Denník N

Sloboda nám musí chutiť

Neberte to ako temné proroctvo, apokalyptické blúznenie psychiatra. Veď vidíme, čo sa okolo nás deje. Berte to ako vyznanie lásky chutnej a večne sviežej slobode. Lebo skutočná sloboda nemôže nikdy ostarnúť.

Prichádza ich čas. Konečne budú zase chápať svetu, konečne budú mať pocit, že mu opäť rozumejú. Jednoduchému, čiernobielemu a priamočiaremu videniu problémov hovoria niekedy „sila“, inokedy zase „rozum“. Vo všetkom vítajú jasné svetlo a z úst sa im vyplavujú prosté a diogénovské riešenia. A zavše pritom majú ruky zaťaté v päsť. Hrdinom je pre nich ten, čo skoncoval s politickou korektnosťou, i keď to znamená, že je prudký, labilný a vulgárny. A nás, čo nehľadíme na jednu stranu, ale obzeráme sa dookola, aby sme sa aspoň snažili porozumieť, nás, čo cítime, že svet je tu naozaj pre všetkých, nás už nebudú volať posmešne „slniečkári“ alebo „kaviarenskí intelektuáli“ (i keby sme nikdy neviedli žiadne inteligentné reči kdesi pri káve), ale „zradcovia“, „odpadlíci“ alebo vymyslia iné pseudoreligiózne a hanlivo znejúce pojmy. Desím sa ich fikcií, pretože to, že rozumejú svetu, je len ich pocit, prasklina v lebke, z ktorej uniká ľudský a humanistický duch a ich riešenia sú iba plány, v ktorých projektujú hranice a zátarasy. Masturbujú nad nimi pri vlajkách, pri hulákaní, počas svätých omší, na hlavnýchsprávach.sk a tešia sa z toho, ako mocnie ich hlas a priestor. Taký čas prichádza, že na nás budú hovoriť aj z parlamentov, televízií a tribún a my budeme cítiť strašlivé chvenie, keď im všetci naokolo budú tlieskať.

Možno to nie je tak, ako si občas smutne povzdychneme vo forme odretej frázy, že slobodu si treba zaslúžiť. Veď tak by bola len odmenou za nejaký výkon. Slobodu si v prvom rade treba vedieť uvedomiť a užiť. Chápem ju teda skôr tak nejako hedonicky. A na to v nás musí vyzrieť. Na jablku predsa nemôžete pracovať. Nie je to váš výkon, ale môžete sa starať o jabloň, aby raz priniesla svoje ovocie. A keď sa tak stane, vychutnávate si ho. Možno to teda v týchto časoch nie je tak, že si slobodu nezaslúžime, ani že nás už začína unavovať. Možno nás len čoraz viac znepokojuje sloboda druhého, ktorého jabloň prekáža nášmu vlastnému výhľadu.

Neberte to ako temné proroctvo, apokalyptické blúznenie psychiatra. Veď vidíme, čo sa okolo nás deje. Berte to ako vyznanie lásky chutnej a večne sviežej slobode. Lebo skutočná sloboda nemôže nikdy ostarnúť.

Ale skutočná sloboda od nás všetkých žiada to, aby sme nežili len sami v sebe, ale aj pre druhých. Aby sme sa zbavili sebeckých más, ktoré nás vťahujú do uzavretého vnútra, tmavých okuliarov, v ktorých nechceme vidieť, že aj ten druhý pred nami, ten cigán, zlodej, gej, ten tmavý moslim z východu, inoverec, heretik, prisťahovalec s génmi pomletými ako fašírka, že aj ten je takým istým človekom ako sme my, a že má tie isté práva.

Začína nám trochu chýbať, tá sloboda, že?

To preto, že cítime, ako je stále viac ohrozená. A sloboda chýba úplne inak, ako môžu chýbať ostatné veci. Presne o tom hovorí Anton Srholec vo svojom životopisnom filme:

„Otec sa ma pýtal: Čo ti chýba? Zabíjame dvakrát do roka, pivnicu máme plnú vína. Čo ti chýba? A mne chýbalo to hlavné, sloboda…“

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.