Dá sa na socializmus spomínať v dobrom?

Už niekoľko rokov sa zaoberám regionálnou históriou Novohradu a to najmä 20. storočím. Jedným z našich posledných projektov bola kniha o hornonovohradskej obci Cinobaňa kombinujúca stovky dobových fotografií s textami kroník i spomienkami. Vznikol tak zaujímavý pohľad na minulé storočie v tejto malebnej dedine. Cinobaňa patrila k takzvaným strediskovým obciam, jej rozvoj počas štyroch desaťročí socializmu bol jeden z najprudších a najvýraznejších v regióne. Všetky zmeny veľmi podrobne zachytili obecní kronikári. V tomto blogu sa ich pokúsim zhrnúť a možno tak čiastočne odpovedať na otázku, prečo mnohí ľudia spomínajú na socializmus ako na staré dobré časy…

 Situácia na konci päťdesiatych rokov 20. storočia

Keď sa v roku 1958 začala kronika Cinobane opätovne písať, takto zhrnuli jej kronikári aktuálny stav: „V obci sú dvory a domy nastavané nahusto, pretože dosiaľ nikto nechcel prekročiť rámec dediny. Až v poslednom čase, najmä po druhej svetovej vojne, stavajú sa rodinné domčeky za dedinou. V obci je národná škola s dvoma učebňami a bytom, materská škola, kostol, fara, pošta, kino, obchody, novopostavená budova MNV, na námestí pomník a pamätná tabuľa padlých v druhej svetovej vojne. Od roku (údaj v kronike chýba, z iných zdrojov vieme, že by malo ísť o rok 1927) je v obci elektrický prúd. Telefónne spojenie je do obcí Mládzovo, Turíčky a do osád, kde sú závody. Dedinou pravidelne premáva autobus Lučenec – Málinec a späť. … Staré drevené domy skoro úplne zmizli, nahrádzajú sa murovanými. Ulice a rady domov nemajú osobité pomenovanie. Železničná stanica je na dolnom konci dediny.“

V roku 1961 sa robilo sčítanie ľudu, domov a bytov. Cinobaňa mala 928 obyvateľov, celá takzvaná politická obec (sem patrili aj Cinobanská Maša, Katarínska Huta a ďalšie osady na vrchoch – týmto sa ale v tomto blogu nebudem venovať) 2 425 obyvateľov. Podľa sčítania bolo v politickej obci 194 rodinných domov, 186 poľnohospodárskych usadlostí a 39 činžiakových domov (tie boli hlavne v robotníckych osadách Katarínska Huta a Cinobanská Maša).

Zaujímavé údaje sú k dispozícii z roku 1965, pochádzajú zo Smerného územného plánu obce vypracovaným Krajským projektovým ústavom v Banskej Bystrici: „Stav bytového fondu v sídlisku je zlý. Bytový fond: počet budov 395, počet bytov 740, vek budov vyjadrený v %: viac ako 40 rokov 44 %, od 15 do 40 rokov 26 %, menej ako 15 rokov 30 %. Materiál budov vyjadrený v % z celkového počtu budov: kameň 7 %, tehly, tvárnice 19,7 %, betón, panely 0,5 %, ostatný materiál (najmä váľky, t. j. nepálená tehla – pozn.) 73 %.“

K dispozícii sú aj údaje zo sčítania v roku 1980. Obyvateľov bolo celkom 2 523 (z toho Cinobaňa 1 372). Domov bolo celkom 517 (v Cinobani 262), neobývaných 60 (30). Bytov bolo v politickej obci celkom 942, z toho 106 neobývaných. Zaujímavý je počet áut (celkom 224, z toho garážovaných 185), čiže auto v roku 1980 vlastnil v Cinobani každý desiaty človek. Farebných televízorov bolo 27 (rádio a čiernobiely televízor mala skoro každá domácnosť). Automatických práčok bolo 77 (obyčajnú práčku mala väčšina domácností).

Toľko teda úvodný popis situácie, poďme sa pozrieť na zmeny, ktoré socializmus priniesol.

