Denník N

Ako poslanec Budaj rozkráda minulosť Slovenska

V Slovenskom národnom divadle v Bratislave sa 29. novembra 1989 uskutočnilo manifestačné zhromažždenie Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu. Za stolom sedia zľava Ján Budaj, Josef Vavrošušek, Marta Kubiššová, Václav Havel, Ivan Havel, ŠŠimon Pánek a Milan Kňažžko. Foto - TASR
V Slovenskom národnom divadle v Bratislave sa 29. novembra 1989 uskutočnilo manifestačné zhromažždenie Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu. Za stolom sedia zľava Ján Budaj, Josef Vavrošušek, Marta Kubiššová, Václav Havel, Ivan Havel, ŠŠimon Pánek a Milan Kňažžko. Foto – TASR

Ján Budaj dezinformuje, konšpiruje a rozkráda našu minulosť – konkrétne momenty a osobnosti Slovenska v Novembri 89 a po ňom. Ale Slovensko nie je bez minulosti. Naša história je plná skvelých ľudí i príbehov, medzi ktorými história a úloha VPN nikdy nezapadne.

Rozbor blogu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, Jána Budaja, v súvislosti s návrhom skupiny poslancov na ustanovenia dvoch nových pamätných dní.  Blog bol zverejnený na stránkach Denníka N, dňa 4. 11. 2016, pod názvom: Slovensko: republika bez minulosti.

S Jánom Budajom som sa naposledy stretol pred siedmimi rokmi k výročiu Novembra. Mal elegantný oblek, červenú kravatu, čierny plášť, ostražitý pohľad a slovník diplomata, budajku nechal doma. Od roku 1987, keď sme sa zoznámili pri písaní Bratislavy/nahlas, a po dobu spolupráce s ním v Koordinačnom centre VPN, som obdivoval jeho britký úsudok a schopnosť rýchlych a trefných vyjadrení. Aj preto ma zaujal titulok na jeho blogu v eNku, pod názvom Slovensko: republika bez minulosti. Pretože Slovensko svoju minulosť určite má, asi nám chce naznačiť, že ho niekto tej minulosti chcel, chce, či dokonca už zbavil? A naozaj, práve toto nám článku nahovára. Prinútilo ma to k pozornému čítaniu a premýšľaniu.

Z kontextu je zrejmé, že blog je úvodníkom k „malému príspevku k nezabúdaniu“, čiže k návrhu skupiny poslancov na ustanovenie dvoch nových pamätných dní: Dňa okupácie (vojskami Varšavskej zmluvy 21.8.1968) a Dňa  ukončenia okupácie (21.6.1991), kedy posledný sovietsky vojak opustil Česko-Slovenskú Federatívnu republiku. Návrh pripomínať pamätným dňom okamžiky, kedy sme sa ako ČSFR  vymanili zo sovietskej okupácie, je správny a všetci traja poslanci, podpísaní pod návrhom, si za to zaslúžia  poďakovanie. K blogu je pripojená citácia z Dôvodovej správy, pri čítaní ktorej aj dnes mrazí. Až potiaľto je všetko v poriadku. Túto časť tvorí viac ako 60% celého textu.

Bohužiaľ, postupne, čítajúc slovo za slovom zostávajúcu tretinu riadkov mi došlo, že informácia o návrhu pamätných dní je len paravánom, za ktorým je do nápoja – v  tomto prípade do textu samotného blogu – primiešaný jed dezinformácií. Časť textu obsahuje pravdivé fakty a k sympatiám zvádzajúce postoje, budiace zdanie dôveryhodnosti autora, no medzi tieto slová a riadky je umne votkaná niť poloprávd, lží a výmyslov. Celok je pôsobivým slovným útvarom, niečím medzi glosou a esejou, skrátka vyjadrením názoru Jána Budaja. Myslím, že je potrebné, poodhaliť jeho zámer.

