Denník N

Školskú jedáleň na francúzskom vidieku vymysleli rodičia, deti by do nej rady chodili aj cez víkend (rozhovor + video)

Na začiatku mala na starosti bielizeň v reštaurácii. Vďaka svojej spolupatričnosti sa stala vedúcou jedálne. Do Menu píše: otvoriť sa svetu, cez rôzne pokrmy. Keď bola malá, jedáleň sa jej spájala s nekonečnými sardinkami v oleji, dnes škôlkarom fúka mydlové bublinky.

Nadia Tissier
kuchárka v školskej jedálni vo francúzskom Burgundsku.
Z veľkej alžírskej rodiny bola prvá, čo sa narodila v pôrodnici.
Za manželom Francúzom sa presťahovala na vidiek,
kde mala jeho rodina hlboké korene.
Návod na to, ako dať do poriadku školskú reštauráciu pre stovku detí
a stať sa vzácnou lokálnou osobnosťou pre všetky generácie.

 

/Rozhovor patrí do série ‘princípov obyčajnej atmosféry’
ktorá má za cieľ sprostredkovať patent na jej vnímanie.
Priamo od ľudí, ktorých atmosféra je markantná
aby inšpirovali všetkých, čo tú svoju nevidia.
Odpovede sú preložené z francúzštiny./
 choucroute
Na začiatku si bola ty alebo jedáleň?
Ale áno, jedáleň. Školská reštaurácia sa vytvorila už v roku ’84. Všetky maminy pracovali, tak ju bolo treba. Obecné úrady nemali záujem toto riešiť, povedali, že treba, aby sa mamy postarali. Celá bývalá rada dala výpoveď, veľmi sa im nedarilo, pre slušnosť a kopec iných vecí, tak sme to prevzali, urobili zasadnutie.
V ’92.-hom som potrebovala jedáleň, lebo Jules mal 5 rokov, a ak by sme neboli bývali prišli, jedáleň by prestala existovať. Prišlo množstvo rodičov, ktorí chceli, ale bolo treba vytvoriť nový tím a nájsť kuchárku. Ja som v tom čase pracovala v jednej reštaurácii v Beaujolais, mala som na starosti také veci ako prestieranie raňajok.

 

Koľko si mala rokov?
30. Rozmýšľala som teda, že by sa mi to pozdávalo. Radšej, ako nechať počas všetkých prázdnin strážiť moje deti. O siedmej ráno som potrebovala byť vo vtedajšej práci. Emil mal rok, môj muž vodil deti k opatrovateľke v pyžame.

 

Hneď ťa napadlo, že by si chcela byť ich kuchárkou?
Urobili oznam, bolo nás 6, čo sme sa uchádzali. Hľadali niekoho, kto rád varí, ale najmä, kto má blízko k deťom, a keďže predtým som pracovávala ako animátorka, vypočuli si ma.

 

Vtedy ťa nepoznali?
Nie, nie, vôbec. Bola som tam ako rodič. Prisťahovali sme sa rok predtým.
Povedali mi, že to vyskúšame. Tak sme vytvorili radu. Bol to pre mňa prvýkrát, v predvečer som si hovorila: „Olalá! Do čoho si sa to pustila?“ V tom čase som mala variť pre 42 detí. Celú noc som nespala. Nevedela som, ako to urobiť. Ale mala som jednu kamarátku mojej svokry, ktorá pracovala v jedálni neďaleko, tak jej som zavolala a povedala, že budem mať kopec detí, či by mi mohla dať nejaké rady. Pre toľko detí dám koľko kilov cestovín? A ona hovorí: “Nepotrebuješ sa poblázniť, ak tam bude nejaký problém, tak mi zavoláš.“ Aj cez deň, počas mojej práce.

 

Počas varu.
Počas varu. Som jej zavolala. A tak sme to spustili. Hovorili sme si, že veď už to nemôže byť horšie (ako predtým). Vtedy sme ešte robievali ‚Menu‘ všetci spolu, aby bolo vyvážené.

 

Už v ’92.-hom?
Áno, už vtedy bolo treba tomu venovať pozornosť. Bolo to menej pomstivé ako dnes, ale áno, pestro a vyvážene. Tak sme začali a deti boli spokojné.

