Denník N

Rasisti a mizogýni pod lupou nálepkizmu

Nenarábajme slovami ledabolo, najmä ak sú negatívne. Ilustračné foto – pixabay/PDPics
Nenarábajme slovami ledabolo, najmä ak sú negatívne. Ilustračné foto – pixabay/PDPics

Ak chceme iných kritizovať za ich slová, mali by sme si sami dať pozor na presnosť vyjadrovania.

U kritikov novozvoleného prezidenta Trumpa (medzi ktorých sa radím) som si všimol protirečenie, na ktoré poukážem v tomto článku.

Ide o to, že Trumpa (oprávnene) kritizujeme za to, ako sa vyjadruje. Sám som v predošlých článkoch (tutu) primárne jazykom zdôvodnil, prečo som si neželal Trumpovo víťazstvo. Zároveň však nemôžem nevidieť, že ani Trumpovi kritici nezaobchádzajú s jazykom tak, ako je náležité.

-izmus, ktorý zničí všetky -izmy

Mám na mysli jav, ktorý by som premiérovo v tomto článku nazval nálepkizmus. Iste, dal by sa miesto tohto termínu použiť „čisto slovenský“ výraz nálepkovanie. No ide z môjho pohľadu o jav natoľko negatívny, že si zaslúži čo najohyzdnejšie pomenovanie. Preto nálepkizmus. Veď máloktorá koncovka je nevábnejšia ako -izmus; v serióznej intelektuálnej debate je najlepšie, keď sa jej účastníci všetkým -izmom vyhýbajú. Preto som použil danú koncovku v tomto termíne: má ísť o nový -izmus, ktorý nám ako varovanie pomôže vyhnúť sa všetkým ostatným -izmom.

V čom je problém? Keď sa v diskusii používajú -izmy, teda nálepky (a ako vidno nižšie, nie všetky musia obsahovať práve koncovku „-izmus“, „-ista“ či „-istický“), častým následkom je to, že sa už nediskutuje o samotných problémoch, o skutočných postojoch zúčastnených strán, ale -izmy (nálepky) sa už používajú len ako všeobecné invektívy, ktoré jedna strana hádže na druhú a naopak. Bez toho, aby sa bral ohľad na presný význam nálepiek. Častý úkaz je aj ten, že každá z oboch strán chápe tú istú nálepku rozlične (pozri záver tohto článku), a tak sa vlastne neškriepia o veci samotnej, o podstate problémov, ale „jeden hovorí o voze, druhý o koze“. Namiesto vzájomnej diskusie sme svedkami dvoch simultánnych monológov.

Preto by som rád apeloval na všetkých, aby sme sa v diskusii – najmä v polemickej, keď si želáme skritizovať druhú stranu – používaniu nálepiek podľa možnosti celkom vyhli. Skritizujme to konkrétne, za čo si druhá strana kritiku zaslúži: jej slová alebo činy. Nekritizujme druhú stranu tak, že na ňu nalepíme nelichotivú nálepku bez ohľadu na to, aký je skutočný či primárny význam nálepky. Ak už považujeme použitie nálepky za nevyhnutné, mali by sme sa pred jej použitím viacnásobne ubezpečiť, že rozumieme jej primárnej definícii, že jej primárna definícia nie je v rozpore s javom, ktorý si želáme pomocou nálepky kritizovať, a že aj druhá strana rozumie nálepke rovnako ako my. (Veď ak druhá strana pochopí nálepku inak, ako sme ju mysleli, aký zmysel potom vôbec malo kritiku vysloviť? Adresovali sme kritiku skutočne našej protistrane v diskusii, alebo ňou chceme skôr zapôsobiť na „galériu“, teda na obecenstvo a našich vlastných priaznivcov, ktorí chápu nálepku rovnako ako my?) Tu už však ide o natoľko zložitý verifikačný proces, že sa domnievam, že najrozumnejším riešením predsa len typicky bude celkom sa vyhnúť použitiu nálepky a radšej skritizovať konkrétne činy alebo slová protistrany aj bez toho, aby sme na ne pricapili nálepku.