  1. Prvých 21 riadkov patrí sugestívnym krátkym geopolitickým, demokratickým a sociálnym postrehom, od citátu rímskeho historika až po stav politickej i občianskej scény na Slovensku. Pozoruhodné je to, že táto časť obsahuje vôbec jedinú a poslednú zmienkou, priamo spätú s hlavnou témou – Dňom ukončenia okupácie: „Máme ešte spoločnú spomienku napr. na to, že Slovenská republika vznikla vďaka pádu totality? Že sme vtedy vyhnali ruských okupantov?“ Rečnícka otázka ešte stále drží stopu a v odpovedi glosuje, ako sa s „neuveriteľnou ľahkosťou darí šíriť medzi ľuďmi akúsi hypotetickú dilemu, či predsa len nepatríme na Východ?“ Ďalej a bez akéhokoľvek predelu sa naraz článok dostáva k svojej podstate o „strate minulosti“ a to odsekom:
  2. „Dôvod dnešného „zmätenia jazykov“ trčí v temných momentoch porevolučného vývoja. Jedným takým  bola neetická  a tajná aliancia časti revolucionárov s porazeným komunistickým establišmentom.  Nebolo to také absurdné spojenie, akým sa dnes zdá  : týmto  si totiž nepripravení revolucionári znásobili moc a získali (všetkého) schopných  spojencov v nadchádzajúcom procese historicky neopakovateľnej megaprivatizácie.“

Ak sme teda doposiaľ nemali dôvod pochybovať, že autor píše samé fakty, prečo by sme pochybovali, že existujú „temné momenty porevolučného vývoja“ a že existovala „tajná aliancia…“ a ak sme doposiaľ sympatizovali s postojmi autora, prečo by sme sa nepridali k hodnoteniu, že bola „neetická“? Taký zločin je predsa viac ako neetický! To je majstrovský dezinformačný kúsok! Ako podľa učebnice verifikuje nepravdivý fakt oprávnenou emóciou. Popravde: „temným momentom“ sa bežnému človeku môže zdať každý moment v histórii, ktorého sám nebol svedkom a ktorého „význam“ mu niekto temne sprostredkuje. Lenže Ján Budaj bol viac než svedkom týchto momentov, on ich spoluvytváral a mal by ho teda ostatným podať vernejšie, než ktokoľvek iný! Nevedno síce (zatiaľ), ktoré obdobie „porevolučného vývoja“ má na mysli, ale určite začína 18.11.1989 a trvať môže tak do volieb v júni 1990. Takže pritom všetkom Budaj bol, a to ako tribún revolúcie, hovorca revolucionárov, priamy účastník i tých najtajnejších jednaní a nesporne jeden z hlavných tvorcov všetkých rozhodnutí a od februára 1990 dokonca prvý predseda Slovenskej rady VPN.  Prečo sa už vtedy od „tajnej aliancie..“ nedištancoval?

Pôda je pripravená, čitateľ sa vezie na tobogáne oprávneného rozhorčenia, a tak je čas z jemného mávnutia nepravdou pritvrdiť: „neschopní revolucionári sa spojili so všetkého schopnými komunistami, aby znásobili moc a získali spojencov v procese megaprivatizácie“. Kto sa takým tvrdením má cítiť dotknutý? Myslí Budaj niekoho z vedenia okresu a fabriky v Žiari nad Hronom, Košíc, či Martine? Myslí Prahu alebo Bratislavu? Myslí, ľudí vo vedení VPN, ktorých sám reprezentoval? To je umne do zátvorky položená neznáma, ktorú si každý čitateľ môže doplniť podľa vlastnej skúsenosti, je to priestor pre vlastnú emóciu, ktorá dokoná to, čo dezinformácia len nahodí.

  1. Na kĺzačke dezinformácií sa blížime k zákrutám a adrenalín dobrodružstva z obviňovania a odhaľovania nepriateľov Slovenska znesie vyššie dávky: „V dobe, kedy stála za víťaznými revolučnými hnutiami, OF a VPN, skoro celá č-s verejnosť, nemuseli robiť žiadne tajné dohody ani vykročiť na krivé cestičky zneužívania moci, na ktoré ich bývalí režimisti lákali. …Mnohým mojim spolubojovníkom pripadala nová mocenská paradigma správnou: tvrdili, že sa s totalitármi spájajú preto, aby  láska a dobro konečne a definitívne zvíťazili nad zlom a nenávisťou.“ Majstrovské! Obidve vety opäť pracujú s mixom podmienených právd a naznačených lží, spôsobom, ktorý sa takmer nedá rozlúštiť. Aspoň si myslím, že čitateľ blogu si ani nemusí všimnúť, že prvá veta je hypotézou. V kontexte celého článku je však obvinením vedenia VPN zo zrady revolúcie. Alebo je predsa len hypotézou? Tak či onak, dezinformačný cieľ je dosiahnutý: nič konkrétne sa vo vete netvrdí, ale ak ste autorovi verili doteraz, verte i naďalej. A druhá veta už strieľa priamo na terč, oznamuje existenciu „mocenskej paradigmy“ a túto trestuhodnú lož podopiera absolútnou znalosťou vtedajších pomerov, pretože naozaj sme v tej dobe čerpali motiváciu z toho, že pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Ja osobne z toho čerpám motiváciu k činom dodnes, akurát som netušil, že Budaj sa z nej vysmieval už vtedy (verejne to myslím nikdy nepriznal).

