt, že práve v tomto roku sa začalo s rekonštrukciou budovy SNG podľa návrhu architektov Martina Kusého a Pavla Paňáka. Je teda správny čas na zrekapitulovanie príbehu tejto stavby – nielen jej vzniku v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia, ale aj polemiky odbornej aj laickej, ktorá prebiehala v podstate neprerušene od jej výstavby až podnes.

Zaujme už výber pojmov, o ktoré sa výstavný projekt opiera. Zatiaľ čo heideggerovský pojem „starosť“ (Sorge) výborne pomenúva to, o čom vypovedá celý obsiahly materiál vzniku a fungovania budovy SNG (starosť tu neznamená problematizovanie tejto stavby, skôr existenciálne nastavenie vo vzťahu k nej), pojem tanca sa z horizontu návštevníka expozície zdá byť už trochu navyše.

Pavilónu dominuje veľký kovový abstrahovaný model budovy SNG v mierke 1:8 nastriekaný na červeno. Súčasťou jeho podstavca sú rebríky, ktoré umožňujú „vstúpiť“ do modelu a sú vtipnou reakciou na Aravenov motív bienále (Maria Reiche na hliníkovom rebríku uprostred púšťe Nazca). Škoda, že taliansky organizačný tím zakázal výstup na rebríky z bezpečnostných dôvodov. Čiastočne to mohla vynahradiť zrkadlová plachta visiaca zo stropu, ktorá mala byť súčasťou expozície, zrejme sa však nevošla do rozpočtu.
Pri obrovskom rozsahu vystavovaných projektov má návštevník kapacitu pobudnúť v každom pavilóne iba niekoľko minút. Málokto má energiu obsiahnuť informácie o zložitých dejinách budovy SNG a ich dnešnej interpretácii na niekoľkých monitoroch na stenách pavilónu. Zámerom autorov inštalácie zrejme bolo, aby exportný model zaujal a povzbudil k ďalšiemu štúdiu materiálov možno už doma.

Schéma z katalógu Care for architecture vysvetľuje postupný vývoj formy premostenia budovy SNG podľa jednotlivých variant spracovaných architektom Dedečkom.

Pri čítaní katalógu (ktorý sa hneď v prvé dni Bienále rozchytal – dotlač aj v slovenčine by určite našla svojich čitateľov) zaujme niekoľko častí. Detailné spracovanie chronológie projektu SNG – od prvotných Dedečkových variant, ich dodatočných korekcií po diskusiách s architektami Svetkom, Bellušom a ďalšími po výsledný projekt a jeho následnú neúplnú realizáciu – s bohatou fotografickou dokumentáciou a reprodukciami Dedečkových výkresov a kresieb. V následnom texte Marián Zervan a Monika Mitášová originálne interpretujú Dedečkovu architektúru pavilónov a klastrov a dávajú ju do súvisu s fungovaním okolitých verejných priestorov a budov nábrežia. Z tohto textu sa dozvedáme o spôsobe Dedečkovej tvorby – o salámovej-metóde a domino-metóde, ktoré pomáhajú pochopiť architektov spôsob práce s priestorom a jeho náväznosťami.
V katalógu ďalej nasleduje séria čiarových axonometrických schém od Benjamína Brádňanského, Víta Haladu a ich tímu. Škoda, že výber týchto vysvetľujúcich kresieb v súčasnej grafike nebol vytlačený na väčší formát a inštalovaný priamo v pavilóne ako doplňujúci materiál k modelu. Schémy výborne ilustrujú ideovú, konštrukčnú a dispozičnú stavbu Dedečkovej SNG a dajú sa pohľadom obsiahnuť za niekoľko sekúnd. Na monitore v pavilóne si to pozrie málokto.
Záver katalógu tvorí prehľad citácií a názorov ako bola budova SNG reflektovaná od prvých zámerov vybudovať galériu v 50-tych rokoch až po dnešok v publikáciách a periodikách. Zaujme hlavne intenzívna polemika medzi zástancami a odporcami Dedečkovej architektúry po revolúcii, ktorá osciluje medzi zbúraním a zachovaním, testuje sa to na 2 architektonických súťažiach, vstupujú do toho názory zahraničných architektov, ale aj slovenskej verejnosti.
Katalóg je dokument mapujúci dramatický príbeh jednej stavby, ktorý trvá nepretržite už vyše 50 rokov a dokazuje, že odpoveď na kurátorskú tému Reporting from the front bola v česko-slovenskom pavilóne zvolená správne.

