Denník N

Irán, krajina vašich predsudkov…

Chuť, tú sme mali po Iráne ešte väčšiu. K tomu vlastnému je a mal by byť človek kritickejší: cestovateľ by mal v cudzine vidieť to dobré, čo tam nevidia domáci a doma to zlé, čo tam nestihnú vidieť turisti. O tom, že ponúknuť pomoc cudzincovi je veľkorysé. Vitajte v Perzii.

Do Iránu sme odchádzali koncom októbra, teda v čase, keď predseda tzv. najliberálnejšej slovenskej politickej strany hodnotil život proroka Mohameda asi nasledovne: „…dnes nasledovať život Mohameda je v rozpore s naším trestným zákonníkom a tiež v rozpore s našimi hodnotami, ktorými sú sloboda, demokracia a ľudské práva.“ O tom, aké nálady spoločnosti vystihujú výroky iných predsedov „menej liberálnych strán,“ už myslím hovoriť potrebné nie je. Nečudo,  veď podľa prieskumu z tohto roku by 85 percentám Slovákov veľmi alebo skôr prekážalo, ak by mali za suseda moslima (v prieskume konkrétne z Iraku). Hlasy z môjho okolia zneli asi ako, že “prečo tam ideš, veď tam je vojna,“ alebo „tam sú ľudia utláčaní a je to nebezpečná krajina.“ Bez prílišného zovšeobecňovania by som povedal, že sa ľudia u nás na Irán pozerajú keď už nie s dešpektom, tak aspoň „zhora“ ako na krajinu, ktorá nenávidí najmä USA (veľký satan) a Izrael (malý satan); a ktovie čo si myslí o Západe. Okrem toho si zrejme ešte všetci pamätáme bývalého iránskeho prezidenta a toľko diskutovaný nukleárny program tejto krajiny:

iran-nuclear                                               le-president-iranien-hassan-rohani-a-teheran-le-27-fevrier-2016_5550665 dailynews-ahmadinejad

Ani novinové titulky západných médií za posledný mesiac Irán nešetria: „Iran executed three Turks days after Erdogan’s visit,“ „Former Tehran prosecutor general sentenced to 135 lashes in corruption trial,“ “Iran jails withhold prisoners‘ medical care to force confessions,“ či „US condemns Iran’s ‘abhorrent’ Holocaust-mocking cartoon contest.“

Do Iránu som mal v pláne ísť už dávnejšie, no podarilo sa to z rôznych dôvodov až teraz. Je niekoľko praktických vecí, ktoré by človeka pred cestou týmto smerom mohli odradiť. Nefungujú tam totiž západné bankové karty typu Visa, Mastercard a tak ďalej, čo v praxi znamená, že si cestovatelia pred odchodom nemôžu nič online rezervovať – akékoľvek presuny v Iráne a ubytovanie tak naoko zostávajú veľkou neznámou, navyše je ešte nutné prirátať k tomu rad na víza po prílete do krajiny a celkovú uzavretosť tejto západoázijskej krajiny.

Irán v kocke alebo čo vie (takmer) každý

Iránska islamská republika má asi 82 miliónov obyvateľov a patrí medzi 20 najväčších krajín sveta, kde sa nachádza asi 10% svetových zásob ropy (4. miesto na svete) a tiež veľké zásoby plynu (2. miesto). Iránske obyvateľstvo je etnicky rozmanité a tvoria ho okrem Iráncov aj Azerbajdžanci, Kurdi či Arabi; z náboženského hľadiska je to jediná krajina, v ktorej dominuje šiitsky islam (90% obyvateľstva), no v krajine tolerujú aj menšiny, ako napríklad kresťanov, zoroastrijcov či židov (proklamovaný antisionizmus totiž vôbec neznamená antisemitizmus). Politicky je Irán islamskou republikou, kde od revolúcie v roku 1979 vládne duchovný vodca (predtým Chomejní, teraz Chamenei), formálnou hlavou štátu a zahraničným reprezentantom je prezident (dnes Ruhání, predtým Ahmadinedžád). V krajine platí islamské právo, ženy musia povinne nosiť hidžáb a alkohol je prísne zakázaný. V Iráne sa hovorí perzsky (jazyk Farsi), čo je indoeurópsky jazyk s arabskou abecedou (perzština má o 4 písmená naviac). Vyše polovicu krajiny zaberajú púštne oblasti, no od Kaspického mora po Perzský záliv dominujú hory, nie je teda nič nezvyčajné, ak sú v rôznych častiach krajiny v ten istý deň mínusové a inde zase tropické teploty. Toľko verejne dostupné informácie o Iráne, ktoré si každý pred odchodom môže zistiť.

Konečne na ceste: rozum na uzde, srdce bez medzí

Do Teheránu sme s kamarátom Jozefom leteli cez Istanbul z Viedne a cesta z Bratislavy nám spolu s 5-hodinovou prestávkou v Turecku trvala asi 15 hodín. Kvôli ceste sme sa niekoľkokrát stretli ešte v Bratislave , no najmä kvôli tomu, aby sme príliš veľa neplánovali iba na papieri, sme sa do Iránu vybrali iba s batožinou a letenkou. Mysleli sme si, že ideálne sa bude dať všetko vybaviť až na mieste. Ľuďom, ktorí majú vo zvyku a v obľube popíjať alkoholické nápoje odporúčam nasýtiť túto svoju potrebu ešte pred odletom, keďže Irán je v tomto ohľade nekompromisný. Odpoveď na alkohol v Iráne je totiž jednoduchá: Nie, a hotovo! Očistec bez pokušení.

Do hlavného mesta sme prileteli po druhej hodine v noci, čo nie je pre medzinárodné lety vôbec ojedinelé. Čakal nás ešte, podobne ako značný počet iných cestovateľov, vízový proces na letisku. Okamih to bol vskutku groteskný, keďže si asi viete predstaviť úsmev na tvári úradníka, ktorý má po prílete v neskorých večerných hodinách neobmedzenú moc a 30-40 čakajúcich cestovateľov, ktorí sa chcú do krajiny dostať. Pekné slovo nepomôže a z okamihu sa stáva dočasná absurdita. Policajt/colník je od davu oddelený lanom ako na oficiálnej kráľovskej návšteve a berie od ľudí pasy a potvrdenia a podáva ich úradníkom. Kontakt v angličtine nie je ani na jednej strane hladký, ľudia sú však odkázaní iba na jednu osobu; keď im povie, aby si išli kúpiť poistenie, namieria si to k okienku oproti; keď im zoberie pasy, pošle ich zaplatiť. Aby si niekto nemyslel, sumu napíše na papier a líši sa podľa cestovateľa. Nakoniec sme však dostali pasy s vízami späť a upokojilo to aj našu rozhorčenosť nad tým, že ľudia, čo prišli po nás už dávno odišli – pri odchode sme si totiž uvedomili, že ľudia, ktorí tam boli od začiatku, tam po nás ešte stále zostali.