Výstavba v rokoch 1948 – 1958

Prvé roky socializmu priniesli len menšie veci bežného charakteru. V rokoch 1955 až 1958 bola s nákladmi 520 000 Kčs postavená budova MNV. Väčšina sa platila zo štátneho rozpočtu. Opravilo sa námestie pred MNV, došlo k odstráneniu busty T. G. Masaryka, na jeho mieste bola inštalovaná tabuľa s menami padlých v Slovenskom národnom povstaní. Správa štátnych ciest opravovala (zatiaľ stále prašnú) cestu cez obec a v blízkom okolí. „Opravy poľných ciest na pokyn MNV vykonávali si občania sami, často v mimoriadnych pracovných zmenách.“ Za desať rokov žiadna veľká aktivita… Od šesťdesiatych rokov sa situácia zmenila.

Bytová výstavba

V priebehu roku 1960 bolo na ceste z Cinobane do Maše postupne dokončených šesť činžiakov s 24 moderne vybavenými bytmi. V októbri tohto roku bola dokončená aj trinásťbytová jednotka v Katarínskej Hute. „Od 1. januára 1961 bola pri MNV v Cinobani zriadená domová správa. Má na starosti závodné byty v Katarínskej Hute a Cinobanskej Maši, opravu bytov, inkasovanie nájomného a pod. Zamestnáva i dvoch murárov, jedného maliara a niekoľko pomocných síl, ktoré stále pracujú na menších opravách bytov.“

V polovici šesťdesiatych rokov sa v rámci štátnej investičnej a družstevnej bytovej výstavby začali stavať dve osemnásťbytové jednotky na Pustatine (miestna časť). Prví obyvatelia sa do nich sťahovali v roku 1967 počas dovoleniek v závodoch. „Po vložení určitého vkladu a postupnom splácaní stanú sa byty v družstevnej výstavbe vlastníctvom bývajúcich rodín.“

Na Pustatine bola naplánovaná výstavba sídliska s 360 bytmi. Okrem toho sa tu stavali aj rodinné domy, prvé boli skolaudované v roku 1972. Na paneláky si obyvatelia museli ešte tri roky počkať: „Byty v 60-bytovke boli užívateľom pridelené, i keď nie úplne ukončené, v januári 1975. Ani v jarných mesiacoch ešte nebola v bytoch voda, čo bola najväčšia príčina, prečo sa noví obyvatelia, väčšinou zamestnanci závodu Cinobanská Maša, sťahovali až v čase celozávodnej dovolenky a po nej v auguste. V júli tam bývalo len málo rodín. V letnom období stavali Pozemné stavby, stavebná správa Lučenec pri 60-bytovke ďalšie dva výškové činžiaky po 24 bytov.“ Tie boli dokončené v roku 1976. O rok neskôr sa začalo s výstavbou ďalších dvoch panelákov so 48 bytmi. Hrubá stavba vyrástla do septembra 1977.

Posledné bytovky sa dokončovali v polovici osemdesiatych rokov: „V apríli 1985 začali Pozemné stavby s výstavbou 40-bytovky na Pustatine. S prácou dobre postupovali, koncom roka finišovali, lebo orgány obce a závodov ich tlačili k dokončeniu v závere roka 1985, aby výstavba neprešla do ôsmej päťročnice. Byty aj kolaudovali, kolaudačné nedostatky sa však odstraňovali ešte v prvých troch mesiacoch roku 1986. … V tom istom období v apríli OSP Lučenec začal s výstavou osembytovej jednotky naproti škole v Cinobani.“ Tá bola odovzdaná do užívania v roku 1987.

Škola

Pálčivou otázkou bola v Cinobani škola s nevyhovujúcimi priestormi. Od roku 1961 sa robili prípravy na stavbu novej školy. Najprv bolo treba nájsť kompromis, kde bude škola stáť. Mala byť spoločná škola pre Cinobaňu i Katarínsku Hutu a, samozrejme, každý ju chcel mať čo najbližšie pri sebe. Napokon musela rozhodnúť komisia, vybrala miesto na Pustatine.

