Denník N

Energetická únia je nevyhnutná

Bez nej nedokážeme ani na Slovensku čeliť hrozbám pre našu bezpečnosť a prosperitu.

Vytvorenie energetickej únie tak, ako ju prezentoval tento týždeň podpredseda Európskej komisie  Maroš Šefčovič, je nevyhnutnosťou. Je to spôsobené narastajúcou závislosťou celej Európskej únie (EÚ) od dovozu strategických fosílnych palív a z toho vyplývajúcej narastajúcej zraniteľnosti jej všetkých členov tak z pohľadu ekonomického, ako aj bezpečnostného.

Prezentovaný koncept v zásade rieši dve oblasti, ktorých energetická únia týka. Prvou je domáci trh. Práve tu sa urobili za posledné roky už zásadné kroky, ktoré vytvorili rámec pre samotné praktické fungovanie energetickej únie, a bez ktorých by sme už dnes aj na Slovensku čelili oveľa väčším problémom. Schválenie a uplatnenie troch tzv.energetických legislatívnych balíčkov umožnilo spustiť proces liberalizácie a demonopolizácie, odstránenie alebo aspoň potlačenie tradičných národných monopolistov a vytvorenie podmienok na technické a obchodné prepájanie energetických systémov jednotlivých krajín a regiónov EÚ. Aj vďaka tomu môžu slovenské firmy a domácnosti vyberať svojho dodávateľa elektriny alebo plynu, aj vďaka tomu cez nás prúdi denno-denne plyn nielen z východu na západ a juh, ale aj opačným smerom, aj vďaka tomu sa denne obchodujú a „prepravujú“ desiatky megawatthodín cez hraničné profily s Českom a Maďarskom. Táto legislatíva však tiež citeľne obmedzila netransparentnú kontrolu nad prepravou a distribúciou vnútri EÚ zo strany externých dodávateľov surovín, čo im umožňovalo veľmi účinne potláčať rozvoj konkurencie a monopolizovalo európsky trh v ich prospech. To sa preukázalo pri projekte plynovodu South Stream, ktorý chcel postaviť ruský Gazprom. Energetická únie tak musí odpovedať na narastajúci rozpor medzi liberalizáciou vnútorného trhu a narastajúcou štátnou monopolizáciou na strane dodávateľov surovín, čo sa ešte viac vyostruje v dôsledku spomínanej vzrastajúcej závislosti na dovoze.

Dovolím si povedať, že výsledky liberalizácie energetických trhov sú jedným z najväčších úspešných projektov Bruselu. Podpredsedom Šefčovičom prezentovaný koncept preto kladie správne dôraz na dôsledné uplatnenie už účinnej legislatívy vo všetkých krajín, na posilnenie prepojenia sietí a väčšiu právomoc európskeho regulátora ACER vo vzťahu k jeho národným kolegom.

OZE áno, ale aj so sieťami.

Ďalšou súčasťou tejto vnútornej transformácie energetických trhov je dôraz na rozvoj využitia obnoviteľných zdrojov energie (OZE), ktoré majú čo najviac eliminovať podiel fosílnych palív, čo je ďalšia forma odpovede na ich narastajúci dovoz. Tu už nie sú výsledky tak úspešné.  Objektívne však musíme povedať, že hlavným vinníkom nie je bruselská byrokracia. Príčiny musíme hľadať v prvom rade u jednotlivých národných vlád a regulátorov. Typickým príkladom je Slovensko, ale aj Česko, kde v dôsledku zlých rozhodnutí vlády a regulátora v rokoch 2008 a 2009 sa vytvorili z pohľadu zákazníkov a ekonomických fundamentov trhu veľmi nevhodné pravidlá pre podporu výroby elektriny najmä z fotovoltaických elektrární. To spôsobilo nielen neúmerný nárast ceny elektriny, ale aj výrazne zdiskreditovalo myšlienku ďalšieho rozvoja využitia OZE. Namiesto toho, aby sa vláda a regulátor snažili dostupnými legislatívno-technickými opatreniami o minimalizáciu týchto chýb hlavne smerom k profitujúcim „slnkobarónom“, umelo sa blokuje ďalší rozumný rozvoj využitia OZE a neúmerne vysoké výkupné ceny sa naďalej prenášajú na zákazníkov alebo distribútorov. Čo má negatívny sociálny dopad.