Skutočnosť a fakty sú také, že žiadna tajná dohoda neexistovala, Neviem o jedinom prípade, kedy by ktokoľvek z vedenia VPN podľahol „lákaniu režimistov“ a žiadne „mocenské paradigmy“ sme nemali formulované. Kontext a  obsah celého odseku je zlomyseľnou lžou! Je to slabé odhalenie, že? Taký je už ale život dezinformácie: „Kým sa pravda obuje, lož trikrát obehne Zem“. Každý si predsa povie, že niekto predsa za ten dnešný marazmus musí byť zodpovedný… a riešenie ponúka skôr bloger Budaj než ja, čo na tom, že vraví lož.

A už je tu dištanc: Ja som vtedy stál na opačnej strane, tvrdiac, že ani nedemokratické znásobenie moci, ani všetkého schopných komunistických spojencov, nám netreba.   No môj názor sa nepresadil v OF a dokonca ani vo VPN. Pokiaľ viem, v novembri a decembri 1989 žiadna „opačná strana“ neexistovala, zato existovala celá škála názorov a argumentov na to, ako čo najrýchlejšie a hlavne ústavnou cestou transformovať zákonodarné zbory, kooptovať do nich poslancov za OF a VPN a zostaviť slovenskú a federálnu Vládu národného porozumenia. Na rokovaniach s vtedajším predsedom komunistickej vlády Slovenskej socialistickej repubiky  Pavlom Hrivnákom i na minimálne jednom rokovaní OF a VPN s predsedom komunistickej vlády ČSSR Ladislavom Adamcom, sa Ján Budaj zúčastňoval osobne a vzhľadom na jeho postavenie a britké a rýchle myslenie bol bez akýchkoľvek pochýb jedným z tých, ktorí za VPN formulovali zásadné podmienky.

Aby bola vylúčená subjektivita, odporúčam prepis magnetofónového záznamu z rokovania delegácií Koordinačního centra OF a Koordinačného výboru VPN s predsedom vlády ČSSR Adamcom, ktoré sa konalo v stredu 6.12.1989 na Úrade predsedníctva vlády ČSSR. Záznam je v knihe Vladimíra Hanzela Zrychlený tep dějin (OK centrum 1991). Na stranách 237-8 Ján Budaj v mene vedenia VPN potvrdzuje, že jednal s predsedom vlády SSR Hrivnákom (a tiež v SNR), a dohodol s ním, že vláda bude zložená v pomere 50/50% zo zástupcov Národnej fronty a nestraníkov. Na jej čelo bol so súhlasom VPN a jeho predsedu Budaja menovaný za predsedu komunistický minister spravodlivosti Milan Čič. Tento početný princíp na pražskom rokovaní navrhoval Budaj aj pre vytvorenie federálnej vlády, na čelo ktorej navrhlo OF so súhlasom vedenia VPN, teda aj jej predsedu Budaja, Slováka –  Maríána Čalfu, komunistu, v predošlej vláde povereného legislatívou (či mohol, ako tvrdí Budaj, v roku 1969 písať paragrafy Obuškového zákona nevedno, v tom roku mal 23 rokov a štúdia práv končil až v roku 1970 ).

S dvadsaťsedemročným odstupom je pre človeka naozaj ťažko predstaviteľné, prečo k ponechaniu týchto „kádrov“ prišlo. Je tak ľahké nazvať to „tajnou alianciou“. Bola to veľká dilema a drásajúci kompromis, ale v trysku tých dní a náhlych zmien sa takto s najlepšou vôľou hľadala rýchla cesta k podstatným zmenám: k novej ústave, novým voľbám, trhovej ekonomike a občianskym slobodám. To všetko sa nakoniec podarilo a tieto základné piliere demokracie zostali neporušené i v časoch rozdelenia štátu, za čias mečiarizmu a stoja tak aj dnes.