CH

 Christian Kerez, Incidental Space, Installation View, Swiss Pavilion at the 15th Architecture Exhibition, Photo by Oliver Dubuis
Christian Kerez, Incidental Space, Installation View, Swiss Pavilion at the 15th Architecture Exhibition, Photo by Oliver Dubuis

Incidental Space je názov inštalácie Christiana Kereza v švajčiarskom pavilóne. Na pohľad šľahačkovobiely jaskynný priestor, do ktorého sa po vyzutí topánok dá vstúpiť. Kerez pochopil Aravenovu metaforu rebríka ako hľadanie nových horizontov v produkcii architektúry. Sám hovorí, že práve bienále je tým priestorom, kde sa dajú testovať nové cesty architektúry bez obmedzenia legislatívou a všetkým tým, čo prichádza do hry pri realizovaní stavby. Rozhodol sa, že nepredstaví architektúru symbolicky – inštaláciou, ktorá poukáže na iný projekt, ale vlastným priestorom, do ktorého návštevník môže priamo vstúpiť a zažiť ho. Názov inštalácie naznačuje, že mu v tomto projekte nešlo o spôsob navrhovania a zaujatie určitej estetickej pozície.  Skôr o vytvorenie maximálne komplexného priestoru, ktorý nebude možné posudzovať a pochopiť takým spôsobom, na aký sme pri vnímaní architektúry zvyknutí. Priestor sa volá Náhodný, ale bol precízne vybratý z asi 300 malých sadrových odliatkov rôznych fragmentov a hlavná výzva celej inštalácie spočívala v zvolení techniky, ako malý kúsok digitálne nasnímať, zväčšiť a potom postaviť, aby sa nestratila jeho priestorová zložitosť, ale aby bol dostatočne pevný na to, aby udržal sám seba a zároveň sa dalo doňho vstúpiť. Celý proces bol nesmierne zložitý, prevedený so švajčiarskou precíznosťou tímom z ETH v Zurichu. Odlievanie, priestorové scanovanie, CT snímky, mračná bodov, rozsiahle digitálne modely, posúdenie statiky – doplnenie a spevnenie jednotlivých častí, rozloženie na segmenty, aby bolo možné inštaláciu poskladať na mieste, striekaný vlákno-cement ručne uhládzaný v hrúbke 2 cm – jednoducho za tým, čo vyzerá ako primitívny jaskynný priestor, aký obývali neandertálci, je celý arzenál súčasných metód a technológií aj vzájomne protichodných (kombinácia 3d-tlače, frézovania a ručnej práce), ktoré sú zatiaľ v bežnej architektonickej praxi používané málo. Kerezovej inštalácii dodáva na intenzite to, že sa odosobnil od pozície architekta-tvorcu a zameral sa na limity prepisovania fyzického do digitálneho a naspäť.