 

Prvý rok bol katastrofický?
Nie, dokonca boli aj takí rodičia, čo volávali, že sú spokojní. A v ten prvý rok v novembri, som chytila črevnú chrípku. 8 dní na maródke. Bola som v posteli, prepolená na dve, nič sa nedalo robiť, dobre to začínalo! V jeden deň navaril sekretár. Na druhý deň niektorá mamina. Potom ešte niekto. Bála som sa, že povedia, že takto to nepôjde.
Ľudia, čo bývali v týchto dedinách boli často maminy, čo pracovali vo vinici. Takže bolo veľa takých, čo sa na obed vracali o jedenástej, rýchlo navarili, išli pre deti do školy, preto bolo v jedálni menej detí ako dnes. A potom postupne (malé) vinohradníctva vynášali menej, tak museli ísť pracovať mimo obec. Išlo stále viac o kategóriu takýchto rodín, jedáleň potrebovali, preto sa rozrastala. Ale ešte aj dnes sú to len rodičia žiakov, čo ju riadia.
 francúzska jedáleň

 

Odjakživa bývavala na rovnakom mieste?
Áno. Vždy chodil autobus. Rozváža deti z tried v dvoch ďalších dedinách na obed a naspäť.

Od začiatku ide o Občianske združenie (OZ)?
Áno, dobrovoľnícke. Okrem mňa, ja som jeho zamestnanec.

Ty nie si štátny zamestnanec?
Nie nie.

A to ste ako vyfabrikovali?
V podstate, keď to OZ zakladáš, treba ho ohlásiť na prefektúre a všetok zisk, čo máte, treba investovať naspäť do jeho chodu. Do materiálu, platov a mať rezervu v prípade prepúšťania. Ak zajtra jedáleň zmizne, treba, aby sme mohli vyplatiť moju mzdu. Na začiatok treba prezidenta, pokladníka a sekretárku, treba aspoň 3-5 ľudí.

Títo ľudia nemusia byť povinne platení?
Nie nie. U nás sú to dobrovoľníci.

Prečo? Nebolo by bezpečnejšie, ak by vás kryli komunálne rozpočty?
Pre nich to bolo veľa práce. Išlo o tri dediny, kto by sa o to staral? Priznávať platy.

Nechceli sa do toho angažovať?
Nechceli, to bolo jasné. Urobili by to, ale takým spôsobom, že by sme mali firmu, čo by doručovala jedlo. Toto nebola vec, čo by obec bavila. Ale hoci sa nemontujú do platov, pomáhajú cez dotácie, ktoré závisia od ich možností (veľkosť dediny a pod.) Keď sa tvorilo pedagogické združenie týchto troch obcí, bolo podmienkou, že polovicu rozvozu bude hradiť štát.

Mala si naozaj viac času na svoje deti? Neinvestovala si nakoniec viac, ako si predpokladala?
Ale áno, mala, pretože mám, ešte aj dnes, všetky školské prázdniny. A vtedy, v mojom predchádzajúcom zamestnaní bolo treba vždy nájsť niekoho na varovanie. To ma frustrovalo, nechať niekomu moje deti. A keď som si to spočítala, benzín, pestúnku, moje obedy, veľa by mi toho ani neostalo.

 

V prvom roku, keď si chytila črevnú chrípku, si bola so svojím rozhodnutím spokojná?
Áno áno, aj ešte teraz som spokojná, pretože deti sú spokojné a rady sem chodia. Keď skončí školský rok a prídu s ružou “Vďaka Nadia!”, keď odchádzajú na druhý stupeň, mi prinesú veľmi krásne darčeky, to mi vždy urobí radosť. A potom, keď ich stretnem neskôr, “Poriadne nám so svojou kuchyňou chýbaš Nadia!”, tak to je zlaté!
jedáleň vymysleli rodičia
Ani pracovať lokálne, s blízkymi, nie je odolné voči konfliktom.
Vždy som mala šťastie pracovať s tímom, ktorý mi nechal slobodu v mojej práci. Som pánom svojich jedálnych lístkov, sama si vyberám, čo z jedla chcem, ja si to riadim. A potom ľudia, s ktorými som pracovala, boli moji zamestnanci, všetci rodičia sú moji zamestnávatelia a väčšinou sú to priatelia, to mi nevadí, ale vieš si určiť, od koho treba mať odstup a s inými prirodzene vytvoríš priateľstvá, pretože si s nimi jednoducho viac sedíte.