Mladý colník ma k sebe volá „Hello, come here baby!,“ no keďže má na sebe uniformu a po ruke zbraň a ja za sebou nočný let a dlhé vyčkávanie, tak som sa len pousmial. „Welcome to Iran,“ rozlúči sa so mnou. Unavení a zničení si ešte na letisku meníme peniaze. Kurz bol 39300 IRR/1 EUR, čo bolo viac ako kurz, ktorý nájdete na internete. Svojvôľa slečny pri okienku však nepoznala hranice, keď nám hovorí, že nám zamení namiesto 400 EUR iba 200 a nakoniec sa rozhodne, že to bude iba 100. Že vraj sa tak v divadle označuje chvíľa, keď moment očakávania nahradí moment sklamania. Predsa len, bolo už pred štvrtou v noci, a tak sme vyšli pred terminál letiska, kde už na nás čakali taxikári. Slušne sme odmietli, náš IBIS hotel bol totiž oproti cez cestu. Jeden z taxikárov nám ukazoval, kde hotel je a pýtal sa, či nepotrebujeme odviesť alebo s niečím poradiť, no keďže sme už podobné situácie poznali, slušne sme odmietli. Ak by sme to vedeli dopredu, tento hotel by sme si neboli bývali vôbec rezervovali, keďže to úradníci vôbec nekontrolovali. Každopádne sme na recepcii zaplatili asi 4.6 milióna a išli si po náročnej ceste odpočinúť.

img-20161107-wa0008

Irán a ženy: cudnosť ako cnosť

Mužský a ženský svet bol v Iráne až donedávna striktne oddelený. V metre sú oddelené vozne pre ženy (zväčša prvé alebo posledné) a mužov, v obchodoch sú rady vľavo pre ženy, vpravo pre pánov (alebo aj naopak, hlavne oddelené). Toto však už dávno neplatí všade a vždy. Kým cestou v Istanbule nebola takmer žiadna zo žien zahalená,  behom letu si na seba hidžáb dali všetky, vrátane cudziniek (počas spiatočného letu do Istanbulu si zas všetky ženy takmer bez výnimky dávajú šatky dolu, práve Turecko je pre väčšinu žien kvôli jeho uvoľnenej politike destináciou, kde si môžu užiť oveľa viac slobody takmer vo všetkých oblastiach). V Iráne je podľa moslimských zvyklostí pre ženy tiež zakázané nosiť zvodné, priesvitné, obtiahnuté či krivky prezrádzajúce oblečenie. V praxi si však z tohto pravidla nikto veľkú hlavu nerobí a až na staršie ženy či konzervatívnejšie oblasti nosia Iránky takpovediac „naše,“ tzn. západné oblečenie. Len pre predstavu, hidžáb je na rozdiel od burky alebo nikábu forma pokrývky hlavy, ktorá (aspoň podľa toho, čo sme videli v Iráne) poodhaľuje ženské vlasy a tvár, neraz aj časti krku, je to teda jedna z najnereštriktívnejších foriem pokrývky hlavy. V praxi je na uliciach vidno šatky, ktoré pokrývajú len temeno a zadnú časť hlavy, dospelé Iránky, u ktorých sme bývali, dokonca šatky u seba doma nenosili vôbec. Z médií sú známe mnohé prípady, keď Iránky na svojich FB profiloch zverejnili fotky bez šatiek s „vetrom vo vlasoch.“ Hovorím o tom najmä preto, aby si čitateľ vytvoril vlastnú predstavu o pomeroch v Iráne v tejto oblasti a predstavil si ako asi bude nosenie šatiek v Iráne vyzerať o 10-15 rokov (odporúčam prečítať si napríklad „Men in Hijab: Why pictures of men wearing a headscarf are becoming common in Iran„).

img-20161107-wa0358Večer vo veľkomeste

Bol koniec októbra a v Teheráne bolo ráno krásnych 22 °C (v noci 12-15 °C), no všadeprítomné sucho, slnko, púštny vzduch a šialená teheránska premávka spôsobovala, že sa nám, európskym nosom zvyknutým na postindustriálnu kvalitu vzduchu oveľa ťažšie dýchalo. V ovzduší bolo obrovské množstvo smogu (až sadzí) a naše sliznice nám to dali riadne pocítiť. Ako sme neskôr zistili, Teherán má s aglomeráciami až 15-17 miliónov obyvateľov, a keď si to človek vynásobí cenou za 1 liter benzínu (10000 IRR/0,25 EUR) tak pochopí, čo znamená žiť v meste s premávkou, ktorá sa nikdy nezastaví a na prechode vás nikto nikdy nepustí. Iránci nejazdia rýchlo, avšak jazdia ako blázni, čo napríklad znamená, že v praxi sa na trojpruhovú cestu zmestí 5 a niekedy aj 6 áut, prednosť sa pred odbočovaním vľavo nedáva a motorky (často aj autá) ignorujú úplne všetko – jednosmerky, červenú či chodcov. Ak v Teheráne, určite všade metrom; lístky stoja asi 40 000 IRR (1 EUR). Tak to jednoducho chodí v krajine, kde je voda drahšia ako benzín. Ešte snáď môžem dodať, že mnoho Iráncov nosí na verejnosti a najmä v centrách miest biele rúško ako ochranu pred výfukmi nasýteným vzduchom (pozri napríklad správy z posledných dní „Schools closed in Iran’s capital due to heavy air pollution„).

Na pozore pred nezištnosťou…

Ako už bolo spomínané, mnohé sociálne siete sú v Iráne zakázané a blokované, no mladší aj starší ich na svojich mobiloch bežne používajú, keďže spôsobov, ako to obísť je veľmi veľa. Ešte z letiska sme teda cez WhatsApp skontaktovali Mohamada, ktorý však nemohol prísť, keďže v centre sú niektoré časti kvôli premávke pre autá zakázané, a tak sme sa obrátili na nášho známeho Farida (kamarát kamaráta môjho brata…). Vlastne sme si už chceli zobrať taxík, keď mi na Messenger napísal, že je síce v ten deň v práci, ale zastaví sa po nás na letisko. Áno, počujete správne. Sám sa ponúkol, že príde, odvezie nás a pomôže nájsť hotel. Už vtedy nám chlapcom zo strednej Európy začal byť tento typ pomoci akýsi podozrivý. Ako to už tak v Teheráne býva, čakáme pred príletovým terminálom a nikde nikto. V tejto metropole to nie je zrejme nič nezvyčajné, ak niekto mešká. Po hodnej chvíli prichádza Farid aj s kamošom na zreteľne ojazdenom bielom aute neurčitej značky (väčšina áut v Iráne je biela a neurčitá) a s úsmevom na tvári :-) Čaká nás pomerne dlhá, prašná a pomalá cesta, počas ktorej sa niekoľkokrát stratíme (Farid nepoznal cestu, čo nie je vzhľadom na veľkosť mesta nič výnimočné), až sa dostávame (aspoň sme si to mysleli) niekde k centru, kde zaparkujeme a ďalej ideme metrom . . . je to určite rýchlejšie.

