Na skok do Kanady (2) – Into the wild

Mestský prales Capilano sa rozkladá asi polhodinku cesty od centra. V medzičase ako sa budete k nemu prepracovávať, oceníte spôsob, akým si Vancouver vie poradiť s rôznou intenzitou dopravy počas dňa. Jazdných pruhov nebýva veľa, mamutí Lions Gate Bridge ich má dokonca iba tri. Vtip je v tom, že nad každým pruhom svieti semafor a podľa potreby sa využitie pruhu mení – napr. ráno na jazdu tam a podvečer už slúži na jazdu späť. Takto to funguje na viacerých úsekoch v meste (pravdepodobne aj hocikde inde v Severnej Amerike) a napodiv to najväčšie tepny vcelku efektívne zbavuje kolón. „A přitom taková pitomost, že jo…“

Cieľ našej cesty ponúka obyvateľom a hlavne turistom ilúziu divočiny v meste už od konca 19. storočia. Atraktivita tohto miesta stojí a padá na viac či menej známom Capilano suspension bridge, zavesenom 70 metrov nad dnom kaňonu, ktorý prerazila Capilano river. Celé sa to pri prechode pod vami hojdá takým spôsobom, že kvalitná fotka priamo z miesta činu je skutočnou výzvou. Súčasťou komplexu je aj šikovne navrhnutý „Treetop Adventure“ – náučný chodník v korunách vysokých sekvojí je minimálne rovnakým zážitkom, ako prechod mostu samotného. Zriadenci v károvaných rovnošatách si za to od vás vypýtajú asi 35 CAD na osobu.

Na ďalší deň opúšťate Vancouver s výnimočným pocitom z mesta, ktoré je tak pulzujúcou tepnou medzinárodného obchodu a kanadskej ekonomiky, ako aj štebotavou oázou pokoja v lone prírody, keď človek chce. Či ste burzový maklér, imigrant z východných krajov, bezdomovec alebo narkoman, na nikoho sa tu nehľadí s pohoršením. Buď si, aký chceš, my to rešpektujeme. Kozmopolitný obor, domov rôznych druhov prisťahovalcov, a teda aj kultúr a etník, ktoré sa snažia spolu vychádzať. Úspešne. Znie to ako prvý apríl. Je však koniec júna.

Ako posledné zbohom sa vo vašom objektíve umiestni štadión, v ktorom hrá ešte nedávno najnepríjemnejší, najzákernejší (Todd Bertuzzi vs. Steve Moore) a vôbec všeobecne obľúbený mančaft NHL. Canucks nefandíte, ale jeden nikdy nevie. Tak pre istotu. Ak si myslíte, že canucks sú kosatky, máte aj nemáte pravdu. „Canucks“ je aj slangový výraz, ktorým Američan označuje Kanaďanov.

Prvé skúsenosti na cestách mimo mesta prinášajú veľmi príjemné zistenie – tí Kanaďania sa nikam neponáhľajú. Neviem, ako často a dôsledne sú rýchlostné limity kontrolované a aké sú sankcie, no ani na diaľniciach sa neprekračujú. 130? Zlatý voči! Všetky tie masívne „buldogy“, ktoré prvý raz vidím práve tu, sa špacírujú niečo nad stovkou.

Zmysel pre karavanové víkendy je tu tiež hlboko zakorenený. Môže to byť aj sezónou, každopádne každé štvrté – piate auto malo príves. Na druhú stranu, nie je snáď ročné obdobie, kedy by tu nebolo čo obzerať, kam sa vydať. Kanada je super!

Sto kilometrov vzdialený Whistler, malé mestečko vystavané v koloniálnom štýle, v tom momente síce nestojí za viac ako dve hodinky zdržania, vrátane obeda. Skutočné dejisko olympiády „vo Vancouveri“ v letných mesiacoch viac-menej „zimuje“, čo je ale vám srdečne jedno – lyžovanie a prerážanie kolien kladivom sú pre vás synonymá. Lanovky však fungujú, turistické chodníky našťastie tiež, a tak sa vyberiete hore – pohľady z Whistler Mountain a Blackcomb Mountain napokon stoja za to. Tu niekde si začnete čistiť hlavu súženú nánosmi očakávaní. Nie preto, že by sa neplnili.  Je však lepšie intuitívne prijímať krajinu takú, aká sa javí byť v danom momente, namiesto odškrtávania must-see položiek v zozname.

Hory obklopujúce Whistler sú len predzvesťou tých scenérií, kvôli ktorým ste sem prišli. Jadro vášho tripu sa nachádza v najväčších národných parkoch Alberty. To však váš tátoš musí na ceste z Vancouveru zjesť osemsto kilometrov asfaltu. Cesta do medzi-stanice v Kamloops je ešte dlhá a kľukatá. Svojím spôsobom však strhujúca, najmä keď pomedzi foto-zastávky dokážete precítiť tie klasické scenérie šíreho amerického vidieka, presne ako z filmov. Préria sem, jazero tam, horský priesmyk a odľahlá benzínka uprostred ničoho pôsobí ako checkpointy v pamätnej Maxihre.

Na kamioňáckej bagete je napísané „beef“ a vy si môžete byť istí, že sú tam toho poctivé štyri vrstvy. 5 dolárov je pri tom pre miestnych smiešna suma.

* Krátko k cenotvorbe: ceny v obchodoch sú pre našinca trochu mätúce. To, čo vidíte na cenovke, nie je konečná suma, a to, aká tá suma bude, závisí od vašej polohy v rámci Kanady. Existuje federálna spotrebná daň, ktorá v celej krajine navýši cenu na cenovke o 5 %. Potom je tu provinčná spotrebná daň, ktorá napr. v Manitobe činí 8 %, v Alberte nula celá nič a ešte vedľa v Britskej Kolumbii zasa 7 %, tu sa to však zasa nevzťahuje na reštauračné zariadenia, či potraviny, ktoré neprešli spracovávaním. A vôbec, všade sú nejaké výnimky a výnimky z výnimiek. Všeobecne však platí, že keď si k nákupu pripočítate v hlave nejakých desať percent, vyhnete sa trápnej scéne pri pokladni.

Miestni truckeri svoje stroje nešetria, a tak o pár kilometrov ďalej vás zrazu líže šestnásťkolesový nablýskaný truck. Pohľadov na tie nádherné stroje sa nasycujete len pomaly. V hlave „Runnin‘ Down A Dream“ – dvere do nej spontánne otvoril Tom Petty. Benzínová variácia na americkú slobodu č. 23f. A to hebedo sa mučivo pomaly presúva späť do pravého pruhu, na špztke svieti „Beautiful British Columbia“. Tu máte vaše maximum muziky, poslucháči Europy 2! Tu a tam uprostred prérie voľne pohodený domček s malým traktorom – „In-the-middle-of-nowhere“ usadlosti v šere hasnúceho najdlhšieho dňa v roku.

Mesto Kamloops vzniklo na sútoku dvoch prameňov, ktoré spolu aj dokopy dávajú Thompson river a inak tu nie je prakticky nič, o čo by sa chcel zaujímať z vlastného presvedčenia turista , nie to ešte takéto tvrdenie iniciatívne vyvracať. Býva ale dobrým zvykom, že v obci počítajúcej populáciu minimálne na desaťtisíce sa obyčajne dá prespať, a to je o pol jedenástej večer po stovkách absolvovaných kilometrov a presne na pol ceste k národným parkom Alberty vlastnosť, ktorá má svoje nesporné pozitíva.

Názov Kamloops pochádza z jazyka pôvodného obyvateľstva Creeov, ktorí sú autormi toho pohoršujúceho totemu z fotky, a dá sa preložiť ako „tam, kde sa vody stretajú“. Keď nájdete miesto svojho nocľahu, zočíte typický americký malomestský motel, pri pohľade na ktorý sa v mysli usadia scény z filmu „No Country For Old Men“ (doplň ľubovoľný americký akčňák, kde jedna Stará Škola s naskrz principiálnym „peniaze-alebo-život“ vnímaním sveta a odhodlaním nezastaviť sa pred ničím naháňa podobne postihnutú gebuľu po celej krajine, až kým nedostane, čo chce, alebo naopak, dostane, čo nechce. Hlavne, že pri tom zažijú všakovaké dobrodružstvá. Chápete – štvrtok večer, „telka pre chlapa“, torzo tretej plechovky lacného „piva“ na vašom pupku, hlavný hrdina ako personifikácia vašej pomsty policajtovi, čo vám dal ráno pokutu… – that´s it).

No. Takže tu spíte. Sladké sny.

Ráno „kontinentálne raňajky“ v cene od indického majiteľa motela, zahŕňajúce polovicu muffinu a veľmi zlú kávu. Boh požehnal vašej prezieravosti, takže sa miesto toho ládujete vyššie spomínanou bagetou.

Počasie stabilné a stabilne nádherné – myšlienka iba sedieť a byť znie lákavo, no treba ísť ďalej. K hraniciam Alberty, a teda aj k horám, je to stále na jeden deň svižnej cesty autom. Kanada je vám veľká krajina. Nie, vážne! Zistíte to tak, že si za 6 dolárov obstaráte výsek jej (juho)západnej časti, aby ste zistili, že za 3-4 dni ste sa v pomere k jej rozlohe dosiaľ nikam nedostali a nič nevideli, a to ste toho už uvideli veľa. Nepovažujete sa za scestovaného človeka, oháňate sa všeobecným prehľadom, a teda aj matným povedomím o tom, ako veľká tá Veľká Krajina môže byť, veď nie nadarmo ste v šiestej triede vyhrali okresné kolo geografickej olympiády, pravda?

Ak však náhodou nezvyknete byť v stredu v Kašmíre a v sobotu ráno zasa hen v Patagónii, žiadne čísla, žiadne svedectvá, žiadne knihy, nijaká teória vás na to nemôžu pripraviť. Áno, je to druhá najväčšia krajina sveta. A áno, tretinu, ak nie rovno polovicu jej rozlohy zjavne zaberá mesačná krajina – z lietadla sa to aspoň tak javí. Ale aj tá južná polovica stačí s prstom v nose a špáradlom v zuboch navodiť TIE POCITY. Kanadská alternatíva Route 66, vietor vo vlasoch (raz ich budem mať), cesta je priamkou až k obzoru, legendárna žltá plná čiara, ktorú niekto z pasie namaľoval doprostred cesty a že ho to bavilo pekne dlho. Pearl Jam a ich „Not For You“ v pochodovom tempe.