 

Boli roky, keď ste nevedeli, či prežijete? Pre peniaze. 
Dodnes sme mali šťastie, pretože robíme tie podujatia.

 

A ty? Potrebovali ti občas znížiť plat? 
Nie, nikdy, legálne v každom prípade na to nemáme ani právo. Aj ak by zajtra akcie (kultúrne podujatia, kde predávame obed alebo občerstvenie) prestali vynášať, môj plat bude rovnaký. A chvalabohu!
Preto máme rezervu peňazí. Keď budeš mať v januári chrípkovú epidému, a každý deň nepríde 5 detí, 2 deti, 10 detí… na konci mesiaca nás treba zaplatiť. 

 

Čo hradí najväčšiu časť vašich výdavkov?
Prítomnosť detí. Ktoré si platia obedy. To je najviac.

 

Sú rodičia nároční na ceny?
Nie. Keďže o cene hlasujeme počas všeobecného zhromaždenia (raz za rok, sú sem pozvaní všetci rodičia). Je to podľa ceny, ktorú nás obed stojí a koľko stojí rodičov, tam je vždy malý rozdiel. Kým dokáže OZ ten malý rozdiel vykryť, je to v pohode, ale raz to možno neutiahneme, preto každý rok radíme rodičom zdvihnúť cenu o kúsok, aby sme nemuseli zvýšiť o priveľa, v deň, keď bude problém.
anneau de serviette
Odkiaľ si? 
Z okolia Lyonu. Zo Givors. Moji rodičia sú pôvodom z Alžírska a do školy som chodila medzi Lyonom a Givors.

 

Tam si sa narodila?
Áno, ako prvé zo šiestich detí som sa narodila v pôrodnici. Ostatní sa narodili doma, v Alžírsku.

 

Ty si posledná?
Nie, mám po mne ešte malú sestru. Môj otec sem prišiel v ’58.-mom pracovať, keď bolo Alžírsko ešte francúzske, v ’62.-hom v rámci rodinného zoskupenia za ním prišla moja mama s rodinou.

 

Si s nimi stále v kontakte?
Celá moja blízka rodina je vo Francúzsku. Ale aj do Alžírska som chodievala často, za bratrancami a sestranicami.

 

Nevadí ti, že ste neostali pri Lyone?
Nie nie nie nie, nie sme až tak ďaleko.

 

Ak by si ale manželovi povedala, že máte ísť do Givors, asi by sa vzbúril. 
No to teda áno. Ale myslím, že ženy vynakladajú oveľa častejšie úsilie, aby nasledovali svojho muža. Okrem toho je to robotnícke mesto. Sídlisko. Vôbec nie vidiek s takouto prírodou.

 

Na dedine sa ti páči?
To som vždy milovala. Možno preto, že som vyrastala v meste. Nad miestom, kde sme bývali, boli ešte lesy a postupne, ako popredávali pozemky som videla vyrastať budovy. To som považovala za strašnú škodu, býval to náš dvor tam hore! Z jednej strany bola rieka, z druhej les, so sestrou sme sa tam hrávali. Neskôr sme tam už ani nemali právo vstúpiť.

 

A Alžírsko ti chýbalo?
Nie, pretože neviem, poznajúc svoj charakter, či by som tam bola skutočne šťastná. Pre postavenie žien.

 

Nie je úplne jednoznačné, kde je človek doma. 
Áno, to je pravda, kým som sa vydala, mala som alžírsku národnosť. A keď sa mi narodili deti, rozhodla som sa, že ak by raz bol nejaký konflikt, nechcem, aby boli deti oddelené od môjho muža. Preto som chcela, aby mali francúzsku národnosť. Ale to nie je, akoby som zaprela svôj pôvod. Ony vedia, že som Alžírčanka, že mám alžírsku rodinu, že vzišli z alžírskeho ľudu, ale nechcela som rozdelenie. Ak sme rozdelení vzdialenosťou, nejakou cestou, to nie je to isté ako konfliktom dvoch krajín.

 

Čo ti na Francúzoch vadí?
Niekedy mi vadí ich nerozlišovanie. Lebo ľudia toho narozprávajú, ale keď im pripomenieš, že Nadia je Alžírčanka, povedia, že ale Nadia, to je niečo iné!

 

Čo to znamená?
Ľudia, ktorí majú pripomienky na Arabov, negatívne reakcie, rozumieš…

 

Neuvedomia si, že aj ty si jednou z nich? 
Nie. Lebo ľudia sú v ich vesmíre, nechcú tomu rozumieť. Takže, čo sa mi nepáči je zovšeobecňovanie. Keď dáme všetkých do jedného vreca. Jeden Francúz môže byť dobrý aj zlý, Alžírčan môže byť dobrý aj zlý.

 

Od Francúzov si zažila nepríjemnosti?
Nie. Nikdy som rasizmus necítila voči sebe. Ani keď som bola mladšia. Len keď som mala deti, akože sú to Arabi… Deti medzi sebou, ale to si povieš, že ak to rozprávajú, tak to počuli doma.

 

Cítiš sa vo Francúzsku bezpečne
Áno, je mi tu dobre.
jedáleň
Keď si bola malá, tušila si, že budeš variť pre 3 dediny detí?
Nie nie. Tak ďaleko som nepozerala, ale vždy som bola obklopená deťmi, takže to sa mi podobá.

 

Čo sa ti na nich páči?
Že neklamú, nepodvádzajú.

 

Ak zoberieš do úvahy, že nespracovávajú veci ako my a niekedy ťažko zvládajú svoje emócie?
Ale to je potom už našou úlohou. Pozri, poviem ti jednu historku. V jeden rok sme mali dieťa z trochu problémovej rodiny. Mamina mala mentálne postihnutie a otec, ten sa staral v rámci svojich možností. Vtedy deti vždy niečo nosievali, keď mali narodeniny. Cukríky napríklad a radi to rozdávali. Spievali sme a zapálili sviečky na koláči, čo som upiekla. A toto bolo v čase, keď bolo práve v móde tamagoči a tento chlapec, volal sa Stephane, sa ma opýtal, že má narodeniny, či by mohol doniesť brioche (pozn.: dezert ako vianočka). Hovorím mu, samozrejme! Tak išiel do pekárne a doniesol 3-4 briošky.
Nakrájam ich, poukladáme ich, zapálime sviečky, spievame ‘Veľa šťastia zdravia!’ a hovorím mu, že ich môže porozdávať. Kým sa vrátim, pýtam sa ho, ako to, že to všetko ostalo. “Povedali, že nechcú.” “Ako to, že nechcú?” A tie deti vlastne nechceli jeho koláč, od neho. Tak som sa vrátila do jedálne a to bolo prvýkrát, čo som sa vytočila. Ešte aj deti, čo sú dnes tridsiatnici mi to spomínajú, že to bolo jedinýkrát, čo ma videli nahnevanú. Išla som tam a povedala som im: “Uvedomujete si to vôbec? Že nechcete jesť koláč od Stephana? To čo má znamenať?” “Ale my už nie sme hladní.” “Ako to, že nie ste hladní? To preto, že Stephane vám ho priniesol? Obvykle zbožňujete briošky a dnes nechcete? Viete čo? Ani si ten koláč, čo vám priniesol, nezaslúžite! Viete vy vôbec, všetci, namiesto toho, aby vám priniesol briošku, si mal kúpiť tamagoči! Mohol si kúpiť tú hru, čo máte všetci a sem si to nosíte. Tak viete čo, odzajtra si to pekne necháte doma, nechcem to už v jedálni vidieť!” A Stephanovi som povedala, “Teraz pôjdeš ešte raz po stoloch. Stephane si odoprel hru, aby vám mohol kúpiť koláč, tak mu urobíte radosť a každý si kúsok zoberiete.”
Tak si hovorím, že jedáleň je aj toto. Ukázať im, že rozdiely nechávame predo dvermi.
V jedálni varím pre všetky deti, bez ohľadu na ich pôvod, sociálny, či kultúrny. Všetky deti sú rovnaké a chcem, aby v jedálni boli všetky rovnaké.