Zaujal ma zápis z roku 1962: „Pre organizovanie pomoci zo strany občanov bola vytvorená zvláštna komisia, ktorá mala najmä získavať záväzky od občanov a organizovať pracovné brigády. Táto komisia v druhej polovici leta získala od rodičov žiakov i ostatných občanov z obce a osád skoro 6 000 hodín v záväzkoch, ktoré najmä pri pomocných prácach na výstavbe školy odpracujú.“

Prípravy na stavbu boli vykonané, ale Pozemné stavby s výstavbou v stanovenom čase nezačali. „Vyhovárali sa na nedostatok najmä odborných pracovných síl, dávali však prísľub, že začnú v septembri, potom v októbri a keď v jeseni 1962 nadobudlo platnosť vládne nariadenie 864/62, ktoré obmedzovalo začínanie nových stavieb, ktorých náklad bol plánovaný na viac ako 1 milión, so stavbou sa vôbec nezačalo. Zvláštna delegácia zostavená z funkcionárov obce na Krajskom národnom výbore v Banskej Bystrici dostala prísľub, že s výstavbou školy by sa mohlo začať ešte v roku 1962, ak MNV zabezpečí aspoň štyroch murárov a pomocné pracovné sily aspoň na jeden mesiac. Ďalších odborníkov ako aj vedenie stavby mali zabezpečiť Pozemné stavby. Neskoršie sa ukázalo, že tento prísľub ostal len prísľubom na uspokojenie občanov, pretože keď táto požiadavka stávala sa už splniteľnou, niektorí murári boli ochotní s prácou začať, Pozemné stavby predsa len so stavbou nezačali.“

Stavba nezačala ani v roku 1963, na jar tohto roku sa na troch miestach pri stavenisku prepadla pôda. Vzhľadom na banícku minulosť obce to nebrali na ľahkú váhu: „Na miestach prepadnutej pôdy začalo sa kopať, aby sa zistilo, či ide o banské šachty, alebo niečo iné. … Pretože otázka staveniska bola sporná a bez dôkladnej previerky, nikto z geológov sa nechcel a nemohol zaručiť o spôsobilosti staveniska, podnikové riaditeľstvo Pozemných stavieb v Banskej Bystrici pri spresňovaní svojich prác na rok 1964 koncom roku 1963, výstavbu školy v Cinobani zo svojho plánu prác na rok 1964 vyradilo.“

Kompletný geofyzikálny prieskum sa uskutočnil v apríli 1964. Výsledok bol, že škola sa na Pustatine stavať môže. Cinobančania, aby stavbu školy urýchlili, začali jednať s Pozemnými stavbami, aby sa predsa len začalo ešte v roku 1964. Súhlasili s tým, že „im k zahájeniu bude poskytnutých 15 robotníkov a 8 murárov. Ostatných pracovníkov si zabezpečia Pozemné stavby.“

Stavať sa začalo 24. novembra 1964, slávnostné otvorenie školy bolo 24. septembra 1967. „Vyučovanie bolo v novej školskej budove začaté 2. októbra 1967. Škola, ktorá nesie názov Základná deväťročná škola, má od začiatku školského roku 1967/68 11 tried, z toho deväť sa vyučuje v novej budove a dve triedy sú vyučované v starých učebniach v obci pri kostole.“ V priebehu roku 1968 sa postupne dokončila školská jedáleň, družina a telocvičňa. V letných mesiacoch sa pracovalo aj na výstavbe kúpaliska pri škole. Práce sa robili svojpomocne v rámci akcie Z, vykonali ich hlavne učitelia a žiaci školy. Keď som sa od pamätníkov snažil zistiť, či sa práce v rámci akcií Z robili dobrovoľne nasilu alebo naozaj dobrovoľne, respektíve či za odpracované hodiny dostávali peniaze, odpovede sa diametrálne odlišovali.