V čisto pánskom vozni, natlačení medzi ľuďma a s obrovskými batohmi na zemi zažívame po prvýkrát ten nie-veľmi-príjemný pocit – kamkoľvek sa človek pozrie, vždy sa naňho niekto pozerá a všetcia v metre sú ticho. Ten pocit, keď sa ľudia na vás dívajú je pre nás pri príchode do Iránu neznámy a nie veľmi príjemný. Predsa len, nestáva sa často, že sa ostatní pozerajú na Európanov. . . Rýchlo si však uvedomujeme, aký pocit musia mať zahalené moslimské ženy, keď sa prejdú Bratislavou. Spomeniem si na to nabudúce, keď niekoho podobného stretnem u nás doma…  Je to cenná skúsenosť a odporúčam ju každému z vás – je to pokora a empatia ruka v ruke. To, že je našinec v ďalekej cudzine exotickým exemplárom a ľudia sa pozerajú a šuškajú si, je snáď normálne. Avšak v iránskych mestách sme mali obaja pocit ako úplní „strangers in the town.“ Neskôr nás ľudia v ďalších mestách zastavovali a vítali (Welcome to Iran! Hello! How are you! Where are you from? Welcome to our country!). Ľudia si s nami robili selfies a chceli, aby sme si my odfotili ich. Dávali nám rady ohľadom jedla a výletov. Vymieňali si s nami čísla. Bolo vidno, že sú radi, že tam sme a majú šancu sa zoznámiť s niečím cudzím. U nás by… U nás majú ľudia často negatívnu duševnú nadváhu.

Po ceste k hotelu sledujeme neutíchajúcu teheránsku premávku, naše nosy dostávajú zabrať. Podobne ako som to mal možnosť vidieť v Turecku, aj v Iráne fungujú tematicky zamerané ulice. Na jednej ulici obchody iba s ohrievačmi, na ďalšej iba nábytkárske, na ďalšej len ryby, na inej zase len kreslá alebo závesy. No a na tej našej len auto-moto súčiastky. Za socializmu sa u nás tomu tuším hovorilo opakovanie motívu; má to vraj väčší efekt na spotrebiteľa. Každopádne, v Iráne to bola konkurencia sústredená na jednom mieste. Keď sme už našli hotel, človek na recepcii nás oslovil, že nám pomôže s cestovným itinerárom, keďže je v tom odborník. Opäť pomoc? Znovu som sa zbadal, že bystriem. Chceli sme si dať pozor, nech neostrúhame. Ako to však v Iráne chodí, človiečik od nás nič nežiadal, chcel totiž iba nezištne poradiť. A my sme chceli informácie ohľadne leteniek, keďže sme chceli z hlavného mesta čo najskôr vypadnúť. Za zmienku snáď ešte stojí, že keď sme si veďla recepcie sadli a rozrozprávali sa, tak na nás susedná dvojica začala zazerať, čo sme si hneď všimli. Ste Slováci? prihováram sa im… také (ne)šťastie by sme v Iráne snáď nemali!? No to už Marcel melie po česky o tom ako aj s kamošom strávili v Iráne 2 týždne a práve sa vracajú naspäť. Sme im vďační za cenné rady kam ísť, čo robiť, čoho sa vyvarovať a hlavne za ochotu odpovedať na naše otázky :-)

dsc_0059

Večer sme sa vybrali na bazár, čo bolo vlasne jediné miesto, kam sme chceli v Teheráne ísť. Na ulici predávali čerstvú šťavu ručne vytlačenú z granátových jabĺk za pár drobných, keďže v novembri je v tejto časti sveta granátová sezóna… Spomeniem si na to nabudúce, keď uvidím v našich obchooch BIO pomarančovú štavu a iné pochúťky… V Teheráne sme napriek tomu, že je to hlavné mesto, strávili iba jeden krátky večer, keďže hotel blízko hlavnej cesty na moto-ulici nebol práve tým najlepším odrazovým mostíkom na pouličné ponevieranie sa.

dsc_0046

Počítať vie predsa každý…

Skoro ráno ešte pred šiestou preto vyrážame z hotela, aby sme sa metrom dostali na druhé letisko, z ktorého lietajú vnútroštátne lety. Recepčný nám namiesto šťastnej cesty nemal vydať z 500,000-ky, a tak náš hotel stojí nakoniec viac, ako sme čakali. Keďže sme však vo vreckách mali ešte minimálne 10-11 miliónov a pred sebou cestu cez celý Irán, po chvíli sme si na to už ani nespomenuli. Letenky sme si kupovali pri okienku súkromnej spoločnosti Iran Aseman (v perzštine je aseman nebo) a dali nám do Širazu na výber dva časy – let o 40 minút stál 2,5 milióna IRR (60 EUR) a let poobede bol za 1,3 milióna IRR (30 EUR). Rozhodli sme sa počkať na letisku na neskorší let, aj keď to bolo niekoľko dlhých hodín. To sme ešte nevedeli, že sa staneme centrom pozornosti na tomto vnútroštátnom letisku. Jeden, druhý, tretí sa prihovorí, spomenie Bratislavu a Slovan a Hamšíka a tu nám už jeden ponúka bagetu, ktorú práve kúpil a hodinu pred odletom už lietajú selfies a fotečky. Dlhý rozhovor s mladými Iráncami, čo nám odporučili jedlá ako ghormeh sabzi, dizi, fesenjan, faloodeh, beryoni. Nič som nepoznal, ale nechal som ich to napísať do môjho cestovateľského denníku. Rýchlo bežíme na náš gejt, omylom opäť zamierime do radu pre ženy, ale to už nám colníci ukazujú, že tade cesta nevedie. Keďže som sa počas tých pár hodín snažil naučiť perzské číslice, verím si, keď vidím očíslované gejty. Okrem perzských číslic sa však v Iráne často používajú aj arabské a ak som si dovtedy myslel, že veď my ich tiež používame, tak to vôbec nie je pravda. Náš gate bol číslo 4, tak posúďte sami :-) Čo situáciu komplikuje ešte viac je iránska mena, čiže rialy (IRR), ktorá je oficiálnym platidlom zobrazeným na štátnych bankovkách, z minulosti je však takmer všade používaná mena známa ako toman. 1 toman má 10 rialov, ak sa však zastavíte na bazáre v jednom z obchodíkov a spýtate sa na cenu, zväčša vám obchodník ukáže na ruke „5,“ skúste však uhádnuť, čo tým myslí. . . Na ďalšej fotke skúste uhádnuť, koľko stojí 1 kg zmesi orieškov v prepočte na eurá (1 EUR = 4000 Tomanov) :-)

pernum img_20161029_173356-min

Zo začiatku (bolo to pár dní, kým sme si osvojili dve meny a prepočítavanie) sme bežne nechali každého vytianuť si správne bankovky rovno z našej peňaženky, bolo to predsa len praktickejšie ako zapínať vždy kalkulačku (skúste si to len tak zo srandy nabudúce v Bratislave v piatok večer s taxikárom). Ak ste niekedy zažili turecké bazáre, tie iránske sú ešte východnejšie a orientálnejšie, a teda aj exotickejšie. Nájdete na nich okrem oblečenia nie aj trochu jedla (to sa skôr dalo kúpiť na ulici, po čase sme však zistili, že domáci jedia vonku len málokedy, počas Ramadánu je to vraj aj zakázané), nájde sa však mnoho obchodov z orieškami (5-10 druhov pistácií, arašidy, mandle, kešu, píniové oriešky…), so sušeným ovocím (figy, slivky, datle, marhule, broskyne, moruše… ) a samozrejme korenie a čaj (všetky druhy korenia, ktoré my kupujeme zabalené, či napr. šafrán či dráč obyčajný – lat. berberis vulgaris/ angl. barberry. Z čajov sú to zväčša cejlónske či zelené čaje typu gunpowder, nájde sa však aj iránsky čierny alebo horský čaj).