 

Keď ti Stephane povedal, že deti nechceli, aj plakal? 
Nie, on bol na nešťastie zvyknutý. Že ho vynechávali. Aj mi povedal, že veď nevadí. Tak mu hovorím “Ako to, že to nevadí?! Pravdaže to vadí! Pravdaže vadí!”
Každý rok, v prvý deň školského roka sa postavím do stredu sály, predstavím im všetkých, čo pracujú v jedálni a poviem, čo všetko môžeme a nemôžeme robiť. „Nemáme právo hrať sa s jedlom, lebo vaši rodičia chodia do práce, aby vás nakŕmili. V jedálni sú pre všetkých rovnaké pravidlá. Neexistuje tu tlstý, malý, čierny, biely, žltý, všetci sú rovnakí. A ja varím pre všetkých. Vždy mám rovnaký príhovor.

 

A oni počúvajú.
Majú to za samozrejmé, ale myslím, že to, čo počujú vonku, skúšajú aplikovať v jedálni. Ale ja im poviem, že to tu nechcem.

 

A to nie je náročné?
Ja mám šťastie, že ich mám pohostiť. To je samá radosť. Ako aj často hovorím, láska ide cez žalúdok. Čiže už len to, že idú do jedálne a už rozmýšľajú, čo bude na obed.

 

Tak ale ty si vytvorila model, že ide skôr o reštauráciu. Existujú aj jedálne, ktorých len názov sám je pejoratívny.
No práveže to som nikdy nechcela. Aby si, keď budú mať 20, povedali, že jedáleň bola odporná. Pamätala som si, že keď som bola malá, a ja nejem bravčové, tak si môžeš byť istá, že vždy, keď bolo bravčové, sme mali ako predjedlo sardinku v oleji. Už som z tých sardiniek nevládala! A vidíš, keď som raz prevzala jedáleň, som si povedala, že keď tieto deti stretnem o 20 rokov, nech si povedia, že to bolo super.

 

Vo väčšine kultúr, aj na Slovensku, sa jedlo, aby sme sa najedli, nie nevyhnutne, aby sme si jedlo vychutnali. Byť kuchárkou vo Francúzsku ti možno uľahčuje situáciu, aj rodičov zaujíma, čo ich deti jedia. Ale tiež to neznamená, že ti v septembri nastúpia a všetci majú radi šalát. 
Raz som jednému chlapcovi naložila zelené fazuľky a on hovorí: “To čo sú tieto zelené palice? Nie nie, toto my doma nejeme.“

 

Ako bol starý? 
Škôlkar. A to si hovorím, že jesť fazuľu je predsa bežné. Očividne nejeme všetci doma rovnako, závisí to aj od pôvodu rodín. A potom je pravda, že v jedálni chutnáme všetko a nemáme tú možnosť, ako doma, otvoriť chladničku a preberať si.

 

Takže ako ich k tomu dovedieš?
To urobia ostatné deti. “Ale áno, ochutnaj, je to výborné!“

 

Tí, čo nejedia, sa nakoniec ocitnú sami so svojím postojom?
Áno. Návzájom sa motivujú. A aj to vedia, malým nakladáme my, ale veľkým položíme misu na stôl a naučíme ich to menežovať. Čo si naložia, to zjedia. Deti, ktorým by len oči jedli, by si nakladali a nakladali. Ale tiež ich učíme deliť sa. Ak si prvý naloží všetko, posledný bude mať čo? A učíme ich vyložiť si trošku a ochutnať, ale ak si si vyložil z niečoho kávovú lyžičku, tak ju zješ. Treba mať rešpekt voči tomu, že rodičia pracujú, aby zaplatili vaše jedlo.

 

Stáva sa, že niektoré deti si naložia len tie dve fazuľky a teda zeleninu nikdy nejedia? 
Áno, tento chlapec vždy gáni na zeleninu. Ale má rád mäso. Tak ak je mäso, dám mu z neho polovicu so zeleninou, čo si naložil a druhú polovicu mu dám až potom. Lebo inak by som nebola hodnoverná voči ostatným deťom.

