Eichmann v Jeruzaleme je anatomickou učebnicou inštitucionalizovaného zla

Viac ako päťdesiat rokov od prvého anglického vydania vychádza aj na Slovensku jedna z najzásadnejších kníh o holokauste, ktorá sa však venuje aj úvahám o podstate inštitucionalizovaného zla, a poukazuje aj na ďalšie riziká modernej spoločnosti.

Autorkou knihy je Hannah Arendtová a jej názov je Eichmann v Jeruzaleme. Hoci popisuje súdny proces s Adolfom Eichmannom z roku 1961, jej presah je viac než iba historickým svedectvom, pretože autorkine filozofické úvahy o rôznom výklade práva a relativizovaní zla, sú aktuálne aj dnes, sedemdesiatjeden rokov po porážke nacizmu.

Zlo ako občianska norma

S určitosťou je možné povedať, že pokiaľ bude existovať ľudský rod, dobro a zlo budú viesť zápas o človeka a človek bude musieť voliť medzi týmito dvoma protipólmi. Arendtová svojou štúdiou poukázala na tenkosť hranice medzi dobrom a zlom, a to v prípadoch, keď sa na definíciu dobra použijú iba ideologicko-politické kritériá.

V tomto prípade to bol práve nacisticko-byrokratický biologizmus, považujúci za dobro iba to, čo bolo biologicky hodnotné a prospešné pre „zdokonalenie“ a čistotu rasy, národa a štátu. Nacistom sa podarilo prevrátiť hore nohami právny poriadok, kde sa zlo a nenávisť stali základom novej spravodlivosti.

Zlo stratilo svoje charakteristické znaky, podľa ktorých ho dovtedy rozpoznávala väčšina ľudí, pretože nacisti ho vlastne predefinovali na občiansku normu. Tento nový spoločensko-neetický poriadok nadobudol svoju najbrutálnejšiu formu v podobe antisemitizmu a holokaustu, pričom pre mnohé obete a pozostalých sa najnenávidenejším symbolom tohto tragického fenoménu stal okrem Hitlera, aj Adolf Eichmann.

Ten sa tesne po vojne síce vyhol spravodlivému súdu, no spravodlivosť si ho našla večer 11. mája 1960 na predmestí Buenos Aires, kde ho chytili agenti izraelskej tajnej služby. O deväť dní neskôr ho letecky dopravili do Izraela a jedenásteho apríla 1961 ho postavili pred jeruzalemský okresný súd. Obvinili ho v pätnástich bodoch obžaloby, ktorej kostru tvorili zločiny proti židovskému národu, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny.

Arendtová prišla do Jeruzalemu v roku 1961 ako reportérka magazínu The New Yorker. Súdneho procesu sa zúčastnila na vlastnú žiadosť, pretože ako americká občianka židovského pôvodu, ktorej pôvodnou vlasťou bolo pred rokom 1933 Nemecko, mala jednoducho pocit, že by sa na procese s Eichmannom mala zúčastniť.

So svojimi postrehmi oboznamovala čitateľov amerického magazínu a popritom vytvárala akýsi historicko-psychologický profil zločinca, ktorý bol prostredníctvom knihy sprostredkovaný celému svetu. Okrem dostupných faktov Arendtová ponúkla aj vlastné komentáre, ktoré dopĺňali jeho osobnostnú mozaiku, zasadenú do širšieho rámca historických súvislostí.

Dnes je už verejne známe, že ku každému z bodov obžaloby Eichmann vyhlásil, že je presvedčený o svojej nevinne. Svoje činy nenazýval zločinmi, ale štátnymi aktmi, ktoré boli výsledkom jeho podriadenia sa vyššej moci, a to v rámci politicko-vojenskej hierarchie. Podľa vlastného presvedčenia sa vlastne dopustil konania, ktoré by ho v prípade nacistického víťazstva doviedlo k vyznamenaniam a ďalšiemu kariérnemu vzostupu.

Vojnový zločinec osobnostne na úrovni pracovitého poštára

Na základe historických prameňov je však jasné, že to bolo vlastne najmä na ňom a jeho ľuďoch, koľko Židov by mohlo byť deportovaných a kde bude cieľová stanica konkrétneho transportu. Bol akýmsi dopravným pásom celej operácie a sám viackrát vyhlásil, že jeho organizačný talent a úroveň koordinácie deportácií, bol v skutočnosti jeho obetiam veľmi nápomocný. Uľahčil im podľa neho ich osud, pretože to, k čomu to vlastne všetko smerovalo, sa vďaka nemu dialo usporiadane a disciplinovane.

Z jeho hľadiska bol jeho podiel na holokauste iba výkonom povinností, vyplývajúcich z jeho funkčnej kariérnej pozície a postavenia v hierarchii štruktúr SS. Paradoxne, z čisto rigorózne právneho pohľadu, mohla byť skutočne na jeho prípad aplikovaná poľahčujúca okolnosť, zohľadňujúca jeho „snahu uniknúť hroziacemu nebezpečenstvu okamžitej smrti“, ak by svoje povinnosti odmietol vykonávať.

Tento argument, nedisponujúci mimochodom žiadnym etickým kritériom, je však aj z historicko-právneho pohľadu až priveľmi pritiahnutý za vlasy, pretože podľa mnohých historických prameňov sa aj príslušníci vyvražďovacích jednotiek, mohli až prekvapivo ľahko vzdať svojich postov, ak mali pocit, že vraždenie presiahlo ich prah citlivosti.