img_20161031_113948-min img_20161031_191855-min dsc_0083

Vstúpte do Perzie. . . a zabudnite na všetko, čo ste dovtedy o Iráne vedeli

Z Teheránu sme teda leteli rovno do Širazu, mesta, ktoré má podľa svedectiev Marca Pola veľa spoločné so slávnou odrodou červeného vína. Má asi pol druha milióna obyvateľov a nachádza sa v južnej časti krajiny, nie až tak ďaleko od Perzského zálivu. Naše pôvodné plány zahŕňali aj ostrov Kish, na ktorý sme sa plánovali dostať cez Bandar Abbas, kvôli nedostatku času sme sa však nakoniec rozhodli inak. Ocitli sme sa na letisku a keďže naše pôvodné plány s ubytovaním padli, nový pľac sme si hľadali až z letiska v Širaze cez WhatsApp, keďže sme si ešte v Teheráne zaopatrili SIM kartu s mobilnými dátami. Naši českí bratia-cestovatelia nám odporučili Niaysh Boutique Hotel, ktorý je prakticky v centre a za dobré ceny. Pri jedle, čaji a vodnej fajke tam môžete preležať celý večer.

bdr cof

Mali sme so sebou každý turistické 70-litrové batohy a boli sme tvrdohlaví – nedbali sme na taxikárov čakajúcich pred letiskom a namierili sme si to pešo k neďalekej stanici metra, ktorá aspoň na mape vyzerala pomerne blízko. Po 5-tich minútach, keď sme zišli z chodníka na cestu, nám zastavil Hamid, amatérsky taxikár a sprievodca, ktorý nám povedal, že v celom meste žiadne metro nie je (priznám sa, že sme túto informáciu neoverovali, každopádne sú Google Maps v Širaze posiate stanicami metra).  Jeho angličtina nebola nič moc, ale súhlasil, že nás zavezie na dohodnutú adresu. Po pol hodine, keď sme si na mape všimli, že je na druhom konci mesta, som mu ukázal, kam vlastne chceme ísť. Pomohlo až telefonické spojenie s hotelom, potom už približne vedel, kam sa máme dostať. 200 000 IRR (5 EUR) sa nám za 40-50 minút jazdy zdalo trochu málo, s nechuťou sme však zaplatili.

Večerný Širaz je vždy plný ľudí, je tu najmenej 5 rôznych bazárov v okolí Karim Khan Zan Boulevard. Ručné výrobky, remeselníci v malých obchodíkoch, handry, korenia, orechy. Nikto tu však na rozdiel od iných nami navštívených krajín neotravuje. Ak povieme nie, všetci sú zdvorilí; na druhej strane, ak zastavíme alebo sa tvárime zmätane, zrazu sa objaví niekto, kto chce pomôcť.  Celý deň sa nám prihovárajú neznámi ľudia: Welcom to Iran! How are you, Have a nice day, Welcome to Shiraz, Where are you from? Ste z Ruska? S tým daj pokoj, chlapče! Do you need help? Do you need anything? Taxíky sa nám zdali príliš lacné, zistili sme však, že je to všetko trochu inak. Stačí sa postaviť na kraj cesty a prvé (naozaj nežartujem – prvé) auto vám zastaví a spýta sa, či nepotrebujete zviesť. Po 20-minútovej jazde mu dáte 50 000 (1,20 EUR) a ešte vám chce vydať.

Širaz s krídlami bez kompasu: história, pohostinnosť, radosť

Prvé ráno sme sa po raňajkách na hoteli išli pozrieť na Shah Cheragh (titulná fotka tohto blogu). Toto miesto sa nacháza v tesnej blízkosti nášho hotela, a tak sme sa tam vybrali skoro ráno. Keďže sme hneď videli vchod, votreli sme sa rýchlo dnu, dúfajúc, že nebudeme dlho čakať. Pán pri vchode nás však zaviedol k miestu, kde sa čaká na sprievodcov. Pri kabínke boli dve stoličky, kde sedeli páni v oblekoch a v rokoch našich starých otcov; keď nás však videli tak vstali a ponúkli nám ich miesto – vraj máme počkať, kým príde sprievodca. Poslúchli sme, ťažko sa odmieta pohostinnosť, aj keď pohostinnosť úplne mimo rámec nášho chápania. O chvíľu prichádza sprievodkyňa ustanovená štátom (s iránskou šarpou), a my vnikáme na nádvorie tejto svätyne spolu s jednou slovinskou rodinou (že si všetci mysleli, že sme z rovnakej krajiny, to sme im samozrejme odpustili). Čo nás čakalo vo vnútri, môžte vidieť na našich fotkách a videu z youtube:

dsc_0130-mindsc_0138-mindsc_0160-minimg_20161031_105735-min

Ďalej sme sa chceli ísť pozrieť  na hrobku Hafeza, jedného z najznámejších iránskych/perzských básnikov. Ešte pred tým sme sa však zastavili na šafránovej zmrzline, ktorú nám dopredu niekto odporučil. Najdrahšie korenie sveta a prirovnania typu „je ho ako šafránu,“ nás lákajú ako včely, keďže kúsky tejto rastliny stoja na Slovensku okolo 1 EUR za 0.12g, Irán však produkuje 90 % jeho zásob. Ak si to prepočítate na kilo, je to celkom pekná pálka. Na druhej strane, v iránskych bazároch ho mali plné vrecia (to sme brali s rezervou), ale aj balený stál neporovnateľne menej ako u nás. Ryža k jedlám bola posypaná buď šafránom (žltá farba) alebo dráčom (červená farba), ktorej bolo mimochodom ako prílohy vždy neúrekom. Ako tak ládujeme tú žltú zmrzlinu pri citadele Arg-e Karim Khan, taxikár sa nás pýta, či nepotrebujeme odviesť. Súhlasíme za polovicu (100,000 IRR alebo 2,50 EUR), po ceste si už dohadujeme výlet na ďalší deň. Taxikár, ktorý vedel obstojne po anglicky (Jafar), sa nás veľa vypytuje, hovorí nám o svojej rodine a deťoch. Na záver si nás fotí, snáď asi aby nás na ďalší deň spoznal…

dsc_0224-mindsc_0240-min

Ale veď tam to je nebezpečné a v rozpore s našimi hodnotami…

Jafar nás nezabudne upozorniť, že oproti hrobke a záhradám sa hrá miestny futbal, barážový zápas medzi Širaz a Qaškai. V momente keď vychádzame zo záhrad, počujeme bubny a vravu prichádzajúcich fanúšikov. Naše duchovné potreby a básnické nadšenie rýchlo vyprchá a ideme sa aspoň spoza brány pozrieť ako sa hrá v Iráne futbal. Takmer okamžite, ako sa priblížime k bráne ju policajt otvára, podáva nám ruku a volá nás dnu. Zatiaľčo miestni čakajú v rade, my sa presúvame dnu a aj cez povinnú prehliadku ruksakov sa dnu dostávame aj s fľašami. S policajtmi a vojakmi si podávame ruky a sadáme si hneď vedľa tribúny domácich. Chápeme ich, každý dospelý muž si musí v armáde odkrútiť 2 plné roky, ináč mu nie je dovolené vycestovať. Hneď pod nohami máme vstup na štadión, takže si nás všíma väčšina okoloidúcich. Prihovárajú sa nám, mávajú, ukazujú, fotia, kývajú, ponúkajú orechy (čo tak málo, zober si viac!)… U obecenstva vzbudzujeme veľkú pozornosť, sprvoti na nás ľudia po anglicky pokrikujú, no bolo toho príliš veľa na to, aby sme reagovali. Mladý Iránec si k nám hneď prisadá a vypytuje sa, čo ho napadne. Domácim sa však veľmi nedarí, po prvom polčase teda pokračujeme v ceste. Qaškai je mimochodom okrem japonských áut aj názov nomádskeho kmeňa hovoriaceho jazykom podobným turečtine, ktorý je známy svojimi klobúkmi, s ktorými ľudia prišli vo veľkom aj na štadión…