Kultúrny dom

Okrem školy a bytových jednotiek, ktoré spomínam vyššie sa v šesťdesiatych rokoch v Cinobani stavalo a modernizovalo aj v závodoch v Cinobanskej Maši a Katarínskej Hute. A ani to nebolo všetko. V roku 1967 sa horúcou témou stala stavba spoločného kultúrneho domu pre materskú obec i jej osady. Zástupcovia jednotlivých častí nevedeli nájsť spoločnú reč, zato našli dosť finančných zdrojov, preto sa situácia vyvinula tak, že došlo k výstavbe kultúrnych domom v Cinobani aj v Katarínskej Hute. V Cinobani stavali Hutné stavby Košice, zvnútra bol kultúrny dom dokončený v roku 1971, prvá zábava sa konala na Silvestra. Úplne dokončený bol v roku 1973. Celková hodnota bola zhruba šesť miliónov korún. Okrem iného tu bola moderná kolkáreň s automatickým stavačom kolkov či kino.

Siete a cesty

V roku 1960 sa v Cinobani kládli podzemné telefónne káble. Vo februári 1965 „Okresná správa spojov Lučenec uviedla do prevádzky v Cinobani automatickú telefónnu ústredňu. V tom čase to bola v poradí druhá automatická telefónna ústredňa v okrese Lučenec. Telefonicky možno priamo volať Lučenec, Lovinobaňu, Točnicu, Ružinú, Uderinú, Podrečany, Cinobanskú Mašu, Katarínsku Hutu a Turíčky. Podľa plánu okresnej správy spojov majú byť vybudované aj iné ústredne, celú okresnú skupinovú sieť, a po dobudovaní bude možné volať aj iné obce.“

V roku 1966 sa začalo s úpravou ciest v okolí obce. Do roku 1972 boli vyasfaltované dovtedy len prašné cesty a konečne „dňa 22. júla 1977 začali Cestné stavby Lučenec s asfaltovaním cesty cez obec. Cesta bola v tomto roku i ukončená“. Súčasne s úpravou ciest sa urobila aj kanalizácia, postavili mostíky, vybudoval vodovod. Na konci sedemdesiatych rokov bola zrealizovaná regulácia potoka a v roku 1984 zmodernizovaná elektrická sieť.

Obchody a služby

Pozrime sa najskôr na stav v roku 1959 – v obci boli dva obchody so zmiešaným tovarom Zdroj, Obuva, predajňa mäsa, dva hostince a oprava obuvi. Ďalšie obchody boli v Katarínskej Hute a Cinobanskej Maši.

Na jeseň 1960 bolo pri MNV v rámci prevádzkarní zriadené kaderníctvo v Cinobani a holičstvo v Katarínskej Hute. „Toto opatrenie privítali s radosťou najmä ženy, ktoré za účelom úpravy vlasov už nemusia cestovať do Lučenca. … Spomenuté prevádzkarne nadväzujú na skúsenosti nadobudnuté pri výrobe zmrzliny, ktorú tiež v rámci MNV pre našich obyvateľov v letnom období už od roku 1958 pripravuje Františka Svobodová. Výroba a odpredaj zmrzliny umožňuje MNV určité finančné príjmy.“

V roku 1962 dosiahol počet televízorov v obci a osadách vyše 100. „Pretože televízny obraz v našom kraji nebol na požadovanej úrovni, na žiadosť obyvateľov z osád zorganizovala sa svojpomocná výstavba televízneho vykrývača. Potrebný materiál financoval MNV.“

Zápis z roku 1967 je, čo sa týka služieb a obchodov, kritický a zároveň ukazuje, ako niektoré veci za socializmu fungovali: „Nedostatok sa javí v priestoroch pre miestne obchody (Odeva, Obuva, Vesna a pod.). Tieto sú umiestnené v súkromných budovách. Podniky, ktoré ich riadia, do výstavby neinvestujú, hrozia však ich zavretím v prípade, že im MNV neposkytne vhodné miestnosti. Problém bol napr. v auguste 1967 i s umiestnením predajne Obuva, ktorá bola v súkromnom dome a tento chcel majiteľ opravovať. Po niekoľkých snahách a rokovaniach o umiestnení sa Obuva 16. augusta začala sťahovať do budovy bývalej pošty pri MNV. Umiestnenie nie je vyhovujúce, ale lepšie ako uzavretie predajne.“