Christian Kerez, Incidental Space, 2015, Section CT Scan, Scan by Stefan Horber © Christian Kerez
Christian Kerez, Incidental Space, 2015, Section CT Scan, Scan by Stefan Horber © Christian Kerez

US

Kurátorská dvojica Cynthia Davidson a Mónica Ponce de León pripravili inštaláciu The Architectural Imagination v pavilóne Spojených Štátov. Ich zámer bol vybrať architektov a zadať im konkrétnu úlohu, ktorá môže naštartovať zmenu problematických území v Detroite. Toto hlavné mesto americkej postindustriálnej skepsy sa pomaly prebúdza k životu. No je to úplne iná energia ako tá z polovice 20. storočia, keď bol Detroit centrom automobilového priemyslu. Tú dobu už pripomína iba veľa schátraných priemyselných budov a opustené domy robotníkov, ktorí prišli o prácu a odsťahovali sa. Rozpadajúca sa urbánna štruktúra, nedostatok peňazí na správu mesta a rastúca kriminalita urobili z Detroitu negatívny príklad pokrízovej Ameriky. Inštalácia v pavilóne Spojených Štátov však ukazuje, že Američania majú energiu a pozitívne naladenie ťažko pochopiteľné našej stredoeurópskej mentalite. Pri príprave projektov  spolupracovalo vedenie mesta a zástupcovia komunít. Spoločne vybrali 4 vhodné miesta a na stretnutí s architektmi aj pomenúvali problematické črty jednotlivých území. Výrazne sa v tomto angažoval architekt Maurice Cox, ktorý sa stal šéfom plánovacieho oddelenia Detroitu. Ako sci-fi v slovenských podmienkach vyznieva čítať v katalógu rozhovor s ním, kde hovorí, ako dlho hľadal starosta Detroitu vhodného architekta na pozíciu vedúceho oddelenia územného plánovania. Vyplýva z toho, že sám politik si od začiatku bol vedomý, že kľúč k odkliatiu Detroitu leží v dobrom plánovaní.
Vystavovaných 12 projektov (na každú vybranú lokalitu sú po 3 návrhy) je skôr energetickým povzbudením a zásadným príspevkom pre komunitu Detroitu, ako niečím, čo sa hneď začne realizovať. Sú to skvelé návrhy rôznych konverzií a využitia spustnutých priestorov s využitím najnovších technológií a v súdobej estetike. Zaujmú verejné a obytné štruktúry tímu A(n) office obalené membránami s pneumatickými systémami a čističkami vzduchu v parametrickej geometrii, ktoré chránia obyvateľov, pred znečisteným ovzduším okolitých dopravných uzlov. Preston Scott Cohen ukazuje atraktívnu konverziu budovy parkoviska, kde zložitá kruhová zvlnená strecha integruje rôzne funkcie a predpokladá postupné ustupovanie potreby parkovania a následnú premenu na kultúrne funkcie. T+E+A+M s veľmi haptickými modelmi ukazuje nesentimentálne narábanie so substanciou priemyselnej architektúry, keď do fragmentov pôvodných konštrukcií vkladá svoje mäkké formy z recyklovaných materiálov.

p1130667
Modely architektonickej skupiny T+E+A+M

Greg Lynn sa inšpiruje projektom Cedrica Pricea Potteries Thinkbelt, v ktorom navrhuje v starom priemyselnom areáli flexibilnú mriežku univerzity. Lynnov projekt tiež sedí na bývalej fabrike Packard. Prekrývajú ju bublinové formy auditórií a výskumných centier, infraštruktúra pre drony, pohyblivé učebne a nad modelom si môžete založiť aj okuliare na virtuálnu realitu. Jednoducho, americký pavilón ukazuje, že tvorivosť architekta môže motivovať k razantnej premene uvažovania o problematických postindustriálnych mestách. Musí však byť sprevádzaná politikmi, ktorí o to stoja a komunitami schopnými pomenovať podmienky a možnosti, v ktorých žijú.