To, prečo využitie OZE narazilo vo väčšine krajín EÚ na vážne problémy, je aj stále nedostatočná vyspelosť účinných technológií nielen pre efektívnu výrobu, ale aj prenos a skladovanie elektriny. Opäť typickým príkladom sú nemecké veterné elektrárne pri pobreží Severného mora, ktoré tlačia veľmi ťažko regulovateľné a predpovedateľné toky elektriny smerom do južného Nemecka a Rakúska cez siete Poľska, Česka aj Slovenska práve preto, lebo nie je doteraz vybudované dostatočné prepojenie sietí medzi Severným morom a Alpami. Namiesto toho, aby sme mali osoh z narastajúcej výroby elektriny v pobrežných  veterných parkoch, ktoré sú z pohľadu energeticko-ekonomickej efektívnosti, ako aj z pohľadu ekológie oveľa rozumnejším riešením ako u nás v Strednej Európe, tak nám to spôsobuje naopak ďalšie náklady a straty pri jej prenose. Ešte výrazne horším bol a je systém a efekt podpory biopalív v pohonných hmotách. Naopak, aj v podmienkach Slovenska sa ukázalo ako vysoko efektívne a pre zákazníka cenovo zaujímavé, využitie OZE v centrálnych systémoch zásobovania teplom.

To je moment, ktorý v novej koncepcii opäť chýba. Viac sa sústreďuje na ďalší rozvoj výroby energie z OZE a už menej na podporu rozvoja distribučných sietí a jej skladovania tak, aby to malo synergický efekt. Inými slovami: nepotrebujeme aj ďalej „tlačiť na pílu“ pri budovaní nových veľkých fotovoltaických a veterných parkov, a vykazovať ako stachanovci ďalšie megawatty uvedené do prevádzky, ale potrebujeme systémové a komplexné projekty prepojenia výroby, distribúcie a skladovania výroby z OZE či už v lokálnych alebo nadregionálnych podmienkach .

Plyn musí dostať šancu.

Slovenské médiá sa pri prezentovaní koncepcie energetickej únie v drvivej väčšine zamerali na plyn. Je to pomerne logický dôsledok neustálych kríz a napätí, ktorým sme vystavení od konca minulého desaťročia zo strany jedného z jeho doteraz kľúčových dodávateľov. Gazprom a Kremeľ sa akoby úporne snažili svojim európskym zákazníkom, od ktorých majú zhruba dve tretiny všetkých príjmov z predaja plynu dokázať, že sibírsky plyn je rizikovou komoditou. Neustále vyhrážanie sa prerušením dodávok, spolu s naozajstným zastavením alebo citeľným obmedzovaním, je už každodennou realitou. Gazprom od septembra neustále dodáva výrazne menej plynu, ako si SPP a mnohí ďalší európski zákazníci objednajú. Ak je pravdou oficiálne vysvetlenie, že je to dôsledok problémov s ťažbou plynu, tak je to vysoko znepokojivé, lebo musíme hľadať iných dlhodobých dodávateľov, ktorí ich nemajú. Ak je v skutočnosti príčinou „hra“ s kohútikmi kvôli Ukrajine, tak musíme nájsť riešenie, ktoré tieto hry eliminuje. Ak po januári 2009 prestala platiť téza, že tranzit ruského plynu nám automaticky zabezpečuje aj jeho dodávky pre domácu spotrebu, tak od začiatku tohto roka prestala platiť aj téza, že kvôli zabezpečeniu príjmov z exportu plynu sa bude Gazprom a Kremeľ primárne riadiť rozumnými ekonomickými záujmami. Straty, ktoré ruský koncern a ruský štátny rozpočet utrpeli za nedodaný plyn zákazníkom do EÚ na konci minulého a začiatku tohto roka idú do stoviek miliónov eúr a ešte viac sa prehĺbia o pár mesiacov, keď v dôsledku prepadu cien ropy a plynu  začnú platiť oveľa nižšie ceny.

Strata strategického partnerstva s Ruskom, kde mala byť energetika hlavnou bázou, je tiež jedným z dôvodov, prečo sa musí urýchliť vytvorenie energetickej únie. Práve v plyne je tento moment najciteľnejší. Ruský producent svojich zákazníkov donútil k rozhodnutiu: ak má si plyn zachovať aspoň súčasný podiel na energetickom trhu EÚ, musia si urýchlene nájsť ďalších dôveryhodných dodávateľov a vybudovať nové importné trasy a kapacity na dovoz. Je to paradoxne Kremeľ a Gazprom, ktorí tak dodávajú impulz pre čo najskoršie uzavretie dohody o voľnom obchode, zahrňujúcej aj dodávku skvapalneného plynu, medzi USA a EÚ. A súčasne nútia aktivizovať politiku a vplyv EÚ smerom ku Kaspiku, ale aj severnej Afrike. Bolo by však chybou úplne zabuchnúť dvere pred spoluprácou s Ruskom. Tá však nevyhnutne dostane iné pravidlá a podmienky.

Bez kontroly to nepôjde.