 

Nerobia scény?
Nie nie nie, práveže, keď robím jedálne lístky, tak sa snažím, ak je špenát, urobiť predjedlo, ktoré majú radi, lebo špenát nie je úplne konzistentný, aby náhodou neodišli úplne s prázdnym bruchom. Keďže končia až o 17.-tej, dovtedy treba vydržať. Alebo keď máme tie fazuľky, urobím aj syrové fornety.
Niektorí povedia Fuj! Tak to im poviem, po prvé, nehovorí sa Fuj, alebo že je to odporné, hovorí sa, nemám rád. Ale už si to vôbec ochutnal? Je to tiež určité vzdelanie. Učíme ich chutnať. To je cieľ, ktorý máme, aj do Menu to píšem: otvoriť sa svetu. Ak vieš prijať na tvojom stole rôzne pokrmy, vieš aj otvoriť dvere ľuďom, ktorí sú iní ako ty. Úplne jednoduché.

 

Kde zistím, čo bude na obed? 
Veľkí si prečítajú na dverách a malým poviem, hneď ako prídu. Keď mám okno a neviem, čo variť, položím veľkým hárok na stôl a poviem, napíšte mi, čo chcete jesť, lebo už nemám nápady.

 

To pomáha?
Áno! Už som aj bola prekvapená, priniesla som svoj hárok a hovorím Annie, pozri! “No čo?”
“Nenapísali ani len hranolky!“
Nadia Tissier
Ako presne operuješ? Ako postrážiš stovku detí?
Tento rok mám napríklad pocit, že o malých škôlkarov sa nestaráme správne. Lebo keďže teraz je veľa detí a oni sú utopení v mase, zdá sa mi, že im dávame iba jesť a to je všetko. Je tu dosť hluku, tak sú rýchlo ohúrení, trochu vystrašení. Sú síce tu a pozerajú, ale zároveň sú v ich vlastnom svete. Teraz sa mi stále zdá, že niečo prehliadame. To ma frustruje.
Moja kolegyňa servíruje, ja posielam jedlo a keď je všetko na stoloch, rada chodím do sály, idem pozrieť malých, “Čaute, jak sa darí?”. Vždy tam máš niektorú, čo treba prečesať a vždy ti chcú niečo porozprávať. Napríklad prídem z kuchyne s mydlovou penou na rukách a fúkam im bublinky. Snažím sa mať aj niečo iné ako: Tu si sadni, stíchni a jedz!

 

Nie je tam nič neúnosné?
Nie, čo sa týka detí. Neúnosný je ten zástup, čo vojde naraz. A nemáme vybavenie, ktoré treba, aby všetci mohli ísť do kúpelne. To mi vadí. Ale to je len logistika, keď prichádzajú. Potom už vedia, kde sedia, kde majú kruh na obrúsok, poznajú to.

 

Trvalo dlho, kým si sa zabehla?
Áno. Vždy nad sebou špekuluješ, lebo sa snažíš veci vylepšiť. Napríklad raz som si povedala, toto takto nepôjde, ako ich tu uvítavame, to musíme zmeniť. Keď sa umývajú ruky pred jedlom a malé deti musia čakať vonku. Ak je teplo nevadí, ale keď je zima, nie je to príjemné. Tak sme si povedali, že kúpime dezinfekčné obrúsky. Takto sa snažíš zlepšiť praktické každodenné veci. Ale čo by som radšej urobila, je, aby sme na ne mali čas, keď sa u nás stravujú.

 

Máš riešenia?
Riešenie je, že prídu po sebe, nie všetci naraz.

 

A to by takmer všetko vyriešilo.
Presne. Veľkí aj tak chodia do družiny pred školou, takže ak by ich vyučovanie začalo skorej (namiesto družiny), mohli by byť už o pol dvanástej s nami. Malé deti by prišli trošku neskôr a mohli by sme sa o ne v pokoji postarať. Ale treba, aby učiteľky a obecné úrady súhlasili. To sa budeme musieť dohodnúť všetci za jedným stolom.

 

Si hrdá na úroveň, ktorú si dosiahla? 
Áno áno. Uvedomujem si, že som to vedela zvládnuť, ale nestalo sa to zo dňa na deň. Najprv som mala 45 detí, 50,… 75, 80, každý rok si len všimneš, že vás je trochu viac. A s tým sme sa postupne vyvíjali.