  1. V nasledujúcom odseku svojho blogu už Budaj zasieva zrno do hlboko vyrytej brázdy v mozgu čitateľa a o vedení VPN hovorí ako „o nich“. Morálne „ich“ odsudzuje slovami: „v praxi sa kvôli moci vzdali  života v pravde. V mene tajnej dohody s komunistami začali klamať  verejnosť, ktorá ich v Novembri vyniesla na výslnie na svojich „holých rukách“. Z hľadiska výstavby dezinformačnej správy ide o jeden z vrcholov, čiže využitie celého predchádzajúceho koktailu právd a neprávd k morálnemu odsúdeniu a vyvolaniu ľudsky pochopiteľného hnutiu mysle, že všetku „tekutú“ nespokojnosť, ktorú dnes čitatelia pociťujú, je správne vyliať na „ich“ hlavu. Ak by sa chcel čitateľ v tejto veci sám zorientovať, môže spolu s kritickým myslením využiť štúdium dobových obrazových a textových dokumentov, posúdiť veci z výpovedí viacerých autorov a svedkov tej doby. Zákonite by prišiel k záveru, že buď prišiel o zdravý rozum, alebo Budaj klame a snaží sa s ním manipulovať.

K tomuto odseku blogu patrí ešte jeden citát, na ktorom si môžeme fakty ilustrovať. Budaj píše: „V skutočnosti klamali seba, aj nás. Moc chceli pre moc, ako toľkí pred nimi, aj po nich.“  Je známym historickým faktom, že nikto z úzkeho kruhu vedenia VPN od začiatku až do konca nechcel prijať žiadne mocenské politické funkcie a z politiky nakoniec všetci odišli bez výhod a dividend. Týka sa to Fedora Gála, Petra Zajaca. Petra Tatára, Martina Butoru, Miroslava Kusého, Milana Šimečku st., členov vedenia VPN z radov výtvarníkov, vedcov a pedagógov, ktorí zostali verní svojej profesii a nakoniec i mňa. Zodpovednosť za všetkých prevzal neskorší, ale už riadne zvolený predseda SNR Ferko Mikloško, minister vnútra Ján Langoš, minister kultúry Laco Snopko a v podobných pozíciách niektorí ďalší ľudia zo širšieho okruhu VPN, napríklad podpredseda vlády Jozef Kučerák či Vladimír Ondruš. Budajova téza o prahnutí po moci nadobúda však úplne novú dimenziu, ak si pripomenieme, že jediným, kto po ústavnej pozícii nekompromisne vyštartoval, bol v marci 1990 sám Ján Budaj. Bol k tomu vedením VPN nominovaný (dnes už nie je zaujímavé, že po dlhom zvažovaní), ale spôsob, ako sa dostať na čelo Slovenskej národnej rady vzal pevne do svojich rúk. Nepripravený a neznalý procedúr, naliehal na úradujúceho Rudolfa Schustera, aby sa vzdal funkcie a prepustil ju Budajovi. Všetkými straníckymi masťami mazaný Schuster mu však poradil, že by si takto nezískal pozíciu s dostatočným mandátom od poslancov, a bude lepšie, keď odvolanie starého a voľba nového predsedu prebehnú riadnymi voľbami. V tej dobe však pomer poslancov ešte nebol priaznivý, odvolanie Schustera neprešlo a o Budajovi sa nakoniec ani nehlasovalo. Budajov spôsob konania na vlastnú päsť však vyniesol VPN nadávku „nová totalita“. Ponížený touto mocenskou blamážou a hlavne neskoršou lustračnou aférou pred prvými slobodnými voľbami, začal všetku vinu pripisovať svojim najbližším kolegom a priateľom z vedenia VPN. Už 25 rokov ich takto obviňuje zo zrady a to nielen vlastnej osoby, ale celej nežnej revolúcie. Večný plamienok nenávisti mu horí v srdci stále.