DE+AT

Na záver pohľad do pavilónov Nemecka a Rakúska, ktoré reflektujú utečeneckú krízu. Ak hlásime z frontových území, táto téma musí zaznieť. Nemci a Rakušania sa jej zhostili obdivuhodným spôsobom. Nemecká inštalácia má názov Making Heimat. Germany, Arrival Country a jej autormi sú Peter Cachola Schmal, Oliver Elser a Anna Scheuermann z Deutsches Architekturmuseum. Za celkové stvárnenie pavilónu je zodpovedný berlínsky architektonický ateliér Something Fantastic. Slovo Heimat (domovina, vlasť) sa ťažko presne prekladá. V nemeckom prostredí má historické významy, ktoré sa často spájajú s rasou a národom. Inštalácia sa snaží tento archaický pojem preložiť do súčasných podmienok, keď Nemecko prijíma vyše milión utečencov a dať mu nové otvorenejšie významy. Samotná architektonická intervencia do pavilónu to vystihuje najlepšie. Do pavilónu s jeho ťaživou monumentalitou a prvkami totalitnej nacistickej architektúry sú vybúrané viaceré otvory, ktoré umožňujú vchádzať a vychádzať v každom smere. Strnulá architektúra s centrálnym vstupom a hierarchizovanými priestormi (starý význam slova Heimat) sa stáva priechodnou štruktúrou, ktorá umožňuje mnohé interakcie (nový význam slova Heimat). Témou výstavy sú mestá, kde smerujú toky utečencov (Arrival Cities). Hĺbka reflektovania tejto témy a energia, s akou Nemci k imigračnej vlne pristupujú, dáva tušiť, že to, čoho sa my tak desíme, môže byť pre pripravenú a odvážnu krajinu oživujúcim impulzom. Ak chcete dôkaz nemeckej akcieschopnosti, poskrolujte si databázu projektov núdzového ubytovania pre utečencov.

Nemecký pavilón, foto: Kirsten Bucher
Nemecký pavilón, foto: Kirsten Bucher

Rakušania nazvali svoju inštaláciu Places for people. V ich pavilóne si môžete zobrať hrubé noviny a pozrieť niekoľko fotografií. Na prvý pohľad nuda, no keď sa začítate do novín, zistíte, že kurátori Elke Delugan-Meissl, Sabine Dreher a Christian Muhr sa rozhodli využiť väčšinu rozpočtu na inštaláciu v Benátkach vo Viedni – na projekty, ktoré zlepšia podmienky utečencom, ktorí tu čakajú na azyl. Na bienále na fotkách prezentujú 3 drobné realizácie troch architektonických tímov. Napríklad architekti z ateliéru the next ENTERprise analyzujú opustené administratívne priestory vo Viedni a uvažujú, ako ich využiť pre čakateľov na azyl. Zistili, že 10% kancelárskych budov je prázdnych. Vytipovali si jednu na Kempelengasse. Na dvoch podlažiach vkladajú do kancelárií mobilné drevené boxy – mikropriestory pre jedného, kde je posteľ, elektrina, svetlo a úložný priestor. Vytvárajú štipku súkromia, ale môžu podnietiť aj vznik komunít. Architekti si uvedomujú, že nestačí iba vytvoriť nocľah niekde na 5. poschodí – treba aj intervenciu v parteri, aby utečenci neboli izolovaní od života ulice. Kreslia pešiu trasu, na ktorú sú napojené drobné námestie, tribúna a relaxačné priestory v zeleni.
Spolupráca architektov, charity a iných neziskoviek s neveľkým rozpočtom a výsledok: utečenci majú svoj kút, kde sa môžu zložiť a to všetko nie na periférii izolované od sveta, ale priamo v uliciach hlavného mesta.

nextenterprise_un-common_space_un-defined_living_02-04_2016_c_paul_kranzler

Teraz najčítanejšie

Matúš Bišťan

Architektúra ma nielen živí, ale aj zaujíma ako kultúrny fenomén. Mám rád hudbu, pomáham s organizáciou koncertov súčasnej vážnej hudby v Galérii Ľ. Fullu v Ružomberku (Hudba u Fullu). Pochádzam z Ružomberka, s rodinou žijem v Modre.