17. november – nie všedný deň

Začnem tými, ktorí nás previedli a neustále vedú aj naším súčasným slovenským „demokratičnom“. V prvých, na všetky druhy emócií bohatých mesiacoch mali jeden sen, prežiť búrlivé obdobie bez úhony na životoch. Podarilo sa, rokovania boli úspešné. Mohli začať plniť druhý sen. Predpoklady na to mali, bezo zbytku mali v rukách ekonomickú moc. Politickú nebolo až také ťažké získať vzhľadom na vývoj udalostí. Stačilo pozahadzovať, či poskrývať stranícke legitimácie, trochu pomôcť rôznym, zbytočne kompromitujúcim dokumentom z dohľadu zvedavých očí a postupne prejsť novou obalovou úpravou. Charaktery na premenu mali pripravené po každej stránke. A tak sa vydali na cestu k svojej „demokratičnosti“, čosi k pravici, čosi k ľavici, čosi k svoj stojným, čosi k spínaniu rúk až do neba, čosi k liberálom. Vlastne len k názvom, obsah napĺňali potom sami. Toľko podôb komunistu, čoby prototyp univerzálneho tvora, nič im nebolo cudzie, najrýchlejšie a najlepšie sa adaptovali na nové, nezvratné spoločenské pomery. A spolu s nimi im podobní. Pevne sa chopili moci, tak pevne, že ju majú už tretie desaťročie. Majstrovsky zvládli všetky prekážky, v manipulácii boli vždy majstri, v porušovaní zákonov tiež, privilegovanosti a nedotknuteľnosti sa učiť nemuseli, potiahli za sebou aj plášť pre zakrývanie svojich zlých skutkov a zároveň oddaných partnerov, v podobe bývalej totalitnej mašinérie moci, dnes už doplnenej vlastným dorastom. Pre svoje potreby dokonca zaviedli nové, dovtedy vo svete netušené činnosti, samo únos, samo zbitie. Vrcholom vyšetrovania im podriadených nezávislých orgánov sa stal medzi nimi veľmi obľúbený konečný výrok, skutok sa nestal. Ochranná to známka štátnym molochom organizovanej deštrukcie, alebo ak chcete, zločinu. Klobúk dolu, bez väčších strát vo svojich radoch, vytvorili za necelých tridsať rokov, logisticky bezchybne precizovaný model „štátu“ v štáte. Požehnané vždy slobodnými voľbami. Nenapadnuteľné, jediná činnosť, kde zákon rešpektujú. Vedeli a vedia, že karta im ešte dlho pôjde. Nasýtia sa, zabezpečia, všetko rozvrátia, a postupne budú absolvovať ďalšiu metamorfózu. Z gaunerov, na ctených, čestných a slušných, len tak, medzi sebou. Ale možno, že niektorým z nich sa to naozaj aj podarí.

Potom sme tu aj my, čo sme už dávno prestali snívať spoločné sny, lebo bolo treba žiť, vychovávať deti, pracovať, popritom sa orientovať v novom, ktoré sa časom mnohé ukázalo ako staronové, v niektorých smeroch horšie. Nechávali a nechávame sa ovplyvňovať a vmanévrovať, nielen politikmi, ale aj médiami, rôznymi názorovými prúdmi, do pozície neškodných, ľahko použiteľných štatistov. Vždy nám pridlho trvalo a trvá, kým zistíme, že predkladané nie je pre nás, ale proti nám. Akosi nie sme stále schopní pochopiť, že kvalitu nášho života si musíme vydobýjať sami, neustále. Je to celoživotný proces, ktorý by nás ale nemal unavovať, pokiaľ nekráčame tmavými miestami, nešírime okolo seba zlo, neporušujeme zákony. My držíme túto krajinu, tvoriví, činorodí ľudia, ľudia práce, kdekoľvek, na akejkoľvek pozícii, síce s rôznym prínosom pre seba aj pre spoločnosť, ale potrebným pre všetkých.

Každé spoločenstvo ľudí má dlhú dobu zrenia, stavať môže len na tom, čo zanechali tí pred nimi. My nie sme výnimkou. Ak sa naučíme, že zodpovednosť za seba je tou najdôležitejšou zodpovednosťou, nebude nám robiť problém byť zodpovednými za svoje potomstvo, ani za činnosť vo verejných funkciách v prospech všeobecného blaha.

Malá krajina by tiež mala mať dostatok veľkých ľudí, nie kvôli svetu, pre seba, aby poskytovala dôstojný život aj tým, ktorí sú na pomoc svojich blížnych, nie svojou vinou, odkázaní. Cieľ nášho snaženia určujúci úroveň našej vyspelosti.