V roku 1968 občania medzi sebou vyzbierali peniaze na ohradenie cintorína. „Celkom sa zozbieralo viac ako 18 000 Kčs. Za uvedenú sumu bolo objednané drôtené pletivo, brány, stĺpy a pod. MNV potom cestou miestneho rozhlasu organizoval prácu z radov občanov pri ohradzovaní cintorína. Pracovalo sa najmä vo voľných sobotách, prípadne v odpoludňajších hodinách.“

V druhej polovici sedemdesiatych rokov sa intenzívne pracovalo na rekonštrukcii futbalového ihriska: „Väčšinu prác vykonali občania v rámci spoločenských organizácií. Iba niektoré odborné práce boli preplatené. Veľkú pomoc, najmä s poskytovaním dopravných prostriedkov a niektorého materiálu, poskytli miestne závody. … Práce organizoval MNV najmä cez soboty a nedele, kedy sa na výzvu miestneho rozhlasu dostavilo na pracovisko 20 – 30 občanov, niekedy i viac.“

Občania Cinobane si postupne, v rámci akcií Z budovali aj dom smútku. Dokončený bol v roku 1982. O rok neskôr bola v obci otvorená predajňa Domáce potreby. „V rámci služieb pre obyvateľstvo bol v januári 1983 začatý zber šatstva do čistiarne v Lučenci. Auto došlé z Komunálnych služieb z Lučenca v Cinobani i v Katarínskej Hute šaty do čistiarne prijalo a zamestnanci tohto podniku šatstvo po vyčistení do obce aj priviezli.“

Zdravotné stredisko a škôlka

Kým nebolo v roku 1977 dokončené nové zdravotné stredisko, ordinovalo sa v nevyhovujúcich priestoroch kaštieľa v Katarínskej Hute: „V dôsledku výkopov okolo budovy kaštieľa zo severnej strany v rámci rekonštrukcie závodu bol zistený havarijný stav budovy – praskanie múrov. V tom čase tu okrem zubnej ambulancie bola umiestnená i materská škola. Táto sa 9. júna presťahovala do budovy internátu. Zubný lekár ordinoval v Poltári.“

Kolaudácia zdravotného strediska sa uskutočnila 2. decembra 1977. V roku 1988 tu ordinovali obvodný, zubný a detský lekár .

V roku 1982 kronikár konštatoval: „V obci neboli jasle, v MŠ, DM a v ZŠ bol nedostatok priestorov, detí pribúdalo. Zdravotnú starostlivosť v obci zabezpečovali v novom zdravotnom stredisku štyria lekári (všeobecný, detský, ženský, zubný) a päť sestier.“

Výstavba novej škôlky prebiehala v rokoch 1985 až 1989, otvorená bola 15. februára. Bola to posledná väčšia kolaudácia za socializmu. O niekoľko mesiacov prišiel 17. november, kronikár ho komentoval trochu alibisticky: „Obyvatelia obce prijali zmeny s určitými obavami. Želali si, aby vývoj v našej republike prebiehal v pokoji a mieri.“

Za štyri desaťročia socializmu nastalo v Cinobani množstvo zmien. A to som vôbec nespomenul vybudovanie JRD a rozsiahle stavby a rekonštrukcie v zlievarni v Cinobanskej Maši a sklárne v Katarínskej Hute. Je pravdepodobné, že väčšina týchto vecí by sa uskutočnila v akomkoľvek zriadení. Na druhej strane (a to rozhodne nie som fanúšik socializmu), z tohto prehľadu asi je pochopiteľné, prečo niektorí ľudia na toto obdobie spomínajú ako na to, keď sa všetko dalo a všetko bolo lepšie. Zvlášť, keď na peripetie, ktoré budovanie sprevádzali, už zabudli.

Keď sme pracovali na knihe Cinobaňa: Fakty a obrazy, zaujala ma jedna vec a pri písaní blogu som ju zámerne zdôrazňoval – pri mnohých stavbách priložili ruku k dielu samotní občania. Otázne je, do akej miery to bolo dobrovoľne nasilu, ale i tak – zdá sa to alebo mali vtedy ľudia väčší záujem o dianie okolo nich?

Všetky fotografie a citáty sú z knihy Cinobaňa: Fakty a obrazy, viac informácií o knihe nájdete tu.