 

Ako urobiť jedálny lístok?
Podľa sezóny. Teraz už určite nebudem robiť rajčiny, to skončilo, tie už nie sú (nedopestujú sa v týchto mesiacoch), takže ich nebudem kupovať. A musím aj dodržovať nejakú cenu, takže si nemôžem dovoliť kupovať rajčiny v decembri.

 

Máš možnosti nakupovať lokálne?
Kupujem mäso v La Chapelle. Hydinu v Crêche (okolité obce). A mrazené u špecialistu. A keďže musíme rešpektovať chladiaci reťazec, čerstvé potraviny, maslo, jogurty, syry, mi vozí jeden pán, čo má v kamióne chladiace oddelenie. Ovocie a zeleninu mám z družstva.

 

To si hľadáš ty? Najlepšie možnosti? 
Ja. A potom je zelenina, čo je z našej záhrady. Nedávno som robila mangold, môj muž toho priveľa nasadil.

 

Máš taký systém aj s ostatnými dedinčanmi? 
Najmä, niektorí ľudia majú také záhradiská! Sú dvaja, ale nakŕmili by celé rodiny. Jedna pani mi minulý rok doniesla zelené fazuľky vo vinohradníckom vedre a všetky odstopkované! A na začiatku školského roka sa mi dostal kôš rajčín a cukín. To som neplánovala, tak som ich urobila zapekané na viac vrstiev.
Raz som im chcela predstaviť sušenú zeleninu. Lebo to vo Francúzsku veľmi nejeme. Pripravila som také veľké bôby, ktoré sme s kolegyňou uvarili, začala sa z nich oddeľovať šupka, ale nezliezla celá a nebolo to príjemné v ústach. Kým prišli deti, rýchlo sme všetky tie červené fazuľky počistili. Veľmi im to chutilo. Keby tak vedeli, čo nás to stálo práce!
Treba ich proste prekvapovať. Prekvapenia majú rady.

 

Pýtali si už od teba recept na úspech? Ľudia z okolitých obcí?
Nie. Na väčšine miest to funguje tak, ako u nás.

 

Ako OZ?
Áno, veľa je takých.

 

Predstavujem si, že nájsť vo Francúzsku dobrého kuchára je jednoduché. Ale asi nie je až také jednoduché nájsť tvoju špecializáciu.
Problém môže byť, že moja práca nie je na plný úväzok, ale od 9h do 15h, nezarobili by plný plat. Kuchári, čo sa vyučili pôjdu radšej pracovať do klasickej reštaurácie, alebo do veľkých školských jedální.

 

Ty sa potom staráš o deti v družine.
Asi od roku 2001, rodičia rozbehli iniciatívu s anketou, aby zistili, koľkým z nich by sa zišla družina, keď potrebovali ísť do práce skôr, ako začínala škola. Hľadali vtedy priestory a rozhodli sa pre jedáleň, ktorá je ráno a poobede prázdna, čiže sme sem mohli centralizovať všetky deti.
du pain
Čo ešte potrebuješ poznať? Napríklad k hygiene.
Chodím na stáže, kde nás učia o všetkom, čo sa týka dezinfekcie, dosledovania zloženia produktov, lebo musíme uchovať všetko, čo ide na stôl. Máme triedič, kam ukladáme, čo sa navarilo. Každý deň si v chladničke nechám (na 5 dní) 100-gramovú vzorku každého chodu, čo deti jedia.

 

Ak by sa niečo stalo? 
Poslali by sme to do laboratória a mohli by nájsť, prečo prišlo k otrave.

 

Môžeš kúpiť vajíčka od niekoho z dediny?
No to teda nie. Vajíčka sú veľmi háklivé. Na to je veľký dôraz. Nemôžem použiť farmárske vajíčka od Yvette.

 

A je to tak dobre? 
Zo zlého vajíčka človek prirýchlo ochorie.

 

Jasné, ale keď sa pozrieš, v akých podmienkách vznikajú industriálne vajíčka.
To je potom na mne, aby som brala vajíčka z voľného výbehu. Sú zároveň z firiem kontrolovaných sanitárnymi servismi.

 

Ak by chcel ktokoľvek vytvoriť systém podobný vášmu, čo odporúčaš ako základ, vďaka čomu fungujete.
Vďaka rodičom dobrovoľníkom. Pretože mali chuť, aby ich deti jedli na mieste.