  1. V závere blogu si je už autor istý svojim víťazstvom nad čitateľom a bez zábran menuje všetkých, ktorým má za zlé svoje neúspechy: „Starú komunistickú nomenklatúru začali revolucionári   titulovať  „osvedčení manažéri“. A tak mohol  posledný šéf  ŠtB , generál Alojz Lorenc,  založiť finančnú skupinu Penta, autor obuškového zákona Čalfa sa stať hlavným pobočníkom V. Havla,  Lexa so Širokým založili Harvardské fondy, Rezeš ovládol VSŽ, … a R. Schuster  začal novú politickú kariéru.“ V prvej vete je opäť osvedčená finta s neznámou v rovnici, ale ak revolucionármi myslí vedenie VPN, je to jednoducho ďalšia lož, naočkovaná na vetvičku zlých osobných skúseností ktoréhokoľvek z nás. Spomenúť Havla v jednej vete s Lorencom, Lexom a Širokým je prinajmenšom podlé, pretože po celý život stáli na opačných póloch spoločnosti. Lorenc bol šéfom Ciklaminiho, ktorý u seba neoprávnene držal Budajov spis z registru ŠTB; kopať do Čalfu je už teraz jednoduché (ale koľkorát s ním osobne rokoval na zasadaniach vedenia VPN a dokonca to bol on, ktorý ho osobne na stretnutí v Prahe pozval na kandidátku VPN do volieb v júni 1990!). A Spomenúť Havla je v tejto konštelácii nevyhnutné, pokiaľ chce znížiť jeho autoritu.
  2. V poslednom odseku blogu je okrem už známej „tajnej dohody“ navodený tón i obsah všeobecne známymi faktami o úspechu bývalých komunistov, ktorí sa vyvliekli spravodlivosti, trestu i životu v núdzi. Budaj samozrejme oprávnene predpokladá, že čitateľ si vinníkov, vyššie odhalené vedenie VPN, dosadí sám. Nový prvok z palety dezinformačných postupov je však veľmi dôležitá fixácia celého posolstva. K tomu slúži vtipné a zapamätateľné:  „Nespravodlivosť sa vám smeje a víťazí“ – toto heslo by mohlo visieť nad našim štátnym znakom.“ Úplne na záver je podľa doporučení učebnice dezinformácií dobré čitateľov pochváliť a poláskať za to, že boli pozorní a chápaví. Takže teraz už stačí len blog shaerovať, lajkovať a rozosielať. Každý ďalší čitateľ sa rád skĺzne po povrchu slov a zvezie sa na tobogáne kvázilogických záverov, čo na tom že lživých.

Opäť si pripomeňme, že sme čítali blog k návrhu dvoch nových Pamätných dní Slovenskej republiky! Pozoru hodné je i to, že komentár v Dôvodovej správe k druhému pamätnému dňu – Dňu ukončenia okupácie – je o poznanie kratší, ako ku Dňu okupácie. Pri širšom zdôvodnení by však musel okomentovať fakt, že iniciatívu a celkové dotiahnutie odsunu vojsk až do konca, pripravovalo Občianske fórum na čele s Václavom Havlom a zmocnencom v tejto veci Michaelom Kocábom. Tieto fakty by ale nezapadali do Budajovho videnia vecí. Všeobecne známe fakty nie sú vhodne pre šírenie dezinformáciu, ale príležitosť sa dá využiť každá.

Písanie tohoto rozboru bolo pre mňa testom, ako sa človek môže vzoprieť zdanlivo neprekonateľnej príťažlivosti dezinformácie, ktorá aj na zdravý rozum pôsobí efektom čiernej diery. V dobe, kedy (ako správne píše Ján Budaj v úvode) sa našim vlastným politikom a trollom z východu darí „neuveriteľne ľahko“ podsúvať nám, že našou záchranou je Putin, migranti islamizujú naše domovy a EU stojí nad svojím hrobom, sme tým ohrození všetci. Najzraniteľnejší sme v témach, v ktorých sa nevyznáme a ani nemôžeme vyznať, dnešný svet je na to príliš komplexný a zahustený. Byť trollom znamená mať zaručený úspech… ak im naletíme.

Budaj dezinformuje, konšpiruje a rozkráda našu minulosť – konkrétne momenty a osobnosti Slovenska v Novembri 89 a po ňom. Ale Slovensko nie je bez minulosti. Naša história je plná skvelých ľudí i príbehov, medzi ktorými história a úloha VPN nikdy nezapadne. Napísali ju tisíce odhodlaných ľudí, pre ktorých Slovensko bolo a je krajinou s minulosťou a hlavne s budúcnosťou. Tak ako vtedy, aj dnes stojí každý z nás pred úlohou postaviť sa zoči-voči lži a nenávisti a ak proti nim nepostavíme pravdu a lásku, tak to nedopadne dobre. Neverím, že nám Ján Budaj dokáže dať lepšiu alternatívu. Okrem Zmeny zdola, by sa mal viac venovať vlastnej zmene z vnútra.

 

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Juraj Flamik

Ochranár, pamiatkár, občiansky aktivista, člen KC VPN, manažér, podnikateľ.