img_20161031_142319-min

Ďalej nás vezú do neďalekých záhrad Eram, ktoré boli postavené priližne v 13.storočí a dnes sú už aj botanickou záhradou. Novembrové iránske slnko na štadióne nám dalo zabrať a tak nám chládok v záhradách prichádza vhod. Ako inak, nachádzajú sa tu aj farebné fontánky a po chodníkoch pobehujú kŕdle malých detí s učiteľkami v pätách. Hneď si nás všímajú, zdravia (asi tak 30x3x2-krát Hello!), zvedavo prezerajú, chytajú a učiteľka vyťahuje foťák… Možno to bude titulka zajtrajších novín, hovoríme si, alebo veľa smiechu na ďalší deň v zborovni…

rsz_1rsz_dsc_0283 bty

Falafel pred hotelom s pekelným korením za 20 000 IRR (0.50c) opeká ujo v pojazdnom vozíku na variči s plynovou bombou. Dávam si hneď dva, aby som sa pred večerom posilnil. Po celý čas sme sa vlastne stravovali na ulici, okrem falafelu sme natrafili na lokálnu šošovicovú polievku s čerstvým chlebom, granátovým džúsom alebo čajom. V čase, keď viacerí moji známi zverejňovali na FB fotky svojich úžasných halloweenskych kostýmov, sme sa prechádzali po širazských bazároch s tradičným orientálnym tovarom. Kupujeme si každý dve kilá ďatlí (60 000 IRR) a kilo pistácií (350 000 IRR).

Ranné vtáča a pastva pre oči 

Na druhý deň ráno sme sa na radu sprievodkyne zo Shahcheragh vybrali pozrieť si mešitu Nasir al-Mulk (tiež známa ako ružová mešita), ktorá bola síce postavená až koncom 19. storočia, ľudia ju však navštevujú z dobrého dôvodu. Práve ráno, teda medzi 8-mou až 10-tou hodinou totiž z východu preniká do vnútra mešity cez farebné sklá svetlo, ktoré vrhá na podlahu a protiľahlé stĺpy farebné mozaikovité obrazce. Vonku pred mešitou práve vystupuje autobus francúzskych dôchodcov (obyvatelia niektorých krajín ako UK, USA, FR sa do Iránu dostanú iba cez cestovku v skupinách a za mierny poplatok :-)), ponáhľame sa teda dnu. Vnútri bolo tiež dosť veľa ľudí, no pár fotiek sme spravili. Na prvej fotke budúca nevesta, na druhej fotke podlaha bez kobercov, na tretej iránsky streetfood.

dig %d9%85%d8%b3%d8%ac%d8%af_%d9%86%d8%b5%db%8c%d8%b1%d8%a7%d9%84%d9%85%d9%84%da%a9_%d8%af%d8%b1_%d8%b4%db%8c%d8%b1%d8%a7%d8%b2 rsz_dsc_0365

A teraz už naozaj história. . .

Poobede okolo 2-hej nás už pred hotelom čakal Jaffar, s ktorým sme sa deň predtým dohodli. Zo Širazu sme mali namierené do Nekropolisu a potom do Perzepolisu. Naqsh-e Rustam alebo Nekropolis  je staroveké „mesto smrti“ a miesto odpočinku štyroch achajmenovských perzských panovníkov (Darius I. a II., Xerxes a Artaxerxes). Štyri hrobky boli do skaly vytesané v antickom období pred dobytím ríše Alexandrom Veľkým, kedy boli hrobky vykradnuté (medzi cestovateľmi koluje legenda, že v Iráne sa Alexander vzhľadom na úspešnosť jeho výbojných výprav v tomto regióne nemôže označovať prívlastkom Veľký). Okrem hrobiek sa na mieste nachádza aj Ka’ba-ye Zartosht (Zaratustrova svätyňa/kocka), teda stavba vybudovaná perzskými panovníkmi na účely kultových obradov. Naqsh-e Rustam sa nachádza asi 70 km severovýchodne od Širazu, je to teda asi hodina cesty cez púštne oblasti po výbornej ceste a za slabej premávky. Keďže je to otvorený priestor, na mieste je nadmerne veterno.

naghshe_rostam_zpan rsz_dsc_0399

Ďalšou zastávkou na našej ceste bol legendárny Perzepolis (mesto Peržanov), vzdialený iba pár kilometrov. Niekdajšie sídlo kráľov Perzskej ríše vybudované Dareioim I. v 6.-5. storočí pred Kristom bolo zničené až o dvesto rokov neskôr Alexandrom (nazývaným Veľkým). Pozostatky mesta sú svetovým kultúrnym dedičstvom UNESCO od pamätného roku 1979. Aj keď ide o historický skvost, okrem toho, že vás s batohom do vnútra nepustia, vás nebudú zdržovať žiadne iné bezpečnostné opatrenia. Česi nám poradili, že je tam najlepšie ísť na západ slnka, v tomto ročnom období teda asi okolo piatej. Od vchodu nás k mestu privádzajú malé nízke schody a pred našimi očami spočíva Brána všetkých národov (strážená býkmi s orlími krídlami s ľudskými hlavami po vzore babylonského boha Lamassu, na prvej a tretej fotke); plochý reliéf býka súperiaceho s levom (štvrtá fotka), achajmenovskí bojovníci; Faravahar ako náboženský symbol Zoroastrizmu, ale dnes už aj sekulárny iránsky národný motív (druhá fotka);  mýtický vták griffin, dnes už neexistujúca sála so sto stĺplmi a mnohé iné známe miesta. V tejto časti sveta a roka neprichádza do Perzepolisu príliš veľa ľudí, aj keď ide o jedno z najnavštevovanejších miest Perzie. Turizmus v Iráne je zatiaľ v plienkach.

sans-titre dsc_0485 rsz_dsc_0463 bty dsc_0510

Za okružný výlet zo Širazu cez Nekropolis a Perzepolis sme zaplatili 1 150 000 IRR (cca 30 EUR), čo bola vzhľadom na vzdialenosť asi 120 km celkom dobrá cena.