Snáď najväčšiu polemiku a reakcie vyvolali zámery Bruselu vytvoriť spoločný nákup plynu alebo kontrolovať zmluvy na nákup surovín. Podľa môjho názoru je zámer centralizovaného nákupu plynu zlý a je v rozpore s úspešnou liberalizáciou vnútorného trhu. Inou vecou je ingerencia Bruselu pri ich podpise, osobitne vo vzťahu k externým dodávateľom z krajín, kde platí štátny monopol na vývoz. Opäť však by mali byť pritom zohľadnené aj vnútorné faktory. Ak je nákupcom súkromný subjekt, ktorý preukázateľne majetkovo nie je prepojený s dodávateľom, a jeho podiel na regionálnom a tobôž na celoúnijnom trhu nie je rozhodujúci, tak taký zásah by mal mať len formálny kontrolný charakter. Avšak ak zo strany kupujúceho ide o subjekt s prepojením na dodávateľa, alebo o štátom kontrolovaný subjekt, ktorý navyše má na danom národnom trhu dominantné postavenie, a komerčná zmluva na nákup plynu sa odvíja alebo je dokonca podmienená medzištátnou zmluvou, tak vtedy by mala byť právomoc Bruselu, ale aj európskeho regulátora posilnená.

Vzhľadom na neustále krízy s dodávkami plynu a zraniteľnosť mnohých krajín a regiónov, by bolo vhodné namiesto centrálneho nákupu sa zamyslieť nad zavedením mechanizmov uplatňovanými už desaťročia úspešne pri tvorbe a manažovaní núdzových reverz ropy a ropných produktov. Keďže táto prax sa osvedčila, napriek rozdielom medzi oboma komoditami a trhmi s nimi, by to malo praktickejší význam a bolo by to asi aj viac politicky priechodné.

Kontrolný mechanizmus by však nemal platiť len pre zmluvy v oblasti plynu, ale aj pri iných komoditách, alebo pri výstavbe veľkých energetických zariadení presahujúcich svojich produkčným alebo prevádzkovo-bezpečnostným významom hranice členských krajín. To platí v prvom rade o jadrovej energetike.  Je nemysliteľné, aby na jednej strane sme tu mali transparentné výbery alebo koncepcie podpory, ktoré prejdú schvaľovaním v Bruseli, čím sa chránia záujmy všetkých členov a nediskriminačné dodržiavanie platných pravidiel, a na strane druhej utajené zmluvy na desiatky rokov uzavreté bez transparentného výberu, ktoré však budú mať nesporne dopad nielen na nadnárodné trhy s elektrinou ale aj bezpečnosť. Príkladom toho prvého je výber na dodávateľa jadrovej elektrárne vo Veľkej Británii, ale aj Česku, príkladom netransparentného výberu je maďarsko-ruská dohoda o Paksi alebo aj dohoda o výstavbe novej jadrovej elektrárne vo Fínsku. Riziká totiž nenesú len investori, alebo vlády a daňoví poplatníci týchto krajín, ale aj ich bližší či vzdialenejší susedia.

Riešenie v efektívnosti, úsporách a inováciách.

Ak chceme úspešne čeliť výzvam narastajúcej závislosti od dovozu fosílnych palív, len diverzifikácia ich dodávateľov a trás alebo kontrola zmlúv nám nepomôžu. To sú defenzívne opatrenia, ktoré môžu riziká obmedziť, alebo odložiť do budúcnosti. Sú síce nevyhnutné a aktuálne najdôležitejšie, ale pre dlhodobé riešenie nestačia.

Už z krátkodobého pohľadu je nevyhnutné ich súbežne doplniť o ekonomicky únosné opatrenia v oblasti efektívnosti a úspor. Tu stále má celá EÚ, Slovensko nevynímajúc, ešte veľké rezervy aj z pohľadu už dnes dostupných technologických riešení. Nemám rád tézu, že najlacnejšia je ušetrená energia, ktorú nemusím vyrobiť. Lebo aj náklady šetrenia majú svoje hranice zmysluplnosti.  Ak však dnes chceme plánovať energetické zdroje so životnosťou desiatok rokov, potom súbežne musíme hovoriť aj o úsporných opatreniach s rovnakým časovým výhľadom. Len vtedy dostávame objektívnejší obrázok o tom, čo je naozaj nevyhnutné, ekonomicky oprávnené a výhodné.

Je jasné, že súčasná energetika, a to nielen európska, musí prejsť zásadnými inovačnými zmenami. Nie nepodobnými, ako v uplynulých dvoch desaťročiach sektor telekomunikácií. Bez toho nepokryjeme potreby ľudstva bez nezvratnej a pre ľudí fatálnej deštrukcie enviromentu našej planéty, vrátane vojen. Že to nie je vymyslená budúcnosť nám ukazujú už dnešné udalosti v Ukrajine alebo v púštiach a mestách Sýrie a Iraku.  Aj preto je energetická únia veľmi aktuálnym a užitočným programom.

 

 

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu.
  • Bol ministrom hospodárstva po odstúpení SaS z koaličnej vlády Eduarda Hegera a neskôr kandidoval za stranu Demokrati v predčasných parlamentných voľbách v roku 2023.