Denník N

Prečo Trump nesmie zvíťaziť – z pohľadu lingvistu

Skončí sa v stredu ráno 9. novembra 2016 nočná mora? Ilustrácia – John Hain
Skončí sa v stredu ráno 9. novembra 2016 nočná mora? Ilustrácia – John Hain

Demokracia je systém, v ktorom treba nerozumnú/nerozumejúcu väčšinu presvedčiť o tom, aby hlasovala za rozumné veci.

Správa vecí verejných je zložitá vec. Len máloktorý občan má šancu porozumieť problémom, ktoré musí politika riešiť, ako aj posúdiť, ktoré riešenia problémov budú najvhodnejšie. Navyše mnohí z tých máloktorých, ktorí by im porozumieť dokázali, nemusia mať čas či chuť venovať sa politike.

Napriek tomu je demokracia čudesným systémom, v ktorom človek, ktorý spoločenskej problematike vôbec nerozumie, má vo voľbách rovnako jeden hlas ako ten (zriedkavý) človek, ktorý je v riešení spoločenských otázok odborníkom. Ako povedal Churchill: „Demokracia je najhoršie spoločenské zriadenie okrem všetkých ostatných.“

V situácii, keď väčšina voličov nemá šancu porozumieť zložitým otázkam, ktorých riešeniu sa venuje politika, sa dostáva k slovu politický marketing. Jeho úlohou je povrchnými sloganmi strhnúť väčšinu voličov na stranu objednávateľa reklamnej (predvolebnej) kampane.

Ako demaskovať slogany

Tu prichádzame ku kľúčovej úlohe spravodajských médií v slobodnej spoločnosti. Keď už občania vo svojej väčšine nemajú šancu rozumieť správe vecí verejných, a teda ani odhaliť povrchnosť marketingových sloganov hlásajúcich to či ono politické riešenie, pre slobodné spravodajské médiá by, naopak, toto malo byť súčasťou opisu ich práce. Teda na všetky strany rovnako nezaujato odhaľovať povrchnosť politických marketingových sloganov a prípadnú nerealizovateľnosť navrhovaných riešení. Spravodajské médiá sú kľúčovou pomôckou pre voliča, aby sa v spleti marketingových sloganov dokázal aspoň ako-tak orientovať, pretože samotnú problematiku si voliči nenaštudujú. (Z nedostatku času, chuti či schopností – to je jedno.)

A keby len povrchnosť marketingových sloganov! Nie je v podstate každý slogan povrchný, nezjednodušuje každý z nich problematiku, ktorá je v skutočnosti zložitejšia? Horšie je, ak je politický marketingový slogan nielen (nevyhnutne) povrchný, ale keď je vysloveným klamstvom. Povinnosťou spravodajského média je vtedy tento marketingový slogan – lož jasne označiť za lož. Nezaujatosť spravodajského média nespočíva v tom, že odprezentuje lož a potom (v štýle falošnej neutrality či objektivity „on povedal – ona povedala“) protichodné názory rôznych strán na túto lož, pričom jedna strana bude lož demaskovať, druhá obhajovať. Nie: nezaujatosť spravodajského média spočíva v tom, že ak vidí lož, jasne ju označí za lož. Nezávisle od toho, kto tú lož vyslovil. A môžeme si byť istí: luhať bude raz tá, raz druhá – skrátka každá strana politického spektra.

Ako si znepriateliť žurnalistov

Jedným z mála pozitív nočnej mory, na ktorú sa premenila už vyše rok trvajúca kampaň v rámci prezidentských volieb v USA, je postoj, aký ku kandidatúre Donalda Trumpa zaujali prakticky všetky americké mienkotvorné médiá. Donalda Trumpa – bizarnej postavičky ako vystrihnutej z encyklopédie gýču, s 24-karátovými pozlátenými záchodovými misami v súkromnom tryskáči. Trumpova predvolebná kampaň je od začiatku založená na klamstvách a politických marketingových sloganoch, ktoré svojím hrubým zjednodušovaním reality nemajú konkurenciu. Už nejde len o (nevyhnutné) zjednodušovanie, ale o klamstvá. Už nejde len o strhnutie neinformovanej masy voličov na svoju stranu – ale o vedomé spustenie sa na jej úroveň, na úroveň spoločného menovateľa jej najhorších predsudkov a chýbajúcich poznatkov. Už nechceme rozšíriť poznatky a informovanosť tých, s ktorými komunikujeme, „zvýšiť ich IQ“ – práve naopak, vyhovuje nám čo najnižšia „úroveň IQ“ našej komunikácie, vyhovuje nám zachovanie čo najväčšej neinformovanosti tých, s ktorými komunikujeme: sami sa dobrovoľne spúšťame na čo najnižšiu „úroveň IQ“ a z nej, z tohto najnižšieho mysliteľného spoločného menovateľa, chceme urobiť nový štandard. Už primárne nepresviedčame iných na základe myšlienok, ale primárne narábajúc emóciami podbiehame im a zaliečame sa im tým, že komunikujeme na ich grobianskej úrovni. Z grobianstva vytvárame nový komunikačný štandard.