Večer cesta nekončí

Do Širazu sme sa vrátili až večer a aby sme ušetrili čas, rozhodli sme sa ísť polnočným autobusom smerom na sever do púštneho mesta Yazd. Autobus na asi 500-km vzdialenosť stál 350 tisíc (9 EUR) vrátane jedla a pitia, ktoré je pri cestovaní Iránom samozrejmosťou (či už to je lietadlo alebo autobus). Ak vám prišlo na um, že vymeniť útulné hniezdočko v hoteli za trmácanie sa nočným autobusom nie je práve najlepší nápad pre ľudí, čo na spánok potrebujú dobré podmienky, musím vás vyviesť z omylu. Iránske VIP autobusy pre 25-30 ľudí pred každou cestou zvnútra a zvonku umyjú a pripravia pre ďalších cestujúcich. Pred stanicou a v nej chodí každú chvíľu niekto ohlasovať odchody autobusov, aby sa ľudia nestratili a všetko stihli. V autobusoch je viac ako teplo a najlepšie na nich sú polohovateľné sedadlá, takže sa človek môže vystrieť ako na zubárskom kresle. Ráno si však dajte pozor na prekrvené nohy, ak ste sa počas cesty vyzuli :-)

dsc_0723 dsc_0725 dsc_0724

Na poslednej fotke je autobusová stanica v Yazde. Spomeniem si na ňu nabudúce, keď budem niekam po Slovensku cestovať. Pred šiestou hodinou rannou sa dostávame do Yazdu, púštneho mesta s asi miliónom obvateľov. Wiki uvádza, že v ňom žije asi 270 000 rodín, v prepočte na jednu rodinu to teda vychádza približne na 4 deti. Ešte v 60-tych rokoch mal Irán len asi 20 miliónov obyvateľov, za posledných 50 rokov sa ich množstvo teda asi štvornásobilo. Z demografického hľadiska je to teda veľmi dynamicky sa rozvíjajúca krajina, veď viac ako polovica Iráncov má menej ako 35 rokov a obyvateľstvo rastie približne 1-percentným tempom ročne (pribudne 800 000 ľudí). Vzhľadom na európske demografické krivky celkom slušný výkon.

Ťavy, vietor a piesok

Ceny taxíkov v Yazde sú ešte nižšie ako v iných mestách, o ich konkrétnych cenách preto už ani netreba hovoriť. Naviac, okolojazdiaci šoféri si vás zväčša všimnú a ak potrebujete niekam odviesť, nie je potrebné ani mávať. Mal by som vlastne povedať šoféri a šoférky, keďže nás v tomto meste zviezla aj jedna žena a to bez nároku na odplatu. Aby som však nepredbiehal, aj keď sme do mesta dorazili pred šiestou ráno a rezervovali si cez WhatsApp len hostel za 10 dolárov, čakal nás na stanici vodič, ktorý nás odviezol zo stanice. Najlepším ubytovaním v Yazde, všetkým cestovateľom známym svojimi tvrdými posteľami s polystyrénovými pukajúcimi matracmi, je bezpochyby Hostel Badgir. My sme ho volali len „u Šahreda,“ podľa chalana, ktorý ho celý riadil. Pohostinnosť a srdečnosť znovu výnimočná, turizmom ešte neskazená. Tento fúzatý ksicht nám vybavil lístky do ďalšieho mesta, ponúkol najlepší servis, raz dokonca zavolal kapelu, aby prišla zahrať, objednal nám ťaví guláš a to všetko za minimálne ceny… Ďalším lokálnym panáčikom bol Abbas, náš dvorný a osobný taxikár, ktorý nás raz v noci zbalil na ulici, a ktorý nás vozil od rána do večera tam a späť (na druhej fotke).

bdr bty

Naše prvé kroky v Yazde viedli do historického centra mesta, ktoré bolo zas úplne niečím iným, ako sme dovtedy videli v Teheráne či Širaze. Kým Teherán bol nezastaviteľným centrom diania a biznisu, Širaz zas bazárovým mestom s nočným životom plným záhrad, literatúry a vína (až donedávna). Yazd je zas špecifický svojím púštnym suchom, perzskou architektúrou, badgirmi a je tiež niedajším centrom Zoroastrizmu.

windcatchers-in-yazd

V centre sa nachádza niekoľko mešít (napríklad Jame či Imamzadeh Jafar), Alexandrova väznica, záhrady Dowlat Abad či námestie Amir Chakhmaq. Ak už spomíname záhrady Dowlat, ich neoddliteľnu súčasťu sú veže, ktoré zachytávajú vietor (perzsky badgir, anglicky windcatcher) a slúžia niečo ako naša moderná klimatizácia, ktorá vháňa do budovy vzduch a iným otvorom ho zas vypúšťa von. Tento prvok perzskej architektúry je známy na celom Blízkom a Strednom východe a funguje na čisto mechanických fyzikálnych princípoch (nepýtajte sa na akých). Keď už pod nejakým badgirom budete stáť, vyskúšajte si vziať do ruky papierovú vreckovku a pustiť ju z ruky. Veža je rozdelená na viacero častí (6,8,10 alebo 12) a zaujímavosťou je, že ak vreckovku pustíte pod jednou časťou, bude stúpať smerom hore spolu so vzduchom, ktorý je vypúšťaný; ak ju vypustíte pod inou časťou badgiru, klesne pod náporom vzduchu poháňaným smerom dnu.

Perzsky sme síce vôbec nerozumeli, ale tety v záhradách nás označili za inuitov a albínov, a tak sa presúvame ďalej smerom k historickému centru, ktoré je pretkané úzkymi uličkami pomedzi domami a múrmi omietnutými zmesou hliny a plevou z obilia (ako staršie domy u nás) a v jeho útrobách sa napríklad nachádza Alexandrova väznica. Za návštevu cez deň ako aj v noci stojí tiež komplex Amir Chakhmaq s námestím s farebnou fontánou (prvé tri fotky) ako aj neďaleká Jame mešita (posledná fotka), pri ktorej odporúčame nakúpiť. Pred zotmením sme ešte stihli veže mlčania mimo mesta (Towers of Silence), ktoré zoroastrijci v minulosti (ešte pred 30-40 rokmi) používali namiesto pochovávania svojich mŕtvych. Verilo sa totiž, že zem by nemala byť znečistená mŕtvymi telami, a tak sa telá na týchto miestach nechávali napospas divým zvieratám (najmä tým, požierajúcim zdochliny).

 rsz_dsc_05980

rsz_1dsc_0636

dsc_0633

dsc_0569

Na námestí Amir sa vo večerných hodinách zdržiava veľa domácich, ktorí sa nám ako-inak prihovárajú. „Čo ste si mysleli o Iráne pred tým, ako ste sem prišli?“ Jedine na tomto námestí sme sa stretli s typickou iránskou propagandou (pri bližsom pohľade na prvú fotku), keď sa však mladík pýta na náš názor na islam, ďakujeme a odchádzame ďalej. Zdalo sa mi, že otázky mal ako keby naučené, no aj tak sme sa rozprávali asi 10 minút.

Sucho a ešte suchšie. . .

Ak som v súvislosti s Iránom spomínal alkohol, bola to jedine jeho absencia. My osobne sme sa nikoho nepýtali, avšak ak cestovatelia hľadajú istú formu relaxu pre ich cestou ubolené telá, v Iráne to môže byť napríklad vodná fajka a dobré jedlo. Vopred upozorňujem, že výraz šíša je v pezštine výraz pre inú drogu, my sme sa spoliehali na papierik, kam nám názov vodnej fajky v perzštine napísali miestni. Informácie sa v rozličných mestách rôznia, niekde vám povedia, že je to úplne zakázané alebo že nič také neexistuje, na druhej strane vidíte v každom meste obchody s fajkami či obchodníkov a bežných ľudí v parku, ako si túto dobrotu užívajú. Každopádne my sme mali šťastie, že sme v noci natrafili na Abbasa (taxikári v každej krajine a každom meste dobre vedia, čo sa kde nachádza). Odviezol nás úzkymi spletitými uličkami, ktorými by sme sa za normálnych okolností v noci nevybrali, do jedného „podniku,“ ktorý bol strážený kamerami a bol medzi miestnymi a mladými evidentne vychytený. Sedeli tu pri jedle a fajkách vedno mladí muži a ženy a celé rodiny s deťmi (asi okolo jedenástej); bol to azda obraz Iránu blízkej budúcnosti. Obsluha nehovorila po anglicky a ľudia si nás ako-inak všímali, boli sme tam asi vôbec prví turisti. Tento „privátny klub“ vyzeral zvnútra fantasticky a presedeli sme v ňom dva večery.

A čo je tam za tým kopcom. . . ?

Na ďalší deň sme išli na výlet do okolia Yazdu, najprv to bol Kharanaq, dedina vzdialená asi 80 km severovýchodne od mesta. Bolo nám povedané, že toto opustené mesto je až 5000 rokov staré, čo sme brali s miernou rezervou. Je to labyrint budov a chodieb, kde sa dá stráviť aj hodina, štverať sa a preliezať sa dá aj po strechách budov. V okolí dediny rastú granátovníky a pistáciovníky, inak je najmä v pozadí vidieť vyschnutú kopcovitú púšť.

rsz_img_20161103_143859 rsz_img_20161103_145738 dsc_0686

Keďže bol pokojný deň a my sme mali dosť času, rozhodli sme sa ísť z tejto bohom a ľuďmi zabudnutej dedinky ešte ďalej. V blízkosti je ešte miesto nazvané Čak Čak, teda najposvätnejšia zo svätýň zoroastrijského náboženstva uprostred centrálnej iránskej púšte. Nachádza sa na hore uprosted ničoho a jednu vec, ktorú sme si na mieste okrem západu slnka vychutnali, bolo to nefalšované ticho. My mestské tvory zvyknuté na premávku, stres a zhon, sme takéto bezvetrie, pokoj a čistý vzduch už dávno nezažili.

Svätyňa sa nachádza pod úpätím hory, autom sa však dá dostať iba ku vchodu, odtiaľ už pútnici a turisti musia ísť pešo. Budovy vtesané do skaly a snaha dosiahnuť cieľ nás však ženie dopredu. Je to pekný výškový rozdiel a schody sú čoraz strmšie a strmšie; raz keď je však človek hore, už sa mu nechce schádzať. Dvojité bronzové dvere nás vnášajú do samotnej svätyne s mramorovou podlahou a horiacim ohňom. Čak Čak znamená v perzštine kvap-kvap a podľa legendy ide o slzy jednej princezny, dodnes inak stále kvapkajúci prameň vyvierajúci z hôr (vedrá na fotke sú skutočne plné vody, a nemúdry vyzutý turista to zistí až v momente, keď sa priblíži k oltáru :-D).

yazd-iran-chak-chak-f-chak-chak-visible-in-the-vast-mountains OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Tento výlet nás takisto nestál viac ako ten z mesta Širaz, precestovali sme však ešte viac kilometrov. Tankovali sme ale tentoraz plyn (museli sme pri tom vystúpiť, povedali nám, že je to nebezpečné), a ten je tu lacnejší ako vzduch. Auto, v ktorom sme sa viezli, malo najazdených asi 250 000 km, avšak rekord, s ktorým sme sa stretli, bol taxík v Isfahane s viac ako 490 000 km! Je pravdou, že nás bezpečne odviezol, aj keď mal naprieč interiérom natiahnutú hrubičiznú reťaz, aby sme sa náhodou po ceste nerozpadli.

Zmodernieva sa, k noci sa chýli

Dostávame sa teda do Isfahanu, do mesta s 1,7 miliónom obyvateľov nachádzajúcim sa 350 km od Yazdu a 450 km od Teheránu. Do mesta prichádzame v čase dopravnej špičky, aj keď sme si ako cestovný deň naschvál vybrali piatok (v Iráne jediný nepracovný deň, aj keď niektoré inštitúcie majú pol dňa voľna už vo štvrtok). Ubytujeme sa u miestnej rodiny, kde nás však víta len otec domu, keďže matka s dcérami išli mimo mesta nakupovať. A to naozaj nakupovať, každá si naspäť na druhý deň doniesla tri tašky. Otec samozrejme nevie po anglicky a tak sa dorozumievame posunkami a gestami. Vyrážame smerom do mesta, aj keď presne nevieme kam. Cestou stretávame miestneho muža, ktorý sa nás pýta, či niečo nehľadáme alebo nepotrebujeme pomôcť a ani sa nenazdáme a už nás vedie do miestnej kebab reštaurácie. Obsluha hovorí iba perzsky, a tak nám šetko objedná, popraje šťastnú cestu a ide ďalej. No nič, spomeniem si nato raz, keď… keď stretnem v Bratislave nejakého turistu. Na výber máme ťavie alebo jahňacie mäso s rôznymi lokálnymi dipmi (odporúčame hlavne jogurt s cesnakovou príchuťou alebo žltú omáčku nasladlej chuti z neznámych surovín) a sladené ochutené nealko pivo.

Rýchlo sa však stmieva  a my sa po svojich vyberáme do centra. Cestou minieme jeden z početných mostov cez rieku Zayanderud, v ktorej však nie je žiadna voda. Počuli sme, že je to kvôli tomu, že tu voda bola, ale architekt to presne nepremeral a odkedy postavili neďalekú priehradu, voda už v meste nie je. Tiež však môže byť pravdou, že voda sa v rieke nachádza iba istú časť roka. Začiatkom novembra bola rieka vyschnutá, ako hovorí Winnetou, ako ústa starej ženy. Po skutočnom dôvode sme nepátrali, aj keď na všetkých pohľadniciach a fotkách mostov v Isfahane je aj voda…

Dostávame sa na  druhé najväčšie námestie sveta (po pekingskom Námestí nebeského pokoja), aspoň to o ňom tvrdia samotní Iránci (odporúčame si to overiť). Takmer okamžite sa tiež stretnete s tvrdením, že toto námestie je také krásne ako polovica sveta. Rozsúďte sami, v každom prípade je námestie Maidān-e Naqsh-e Jahān, nazývané tiež Imámovo námestie (predtým Šachovo námestie) zo 17.-teho storočia zapísané v svetovom dedičstve UNESCO a nachádzajú sa tu hneď dve mešity – Imamova mešita (na tretej fotke, štvrtá fotka vzadu), Šejk Lotfollah (štvrtá fotka vľavo) a palác Ali Qapu (štvrtá fotka vpravo). Toto námestie je vskutku spektakulárne a dá sa okolo neho a krížom-krážom prejsť nespočetnekrát. Nachádza sa na ňom búdka s turistickou políciou, je však najmä pre miestnych miestom, kde sa počas celého dňa rozložia s piknikom alebo sa len tak rozprávajú. Celé mesto je zas trochu iné ako tie predošlé, Isfahan viac pripomína moderné európske mestá, dominujú tu západné značky áut a ceny tiež pripomínajú Západ. Okolo rozľahlého námestia tiež dominujú obchody pre turistov (koberce, porcelán, kabelky, sladkosti…), v uličkách okolo námestia sa však nachádzajú aj miesta, ktoré by som všetkým cestovateľom odporučil navštíviť. Na Hafezovej ulici sa nachádza medzi miestnymi obľúbený obchodík – pudingáreň s vlastnou výrobou (druhá fotka). Myslím, že za 10 000 IRR dostanete dávku čerstvého bieleho pudingu Fereni s datľovým syrupom. Ak sa vyberiete iným smerom preč od námestia, dostanete sa do spleti uličiek isfahanského bazáru a snáď aj k UNESCO svätyni Allame Majlesi (prvá fotka) či isfahánskej Jame mešite.

rsz_13 dsc_0802 rsz_img_20161105_134202 rsz_dsc_0836

V širšom centre Isfahanu je ešte veľký park Soffeh s lanovkou (odporúčame overiť si, či premáva) na priľahlý kopec, lunaparkom a bowlingovým centrom. Na kopec (prvá fotka) sa dá ísť prašnou cestou aj pešo, z kopca je potom výhľad na Isfahan a okolie. V rámci Isfahanu sa určite oplatí vidieť arménsku štvrť Nová Džulfa s Katedrálou svätého vykupiteľa arménskej apoštolskej cirkvi (najstaršia kresťanská cirkev a svete; na druhej fotke interiér katedrály, na tretej oltár s kobercom s náboženskými motívmi), v rámci ktorej navštívte aj múzeum Khachatur Kesaratsi (venované aj, ale nielen arménskej genocíde v Turecku). Katedrála je bežne nazývaná Vank (pozor, nie z angličtiny :-D, ale z arménčiny znamená „kláštor“) a je aj v dnešnej dobe výrazom a symbolom náboženskej a etnickej plurality Perzskej ríše a Iránu.  Ako som už spomínal, okrem dominujúcho šiitskeho islamu tu totiž historicky žili spolu zoroastriánstvo, kresťanstvo a judaizmus, v niektorých častiach Iránu, ktoré sme nemali tú možnosť navštíviť, sa nachádzajú aj židovské synagógy.

dsc_0837 catedral_vank_isfahan_iran_2016-09-20_dd_106-108_hdr dsc_0732

Čo zostáva povedať a ukázať? Ešte jedny raňajky a hor sa do Teheránu a domov…

img-20161107-wa0283

Na záver trochu osobne. . .

Ukázal som vám a skromne opísal určite len malú časť Iránu, ktorú mi bolo dopriané vidieť. Veľa vecí sme z pôvodných plánov museli vypustiť – ostrovy Kiš a Kešm v Perzskom zálive s mestom Bandar Abbas, najsvätejšie mesto šiitskeho islamu Mašhad, horské a od sveta odrezané mestečko Abyaneh, bielu púšť Varzaneh na ceste z Isfahanu, prekrásne mesto Kashan, najväčší iránsky vrch – vyhasnutú sopku Damavand či teheránsku pokladnicu. Čo nám však chýbalo, nebola chuť, ale čas. Chuť, tú sme mali po Iráne ešte väčšiu a vieme, že z miest, na ktorých sme neboli, by sa dal pozliepať nejeden ďalší výlet. Ľudia by aj išli, veľa z nich však musí prekonať počiatočný strach, ktorý však snáď ani nepramení zo skutočných vonkajších okolností. Bez nadsázky tvrdím, že návšteva Iránu zmení bežného svetaneznalého cestovateľa na nepoznanie a ovplyvní jeho ďalší život. Bez toho, aby som sa na niečo hral, som pocítil, že som po návrate iným človekom. Zmýšľaním, pohľadom na svet a Slovensko či správaním sa k ľuďom.

Nepovažujem sa za osobu povolanú hodnotiť čokoľvek alebo akúkoľvek krajinu nestranne, nemyslím si dokonca, že je to možné. Ľuďom, žijúcim v Iráne, ktorých som mal možnosť stretnúť a mnohým ďalším, však dĺžim minimálne to, že o nich a o ich krajine budem hovoriť tak, ako som to videl a zažil. Nechcel by som nič prikrášliť a žiadna okolnosť ma k tomu ani nenútila, myslím si skôr, že som bol v niektorých ohľadoch a situáciách skôr prísnejší a kritickejší. Ak by som mal krajinu hodnotiť podľa toho, akí sú ľudia pohostinní a nápomocní cudzincom, musím sa priznať, že som nič podobné v živote nezažil a bolo to to najpríjemnejšie prekvapenie, s ktorým som sa v tejto krajine stretol. Z piatich hviezdičiek si Iránci zaslúžia šesť a klopím oči, ak by som mal v tomto ohľade ohodnotiť krajinu, z ktorej pochádzam. Nik nepovažoval za neslušné, ak sme pomoc odmietli, aj keď nám to zo začiatku bolo zvláštne a na konci ľúto; avšak ponúknuť pomoc cudzincovi, to si žiada asi niečo viac, niečo, s čím sa našinec málokrát stretne: veľkorysosť. Spomeniem si na to nabudúce, keď ma niekto v uliciach Bratislavy poprosí o pomoc…

Skúsený cestovateľ vie, že jeho úsudok ovplyvňuje najmä prvotné vzrušenie a nevídanosť, teda že mu chutia najmä veci nepoznané, s ktorými má možnosť oboznámiť sa iba na krátku chvíľu. Sám si uvedomujem, že človeku sú častokrát v rodnej krajine niektoré veci proti srsti najmä vďaka tomu, že to zlé je častokrát ponorkové a prevarené – a to si turista všimnúť nemusí, keďže si môže vyberať len čerešničky. Na druhej strane to možno platí aj naopak: občas som cítil, že Iránci nechápu, čo je pre nás také vzrušujúce na veciach, ktoré oni každý deň míňajú. Tvrdím, že k vlastnému je a mal by byť človek kritickejší, čo teda paradoxne znamená, že cestovateľ by mal v cudzine vidieť to dobré, čo tam nevidia domáci a doma to zlé, čo tam nestihnú vidieť turisti. Myslím si tiež, že Irán má možno so Slovenskom spoločné aj to, že tieto krajiny prosperujú a ľudia v nich pociťujú šťastie aj napriek ich politickým reprezentáciam.

 

Nakoniec ešte odporúčam zopár videí:

Irán za štyri minúty:

 

„L’Iran, un Géant à venir?“  – celkom dobrá politicko-ekonomická analýza po uvoľnení sankií (FR)

 

„Un Oeil Sur La Planète L’Iran Notre Nouvel Ami ( Tout Savoir )“ (FR)

 

„A week in Iran (travel documentary 2016)“  –  amatérsky cestovateľský dokument(EN)

 

„Sky News: Inside Iran | Special Report“  (EN)

 

„BBC History of Modern Iran (Ad Free)“  – Dokument BBC o Iráne v medzinárodnej politike v 80.-tych a 90.-tych rokoch

 

P.S.  Človek, ktorý sa raz vydá mimo Európu, bude chcieť stále ďalej. Môj smer je pre túto chvíľu východ a nabudúce idem teda ešte ďalej, za Irán. . . Ak však potrebujete kontakt alebo telefónne číslo na niekoho, koho som v blogu spomínal (hotely, letenky, taxikári, reštaurácie) alebo máte akékoľvek iné otázky, môžte mi napísať na [email protected]

Teraz najčítanejšie