 

Prečo sa práve u vás toľkí angažujú?
Lebo je to nesmierne praktická služba. Nemusíš riešiť, kde sa bude tvoje dieťa stravovať. Nepotrebuješ každé ráno chystať pack lunch ako v Anglicku. A jedia vyvážene.
Treba, aby boli za tým ľudia – dobrovoľníci, a aby chceli, aby sa to podarilo. Potom, všetka tá administratíva, áno, je komplikovaná a potrebuje nejakú časovú investíciu, ale ak po tom túžia, tak sa im to podarí.

 

Aj rodičom si umožnila pridať sa, z času na čas, k svojim deťom na obed.
Bolo to hlavne pre radosť rodičov, im sa to páčilo. Mohli byť pri stole so svojimi deťmi. Predtým sme robili aj 1 obed ročne, kam sme pozvali starostov, učiteľov a zamestnancov našej obce, lebo vždy, keď niečo potrebujem im volávam, 14 dospelých. Najprv to bývalo ako vianočná hostina, ale to sme zrušili, lebo potom sme zanedbávali vianočnú hostinu pre deti. Takže to som povedala nie, nie, a chodievali radšej v januári, urobila som im kuskus.
Príklad jedálnička z decembra (napr.: šalát, telacie soté, hrášok na mäte, výber syrov, jablčný koláč. Alebo vianočný obed: slimačia delikatesa, losos v lístkovom ceste, pórové fondue, syr, mandarinka)
Aké okamihy si rada pripomínaš?
Jedno dievčatko raz povedala svojej mame: „Vieš mamina, Nadia má poriadne šťastie, lebo je stále smiešna.” To bolo veľmi zlaté.
Keď som bola mladšia, s niektorými dievčatami sme si super vychádzali. Aj preto, že som mala 25 a ony mali 11, ten vekový rozdiel bol zmenšený. Mám ich takých viac, čo ma neskôr pozvali na prípitok na svadbe alebo poslali oznámenie o narodení bábätka. Tak to si poviem, že je nejaký výsledok!

 

Najlepšia atmosféra v jedálni?
Keď deti prídu a povedia: “Mmmm, dobre to tu voní!“
Minule som urobila maslo s cesnakom a petržlenovou vňaťkou, vtedy hovorili: “Mmmm, voňajú tu slimáky!” Tak to som ich hneď uviedla na pravú mieru “Áno áno, ale slimáky to nie sú.” Na to nemáme, aby sme cez rok jedli v jedálni slimáky (pozn.: slimáky sú slávnostné a teda drahé jedlo, pripravujú sa s cesnakovým maslom).
A ešte dobrá atmosféra s rodičmi. To som vždy mala s káždým tímom, že sme pracovali v dobrej atmosfére.

 

Na to máš aký patent?
Treba, aby ľudia robili veci v rovnakom smere. Inak tam nebude súdržnosť. A myslím, že som bola trochu ich vektorom. Ja som vektor v strede a oni sa prichytia a keď niečo nejde, opýtajú sa, keďže som tu dlho, pýtajú si aj rady, a tak sa na seba primkneme.

 

Nechajú sa viesť?
Áno, to tiež. A je pravda, že keď máš takú vedúcu líniu, to aj všetkých uisťuje.

 

A zlá atmosféra?
Hluk. Ten je často. Keď sa v septembri vrátim a skončí prvý deň, to je prvá vec, čo si poviem, „Váu! Zabudla som, že jedáleň je tak hlučná.“ Aj ak nerobia hluk, tá masa robí hluk. Prirodzene zvyšuješ decibely, aby ste sa počuli.

 

Čo by ti chýbalo, ak by si mala raz skončiť s touto profesiou?
Predsa len deti. Keď si vonku, prejdú cez cestu, aby ťa pozdravili. Áno, niekedy ma to ťaží, keď sú podujatia, kde deti za mnou behajú: “Nadiaa! Som smädný!”… “A tvoji rodičia sú kde, ty?” Rozumieš, ale keď ťa všetci prídu pobozkať: “Ó je tu Nadia, je tu Nadia!”, aj tí, čo sem chodili už pred 23-omi rokmi… To je šťastie!
Ďalšie príspevky o atmosfére tu

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: