Denník N

Prečo Zornička, prečo Filipko?

Bez škrupúľ priznávam, že knihy Zornička a Filipko som nepísala len pre deti. Chcela som prostredníctvom nich tíško pošepkať všetkým mamám, aby si nerobili starosti, keď nebudú svojim deťom každý deň robiť stopercentný program. V záplave článkov a stránok ukazujúcich rôznorodo aktívne matky, pričom tvrdia, že takými treba byť, že je to prospešné, že ide o trend, si ja, naopak, dovolím tvrdiť, že ide o nátlak.

Keď som posielala svoj prvý rukopis do vydavateľstva, nemala som ani tušenia, že dva roky po debute budem mať v polici už tri kusy vlastnoručne napísaných diel. Neprestáva ma fascinovať časová slučka pohybujúca sa v trojuholníku tvorba – čakanie – listovanie v hotovej knihe. Kým sa dostanem do poslednej fázy, tá prvá mi mizne z pamäte.

Predlohu na Zorničku som mala rovno pod nosom. Ale dlho som ju nevidela. Až keď som si raz robila poriadok v telefóne, našla som v ňom fotku, v ktorej bol zapísaný celý príbeh.

svata-trojka

Naša dvojročná Zorka, mačka Líza a dvojmesačná psia slečna Titi sa takto túlali po záhrade každý deň. Zorka v tom čase ešte nevedela zrozumiteľne rozprávať, ale to jej nebránilo, aby mi po návrate vyrozprávala svojou hatmatilkou, čo tam zažila. Myšlienka dievčatka objavujúceho svoj vlastný a pre ostatných tajný svet, ma nadchla natoľko, že som si sadla a spísala fantáziu o tom, čo zažila Zornička na záhrade.

zorni-3

Vychádzala som zo skutočných zvierat, ktoré sa potulujú našou záhradou a jej opis v knihe sa tiež podobá na realitu. Napríklad na onej fotke za Zorkou vidno liesku, do ktorej sa v knihe schovali vrabce, aby Zorničke prezradili, prečo musí byť pred búrkou ticho.

zorni-4

Zorka a Zornička ale nie sú jedna a tá istá. Túžila som po knižnej hrdinke, ktorá by bola láskavá, mala by dobré srdce, neubližovala by žiadnemu živému tvorovi a neobracala sa nikomu chrbtom, aj keď sa jej na pohľad nepáči. Ale ani, keď som knihu písala, ani teraz by som nebola rada, ak by sa ozajstná Zorka cítila byť akokoľvek zviazaná mojou predstavou o nej. Ešte je malá a páči sa jej, že je aj „naozaj“, aj v knihe.

zorni-2
Povahovo sú však tie dve dosť rozdielne, spája ich len láska k zvieratám. Inak moja dcéra vidí svet o dosť ráznejšie, ako nežná a jemná Zornička, o čom vypovedá príbeh zo škôlky, ktorý sa udial presne v čase, keď Zornička vyšla. Dcéra mala vtedy tri roky a učiteľka ju vyprevádzala z dvier s jasnou výčitkou, hovoriac mi: „Dnes mi priniesla obrázok a keď som sa jej pýtala, čo pekné mi nakreslila, povedala, že hovno!“

zorni-7

Filipko, ktorý práve vyšiel, zobrazuje najmä moje detstvo strávené s otcom na rybách a s oboma rodičmi po víkendoch na hubách. Až teraz mi dochádza, koľko si toho pamätám a aké sú moje spomienky stále živé. Hlavný hrdina je mladším bratom knižnej Zorničky, ktorý v jej príbehu vystupuje ako batoľa a do deja nijako nezasahuje. Keď dostal vlastný priestor na výmysly, napísal sa hádam ešte jednoduchšie ako prvá časť. Byť malým chalanom, ktorý nie je permanentne kontrolovaný, je jednoducho skvelé.

Prvé, čo si knižný Filipko vymyslí, sú lesní kamoši, ktorých mená som odkukala od mien, aké dáva môj syn svojim vyfantazírovaným hrdinom a smiech, do ktorého deti vyprsknú zakaždým, keď sa objavia, napovedá, že to nebola zlá voľba: jeho koreňoví škriatkovia sa volajú Stromočíček, Brmbolíček, Trboľa a Prdoľa. S nimi aj bez nich sa túla v otcovej blízkosti jazernými zákutiami a spoznáva lesné tvory a chrobáky od výmyslu sveta, pričom v jeho, aj v Zorničkinom príbehu ide vždy o lokálne zvieratá, vyskytujúce sa bežne na Slovensku.

filipko-2

Ani on, ani Zornička, nemajú nadprirodzené schopnosti. Keď chce Zornička vliezť do krtkovej kôpky alebo sa vmestiť do netopierej búdky, stačí jej urobiť krok a je tam, taká malá, ako treba. Filipko zase iba zatvorí oči a predstaví si, aké by to bolo, byť pstruhom, leknom, dafniou a hneď získa neobyčajné skúsenosti skutočných zvierat. Pasáže, v ktorých zvieratá rozprávajú ako ľudia, sa dejú akoby len v detskej predstavivosti.

filipko-3 filipko-4

filipko-5Bez škrupúľ priznávam, že knihy Zornička a Filipko som nepísala len pre deti. Chcela som prostredníctvom nich tíško pošepkať všetkým mamám, aby si nerobili starosti, keď nebudú svojim deťom každý deň robiť stopercentný program. V záplave článkov a stránok ukazujúcich rôznorodo aktívne matky, pričom tvrdia, že takými treba byť, že je to prospešné, že ide o trend, si ja, naopak, dovolím tvrdiť, že ide o nátlak. Budem rada, ak mame, čítajúcej večer deťom, knižky pomôžu sa uvoľniť, nechať svoje deti hrať sa a objavovať svet po svojom, bez rodičovskej navigácie, bez ich pravidiel, bez ich vplyvu. Je dobré, že sa našim deťom vieme bohato venovať. A je dobré nechať im časť dňa na vlastné rozhodnutia pre hry, s ktorými nemusíme byť stotožnení, ale mali by sme im dovoliť hrať sa bez nášho zásahu. Stačí, ak budeme jedným okom sledovať, aby si neublížili. Zvyšok je na deťoch. Nemusíme všetko vedieť. Možno nám o tom samy povedia. Určite však vedia, čo majú robiť. Veď sú predsa dobre vychovaní :)

Obe knihy ilustrovala Eva Chupíková, vydalo ich vydavateľstvo Albatros.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie