Po stopách Antona Srholca (prvá časť)

Je ráno. Utorok 15. novembra 2016. Mierim na železničnú stanicu v Bratislave. Cestou mi volá jedna dievčina, že nestíha vlak o 5.55, ktorý nás má dopraviť do Žiliny. Čo teraz? Premýšľame, hľadáme riešenia. V tom čase sa vyberajú na cestu študenti so svojimi učiteľmi z východu Slovenska. Cestujú autobusom. Žilina je miesto, kde sa všetci stretneme a pôjdeme spoločne na miesto, kde je jediná zachovalá väznica z čias komunizmu nie len v Československu, ale v Európe ako takej – Památnik Vojna (https://www.muzeum-pribram.cz/), tak ju poznajú v Českej republike podľa kopca Vojna ležiaceho v nadmorskej výške 666 m. n. m. pri mestečku Příbram.

Kolegynka z OZ Nenápadní hrdinovia išla do Žiliny ešte skôr, aby tam nakúpila bagety, horalky, vodu… pre našu výpravu. So študentkami z Bratislavy si počas cesty vlakom prechádzam ich prezentáciu. Laura napísala príbeh jej babky Zuzany a starého otca Petra. Udivuje ma, čo všetko našla, dozvedela sa. Dívam sa na unikátnu fotografiu kostola, ktorý práve niekto odpálil. V dolnej časti chrámu je plno prachu. Veža sa nakláňa. Sú to osemdesiate roky, nie päťdesiate. Prečo sa to stalo?

Likvidácia gr. kat. cirkvi, násilná kolektivizácia, vysťahovanie, sledovanie príslušníkmi ŠtB – to sú štyri témy, ktoré bude prezentovať dňa 17. novembra o 8.30 hod. v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca pred svojimi rovesníkmi. „Viete, tie záznamy o kňazovi, ktorý na babku donášal sa nezachovali,“ hovorí „..a ešte stále pôsobí ako kňaz.“

Medzi tým mi volá učiteľka z Kežmarku. Chcú doplniť prácu o archívny materiál z archívu ÚPN, kde by mal byť záznam o ich „nenápadnom hrdinovi“ – v čase komunizmu robotníkovi v Tatravagónke Poprad. „Máme viaceré svedectvá od ľudí, ktorí ho poznali. Vravel nám terajší dekan v Spišskej Novej Vsi o domovej prehliadke u tohto robotníka – tajného saleziána a následnom súde a rozsudku.“ Ak by sa ešte podarilo niečo nájsť, doplniť, boli by veľmi radi, žiadosť tam už majú niekoľko dní, všetky potvrdenie, a tak sa to nakoniec podarí. Kto vie, čo sa najde/nenájde v spise k jeho osobe.

Vlak mešká a tak meškáme aj my. V Trenčianskych Tepliciach nastupujú chalani s pani učiteľkou z Novej Dubnice. Čo povedia na konferencii, neviem. Budú mať rovnaké podmienky ako iní. Za 10 min. prerozprávať príbeh ich nenápadného hrdinu.

Hlavná stanica Žilina. Miesto odchodov a príchodov…. koľkých z nás. Koľkých generácii. Keď si neskôr v rámci spoločného putovania premietame v autobuse dokument o obetiach neslobody rokov 1939 – 45, aby sme študentov predstavili chronologicky dobu totalitných režimov, tak sa vraciame na toto miesto v spomienkach ženy, ktorá prežila holokaust. Koľko si toho prežila, no stále chcela žiť. Vážila len niečo cez 20 kg… ale chcela žiť. A keď na pochode smrti ich dali pod sprchy, čakala… či to bude jej posledná minúta života, alebo bude môcť žiť ďalej. „Tak veľmi som túžila žiť,“ spomína. Po skončení hrôz vojny sa muž, ktorí bol členom POHG a podieľal sa aj na jej transporte pokojne prechádzal, promenádoval ulicami Žiliny s paličkou v ruke. „Tu sa nič nezmenilo a keď som ho zahlásila, za čo bol zodpovední, tak sa mu nič nestalo. Tu bol stále Slovenský štát…“ Neskôr sa predávkovala liekmi. Nechcelo sa jej žiť, keď videla, že sa nič nezmenilo… Je to pre mňa desivé svedectvo. Desivé v tom, že v tých najťažších chvíľach chcela, túžila žiť, no keď mala žiť „po boku“ ľudí bez chrbtovej kosti, tak radšej chcela zomrieť. Odcestovala do Prahy.

Žilina. Podávam si ruku s pani Krahulcovou z Chorvátskeho Grobu. Jej dedko prežil Jáchymov. Vystupuje z toho istého vlaku ako my aj s pani Javorskou.

Už sme všetci, až na dievčinu, ktorá zmeškala vlak. Prichádza do Trenčína, odtiaľ taxíkom na benzínovú stanicu. A tam.. tam z jedného auta práve vychádza Milan Kňažko so svojou pani. Aká náhoda. Aktér zmien roku 1989. „Pán Kňažko,“ dovolím si ho osloviť s tým, kto sme a kam cestujeme „budeme radi, ak si nájdete čas a prídete na našu konferenciu.“ Nesľubuje, má toho teraz viac na práci. No medzi tým mi potvrdzuje svoju účasť Štefan Bučko. Príde, pozdraví a aj zarecituje báseň. Nemá veľa času, no chce prísť aspoň na chvíľu. Teším sa.

Nastupujeme do autobusu. Medzi tým, kým sme ešte na Slovensku a funguje Wi-Fi riešim pracovné veci. Internet padá, nedá sa pripojiť. Do toho telefonáty. „Viete nám niekoho odporučiť do diskusnej relácie?“ Všetci sme na cestách. A niektorí nemôžu vycestovať. Je mi ľúto, že muž, ktorého si hlboko vážim – Rudko Dobiáš – nemôže vycestovať do Prahy, aby tam prevzal cenu pamäte národa. Ide tam jeho syn, o ktorom mi Rudko (odsúdený vo veku 19 rokov na 18 rokov odňatia slobody) povedal: „Vieš, mňa mohli aj zabiť, no keď môjho syna nechceli ani len do škôlky zobrať, lebo je synom pol. väzňa, tak to bolo niečo strašné.“ Do Prahy putuje aj František Mikloško, ktorý je skoro každý rok členom slávnostnej poroty…

(pokračovanie TU – https://blog.postoj.sk/18853/v-slapajach-antona-srholca-1-cast)

Spánok. Verím, že nikomu v noci nebola zima. A ak áno, tak snáď si spomenú na príbeh, ktorý som im hovoril o sestre Márii Sládkovičovej.. ako ju navštívil prof. Krčméry a v zime sa každú hodinu zobudil, urobil si rozcvičku, aby nezamrzol. „To ma naučil strýko Silvo,“ povedal.

Ráno o 7.15 balíme. Ideme do Jáchymovských baní. Ja som vstal skôr. Neviem, čo ma zobudilo… asi to, aby som Vám to napísal a povzbudil Vás, aby ste podporili naše putovanie a stretli sa s nami v Bratislave 17. novembra 2016 (viac na www.november89.eu).

PS: Môžete prísť aj bez ohlásenia. Nie kvôli mne, ale aby sme/ste počuli pohľad na dar slobody cez pohľad mladých…