Podľa mnohých dokumentov bolo možné vyhnúť sa plneniu týchto úloh žiadosťou o preloženie, pričom v individuálnych prípadoch hrozila dotyčnému maximálne nejaká forma disciplinárneho trestu. Podľa Arendtovej, Eichmann videl počas nacistickej éry toho dosť, aby bol dokonale oboznámený s fungovaním vyvražďovacej mašinérie, a aby to pohlo jeho svedomím.

Súd mu preto kládol v podstate znova  tú istú otázku. Tá znela: Dotklo sa nejako vyvražďovanie Židov Vášho svedomia? Podľa novinárky sa však Eichmann cítil ako Pilát Pontský. Čo sa týka svedomia, Eichmann uvádzal, že by ho trápilo najmä vtedy, ak by neurobil to, k čomu dostal rozkaz. Respektíve, otázkou vlastného svedomia sa vlastne nezaoberal, pretože podľa neho konal v mene zákona a zákonom bol sám Hitler.

Bol teda pohltený enormnou úlohou organizácie a administrácie, a to nielen v prebiehajúcej vojne, no čo bolo z jeho hľadiska ešte dôležitejšie, v spleti nekonečných intríg a bojov o sféry vplyvu medzi rôznymi štátnymi a straníckymi orgánmi, zaoberajúcimi sa „riešením židovskej otázky“.

Fakt o vnútornom boji v rámci nacistických štruktúr potvrdzuje aj Hannah Arendtová, ktorá vo svojej knihe na viacerých miestach uvádza, že ak chcela obžaloba dokázať Eichmannovi zodpovednosť za niečo konkrétne, musela sa zakaždým zorientovať v labyrinte paralelných inštitúcií, ktoré nacisti vytvorili.

Okrem toho tieto rôzne orgány disponovali obrovskou mocou a navzájom si konkurovali, a to najmä na úkor svojich obetí, pretože ich cieľom bolo zabiť čo najviac Židov. Duch tejto ostrej konkurencie bol základom bezmedznej lojality každého člena danej inštitúcie, ktorá pretrvala aj po vojne, keď bolo zase hlavným cieľom očistiť vlastnú skupinu a očierniť tú konkurenčnú. Takéto divadlo sa odohralo aj v Norimbergu, kde sa obžalovaní predbiehali vo vzájomnom obviňovaní, pričom ani jeden z nich nikdy neobvinil najväčšieho vinníka, a to Adolfa Hitlera.

Kronika holokaustu a zrkadlo viny

Jej dielo okrem toho vyniká obrovskou dávkou objektivity, ktorá však paradoxne spôsobila autorke nemalé opovrhnutie aj v židovských kruhoch. Napriek tomu, že bola presvedčená o Eichmannovej vine a pripúšťala, že súdny proces s Eichmannom mal ďalekosiahle pozitívne dôsledky najmä na komplexnejšiu denacifikáciu Nemecka, neodpustila si aj niekoľko kritických poznámok na adresu žalobcov.

Mala svoje výhrady voči samotnému súdnemu procesu, tak ako bol vedený. Vnímala ho ako predstavenie, v ktorom bol Eichmann akoby iba zástupným symbolom holokaustu. Podľa nej nestál pred historickým súdom individuálny človek, dokonca ani nacistický režim samotný, ale antisemitizmus, ktorý bol súdený za celú svoju historickú existenciu.

Kým žalobcovia predstavovali Eichmanna ako najväčšie monštrum, Arendtová ho vykresľovala ako naivného hlupáka, ktorý si nepamätal podstatu, ale iba banality zo svojho nacistického života, pričom podľa autorky vyzeral ako „duch v špiritistickej omáčke“. Mnohé svoje konštatovania však autorka neskôr sama korigovala, a oľutovala aj použitie slovného spojenia „banalita zla“ v podtitule knihy, pretože si uvedomila, že to akoby odchýlilo od podstaty toho, čo chcela vlastne ukázať.

Medzitým však vyjadrili ľútosť aj mnohí z Arendtovej kritikov, ktorí  ju v minulosti obviňovali, že svojou knihou zbavila viny vrahov a urazila pamiatku mŕtvych. Historické bádanie zamerané na holokaust totižto potvrdilo, že mnohé jej závery spred päťdesiatych rokov, boli objektívne.

Dnes ani izraelská historiografia nepopiera podiel viny tzv. židovských rád (Judenräte) ustanovených nacistami, ktorých predstavitelia sa naivne domnievali, že slúžia najlepším záujmom miestnych Židov, pričom sa vlastne často stávali nástrojom nacistov na eliminovanie maximálneho počtu Židov, a to s minimálnymi úkonmi a nákladmi.

Arendtovej kniha je výnimočná aj tým, že miestami sa skutočne stáva historickou štúdiou, v ktorej autorka komplexne popisuje mechanizmus riešenia židovskej otázky. V niekoľkých kapitolách dokonca rekonštruuje určité národné a oblastné špecifiká. Slovenskému čitateľovi je pripomenutá aj slovenská verzia riešenia tejto otázky, pričom po prečítaní knihy mu musí byť ľúto nielen obetí, ale minimálne aj toho, že sa Slováci nezachovali aspoň ako Dáni.

 

Hannah Arendtová: Eichmann v Jeruzaleme (Správa o banalite zla),  Vydavateľstvo: Premedia, 2016, Preklad: Igor Otčenáš, Edícia: Civilizácia