Je preto zjavné a logické, že väčšina profesionálnych amerických žurnalistov – v krajine, kde má slobodná žurnalistika tradíciu stáročí – sa otvorene postavila proti Trumpovi. Viaceré periodiká, ktoré zvykli v doterajších prezidentských voľbách zachovávať neutralitu alebo podporovať republikánskych kandidátov na prezidenta, sa tentoraz otvorene postavili proti Trumpovi. Vrie to aj v televíznej spravodajskej stanici Fox News, ktorá sa až do aktuálnej volebnej kampane dala považovať za spoľahlivý „nástroj konzervatívnej propagandy“ – no Trump vyhlásil vojnu už aj viacerým moderátorom z tohto média a ochotný je rozprávať sa väčšinou už len s tými, ktorí sa dobrovoľne a explicitne zriekli profesného označenia „žurnalista“ (ako Sean Hannity) a označujú sa už len za „moderátorov politických talkshow“. Svoj chlieb si – na rozdiel od žurnalistov – nezarábajú tým, že sú nezaujatí, ale práve naopak: tým, nakoľko fanaticky zaujatí dokážu byť v prospech jednej zo súperiacich strán; ako obratne dokážu títo „spin-doktori“ argumentovať a ospravedlňovať neospravedlniteľné v podaní svojho favorita, no zároveň nemilosrdne, neférovo, bez snahy o vyváženosť a bez ohľadu na fakty útočiť na súpera svojho favorita. Ako dokážu zmanipulovať realitu a podať ju divákovi tak, aby bol favorit vykreslený v čo najlepšom a protivník v čo najhoršom svetle. Pritom stanicu Fox News označuje za svoj hlavný zdroj „spravodajstva“ väčšina konzervatívne naladených voličov v USA…

Ako prebrať moc v demokracii

K moci sa politická strana v demokracii môže dostať dvoma spôsobmi:

  1. Občania sú spokojní s tým, ako spoločnosť fungovala doteraz, a tak vo voľbách opäť dajú hlas terajšej vláde.
  2. Občania nie sú spokojní s tým, ako spoločnosť fungovala doteraz, a tak vo voľbách dajú hlas niekomu inému.

V prípade USA sme už veľa mesiacov svedkami masového ošiaľu, ktorému podľahla takmer polovica (verme, že po najbližšej noci nie viac ako polovica) tamojšej populácie. V rámci želania zvoliť si možnosť č. 2 sú ochotní odovzdať moc v krajine osobe, ktorá je na vykonávanie danej funkcie zjavne nekompetentná. Osobe, ktorá sa neštíti získavať si obľúbenosť hrubými spôsobmi, aké v minulosti na propagandu adresovanú nevedomým masám používali Mussolini, Hitler, Goebbels. Bolo mi neskutočne trápne pozerať sa v nedeľu večer na jeden z Trumpových napochytro, priamo na ploche letiska zvolaných predvolebných mítingov v Pensylvánii (mítingy treba v predvolebnej horúčke robiť priamo na pristávacích plochách letísk, lebo kandidát musí za jediný deň stihnúť 5 takýchto mítingov v 5 rôznych štátoch, čo považuje za príznak svojej mužnosti a odolnosti). Ústredným motívom Trumpovho príhovoru, ktorý ziapal do mikrofónu, bolo: „Dám vám modré z neba!“ To znamená: „Vrátime do Pensylvánie železiarne! Znova sa bude dolovať v tunajších baniach! Všetky firmy sa zo zahraničia vrátia k nám!“ A mnohé iné. Neotesanosť marketingových sloganov v Trumpovom podaní nemá konkurenciu. Lingvisti zistili, že Trumpove predvolebné prejavy sú z jazykového hľadiska (slovná zásoba, konštrukcia viet) na úrovni žiaka 4. ročníka základnej školy. Celkom odhliadnuc od nepravdivosti, nerealistickosti či zvrátenosti ich obsahu.

Ťažká psychóza?