Inak, zdá sa to len mne, alebo je Kanada pre nás najtajomnejším členom G8? Čo také o nej viete, čo by ste vysypali aj o polnoci? Koľkokrát za rok sa objaví u nás v správach? Skôr vymenujete kanadské kluby NHL, ako si spomeniete na meno premiéra. A to aj po incidente, ktorý sa odohral minulú jeseň na Parliament Hill v Ottawe.

Rozlohou druhá najväčšia krajina sveta má len asi dvakrát viac obyvateľov, ako bývalé Československo. Z tohto počtu žije v severnej časti krajiny (tzv. Territories) len asi toľko ľudí, koľko sa vojde do súčasného Prešova a federálna vláda im prispieva na to, aby tam vôbec žili.

Nerovnomernosť osídlenia má samozrejme pôvod vo fakte, že väčšina územia je geograficky veľmi nehostinná, a k tomu, aby ste si postavili domček, zasadili stromček a po zvyšok života na svoje dieťa už len kričali „Tú brokolicovú polievku zješ, lebo ťa nakopem!“, k tomu je až vyslovene neprajná a nevhodná. Lebo domček si nechcete stavať uprostred ničoho a stromčekov, tých je tam toľko, že keď vidíte nejakú kalamitu, vidíte aj to, že to nechali bez dozoru, lebo príroda si s tým poradí. Že je Kanada kolískou Greenpeace, som spomínal minule.

Takže máte také Toronto, kde v aglomerácií stretnete približne šestinu celej krajiny a potom zasa nekonečné prérie, kde, ak sa vám pokazí auto, máte zasa smolu. Teritóriá na severe krajiny sú na tom tak bledo, že nemajú, narozdiel od „plnohodnotných“ provincií ani vlastnú správu. Zodpovednosť za veci verejné na týchto „územiach ničoho“ má priamo federálna vláda.

Aj za tak krásneho počasia, aké sme si objednali my, Southern Yellowhead Hwy pri potulkách severným smerom dlho drží človeka v napätí z očakávaného. Necháme motor odpočinúť, aby sme si vychutnali sútok Thompson River a Blue River. Farba na obrázku a obľúbená vylučovacia metóda dáva tušiť, ktorá je ktorá.

V ten deň pohľad na takmer štvortisícovku Mt. Robson nie je zasa taký impozantný a dych vyrážajúci, ako by mnohí od najvyššieho bodu Canadian Rockies čakali. Ak v záchvate instantnej dospelosti ani nechcete mať veľké očakávania, vznešenému Mt. Robsonu sa uľaví a môže argumentovať o poznanie prozaickejším spôsobom. Napríklad rýpnuť si, že tieto veci na základe pohľadu z parkoviska na hlavnej ceste posudzovať neradno. Má recht, šuhaj – ani šance takej Podbrezovej v našej zablatenej lige by sa nemali posudzovať len podľa „dedinského“ after-tasteu z vyslovenia názvu obce. Aj keď ten veľavravný úškrn si neodpustíte, ste už raz takí.

Naveľa, húština ihličnanov, ktorou si presekáva cestu úzky pruh asfaltu, začne odkrývať fragmenty toho, čo sa o chvíľu ukáže byť „výbavou“ Národného parku Jasper. Na hranici Britskej Kolumbie a Alberty stojí zhodou veľmi zištných okolností rampa. I podídete, veď máte výchovu. Milá teta/slečna** v rovnošate sa Vás opýta, či jedným z najznámejších národných parkov Severnej Ameriky hodláte len prechádzať alebo sa idete nadýchnuť a so zasneným kontemplatívnym pohľadom na výsledky vrásnenia v druho- a treťohorách sa zastavíte na nejakú tú fotku, pyfko a tak. Vyberáte si Čierneho princa a volíte druhú možnosť, čo vás vyjde pár dolárov na hlavu a deň. Vitajte v srdci Kanady.

** Kanaďanky, ktoré som stretával, takmer nikdy nezodpovedali zovšeobecňujúcemu obrazu Európana o obyvateľoch Severnej Ameriky – prakticky nulová obezita, zväčša sa zdali byť plné života, úslužné a ochotné, no zdravo sebavedomé zároveň. Krásne sa vedia usmievať, čo z nich robí vysoko sympatické bytosti a zďaleka tým nemyslím nutne potechu pre oko. Kedykoľvek požiadate o radu, rady odložia čokoľvek dôležitejšie, čo majú zrovna na práci, okrem vyriešenia problému sa s vami porozprávajú o všeličom a na záver ešte za túto príležitosť aj poďakujú. Máte pocit, že vitalita, ktorou hýria, môže za to, že odhadnúť vek býva neriešiteľným rébusom.