Viacerí psychológovia diagnostikujú u Trumpa príznaky psychózy. Ide o narcizmus maskujúci vnútornú neistotu či prázdnotu. (Preto tiež 24-karátové zlato, ktoré sa musí ligotať všade v pozadí.) Trump vidí ľudský život ako darwinistický súboj na život a na smrť – „buď prežijem ja, alebo ty“. V záujme prežitia je dovolené čokoľvek – dokázateľne klamať je to najmenej. Nemusíme brať ohľad na to, aké dôsledky majú naše slová či činy na iných ľudí. Na to v zápale boja o prežitie niet času. „Je jedno, či klamem alebo hovorím pravdu – o to predsa nejde; ide o to, aby som ja zvíťazil a porazil toho druhého, lebo inak zničí on mňa.“ Najmä slovenskí pozorovatelia tohto úkazu, ktorí si svoje prežili v mečiarovskej ére, keď „lož bola pracovnou metódou“, by pri Trumpovi mali spozornieť: „Veď toto sme tu už u nás mali!“ Trump nie je schopný uznať si prehru či najmenšie zlyhanie – celý svoj život vidí ako sériu víťazstiev. Šesť bankrotov svojich firiem je schopný preinterpretovať na fenomenálny úspech. Uznať si chybu vníma Trump ako takmer nactiutŕhačstvo – ak už je okolnosťami donútený uznať si chybu, tak podľa možnosti čo najneurčitejšie, najnekonkrétnejšie a v kondicionáli. V rozhovoroch so žurnalistami zriedka trpezlivo či pozorne počúva či náležite reaguje na ich otázky – hlavne mu ide o príval svojich vlastných slov, ktorými zaplaví a omráči žurnalistov i divákov. Je známe, že nerád číta, ale celé dni trávi sledovaním televíznych správ a politických diskusií. Rád sa pozerá na televízne spravodajstvo o sebe samom. Ako komunikačnú formu preferuje Twitter, lebo na naťukanie 140 znakov sa netreba pridlho a ani hlboko sústrediť. Na kanonádu propagandistických sloganov-klamstiev je Twitter ako stvorený. Nejeden pozorovateľ vyslovil názor, že v Trumpovom prípade vidia pred sebou 70-ročné dieťa. A psychológovia sa domnievajú, že nemilosrdnú darwinistickú psychiku neprestajného boja o prežitie, nevyhnutnosti neustále víťaziť a za žiadnu cenu si neuznať chybu či porážku, vštepil Trumpovi v ranom detskom veku jeho otec, ktorý bol naňho nadmerne prísny. Vštepil mu tento postoj očividne doživotne a Trump sa ho už nedokáže zbaviť.

Politik verzus umelec

Pre mňa ako lingvistu bolo poslednou slamkou, keď Trump v auguste začal označovať svojich súperov Obamu a Clintonovú za „spoluzakladateľov Islamského štátu“. Nie som fanúšikom Obamu ani Clintonovej (z prezidentských kandidátov mi bol najsympatickejší Bernie Sanders), ale toto už bolo aj na mňa priveľa. Na doplňujúcu otázku moderátora, či to Trump nemyslí (ako inak, všakže?!) metaforicky, že Obama a Clintonová spoluzakladali Islamský štát, Trump moderátora uistil, že nie, v žiadnom prípade: Obama a Clintonová sú doslova spoluzakladatelia Islamského štátu. A v ďalších dňoch v najrôznejších médiách tento svoj výrok Trump roztruboval opätovne a ešte ho pridupľoval.

Vtedy som konečne pochopil, čo je vo veci: Trump je umelec. Možno zvrátený umelec podradnej kvality, ale jednoznačne umelec. Nie politik. Politik si nesmie – v štýle Humptyho Dumptyho z Alice v krajine zázrakov – predefinovať významy slov v jazyku ľubovoľne, ako sa mu práve hodí. Politik nemôže povedať, že niekto niečo založil, ak to nezaložil. Umelec to smie. Avšak umelec s takýmto „hravým“ prístupom k používaniu jazyka v styku s verejnosťou nesmie dostať šancu riadiť štát – tým menej najmocnejší štát sveta. Od osoby na čele štátu sa očakáva ako jeden zo základných predpokladov jej predvídateľnosť: to, že politikove slová budú zrozumiteľné a budú platiť. Nie je možné do politickej funkcie dosadiť osobu, ktorá neuznáva významy slov definované v slovníkoch, ale významy slov si „za pochodu“ ľubovoľne upravuje (alebo aj retrospektívne rozlične interpretuje) podľa toho, ako jej to práve vyhovie. To je umelecký prístup, nie politický – pre nádejného politika je to prístup diskvalifikujúci. Nie je možné do vedúcej pozície v štáte dosadiť osobu, ktorá nerozlišuje medzi faktom a klamstvom a kedykoľvek je ochotná dokázané klamstvá bez mihnutia oka prednášať ako fakty. A nie je možné do vedúcej pozície v štáte dosadiť osobu, ktorá uznanie si vlastnej chyby či zlyhania, alebo priznanie, že niečomu ešte nerozumie a musí sa to doučiť, považuje – detinsky – za osobnú ujmu či urážku. Už vôbec nie osobu, ktorá mnohonásobne preukázala, že nezvažuje dôsledky svojich činov a slov na iných ľudí.

Z týchto dôvodov zajtra ráno s nádejou očakávam správu o víťazstve Hillary Clintonovej.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.