Ako kritizovať bez nálepky

Uvediem príklad: Donald Trump viackrát pred dňom volieb avizoval, že ich výsledky uzná iba v prípade, ak voľby vyhrá. Je to to isté, ako keby tím nastúpil na futbalový zápas s vyhlásením, že pravidlá futbalu bude dodržiavať a výsledok zápasu uzná len v prípade, ak bude v zápase vyhrávať a ak ho vyhrá. To je podľa mňa natoľko neakceptovateľný – až škandalózny – postoj v demokratickej spoločnosti, že už len on sám osebe politika diskvalifikuje. Teda mal by. Škoda, že zatiaľ v USA zrejme neexistuje formálny mechanizmus, ktorý by takéhoto kandidáta z volieb vyradil aj fakticky. Možno práve neradostná skúsenosť s Trumpom spôsobí, že sa podobné pravidlo prijme do budúcna. „Chceš kandidovať v demokratických voľbách? Tak najprv písomne podpíš záväzok, že sa vopred vzdávaš možnosti spochybňovať výsledky volieb.“ Tým, samozrejme, nijako nie je dotknutá možnosť, aby kandidát v prípade potreby proti výsledkom volieb podal formálny a faktmi podložený protest, ktorým by sa zaoberali riadne ustanovené „odvolacie orgány“. No kandidát by sa už pred voľbami musel zaviazať rešpektovať aj rozhodnutie týchto orgánov. Na tomto príklade vidno, že je azda možné Trumpa kritizovať a odsúdiť na základe jeho konkrétnych slov a činov aj bez toho, aby sa na ne pricapila nálepka. Ide o podstatu jeho slov, postojov a činov – a či sa z hľadiska politologického dajú onálepkovať ako také či onaké, nie je rozhodujúce.

Trumpovi kritici však často operujú s nálepkami, ktoré používajú ako v podstate všeobecné, nekonkretizované invektívy – hanlivé či nelichotivé označenia. Keď sa použije takáto nelichotivá nálepka, už sa – zdanlivo – netreba sústrediť na kritiku konkrétnych Trumpových slov alebo činov. Zdanlivo to šetrí čas, no som presvedčený, že v konečnom dôsledku ide o kontraproduktívny, ba až škodlivý prístup, ktorý znemožňuje diskusiu oboch strán a nachádzanie konsenzu. Škodlivý do tej miery, že môže ohroziť samotnú existenciu demokracie. Veď nie je demokracia o tom, aby sme spolu diskutovali a nachádzali konsenzus, teda spôsoby mierového spolunažívania, aj keď máme na veci rozličné názory?

Sú Trumpove nálepky priliehavé?

Zoberme si príklady niektorých nálepiek, ktoré bežne adresujú Trumpovi jeho kritici. Pri každej nálepke uvediem to, čo sa dá považovať za jej hlavnú definíciu, ako je známa z najrenomovanejších slovníkov. Ak má nálepka Trumpovi „sadnúť“, musí byť neodškriepiteľné, že vystihuje Trumpove slová, postoje a činy.

rasista = osoba zastávajúca názor, že jedna rasa je nadradená ostatným

Priznávam, že politiku sledujem len okrajovo, a tak sa môžem mýliť, ale zatiaľ som nezachytil žiadny Trumpov výrok, ktorý by zodpovedal vyššie uvedenej definícii nálepky „rasista“. Naopak, zaregistroval som Trumpove opakované a vehementné vyhlásenia: „Som najmenej rasistická osoba, s akou ste sa kedy stretli.“ Tu tento výrok hovorí žurnalistke, keď ho konfrontuje s nálepkami „rasista“ a „sexista“ – a urazene končí interview:

Môžeme teda túto nálepku na Trumpa nalepiť, ak ju explicitne popiera? Môžeme, ale obávam sa, že diskusii to neprospeje – skôr ju to zahluší, znemožní. („Koniec interview.“) Prečo by sme radšej neskritizovali tie Trumpove slová, postoje a činy, ktoré považujeme za „rasistické“? Skritizujme radšej jeho konkrétne slová, postoje a činy, aj bez použitia danej provokatívnej nálepky. Použitie provokatívnej nálepky totiž stiahne ťažisko diskusie na nálepku, na jej oprávnenosť či neoprávnenosť – ale o samotných problémoch (o konkrétnych slovách, postojoch a činoch oboch strán) sa už potom nediskutuje. Nezostane na ne čas ani priestor. Celú diskusiu, alebo jej veľkú časť, „pohltí nálepka“.

Ďalší aspekt problému je, že Trump má nepochybne aj prívržencov, ktorí otvorenými rasistami sú. K Trumpovi sa nadšene prihlásil David Duke i Ku Klux Klan. Tu sa však domnievam (a nepochybne so mnou mnohí nebudú súhlasiť), že nemožno odsúdiť politika len na základe toho, že sa k nemu hlásia aj odsúdeniahodné osoby či hnutia. Zjednodušene povedané: „Nikto nemôže za svojich fanúšikov.“ Zjednodušene – pretože, samozrejme, niečo negatívne v politikových slovách, postojoch alebo činoch musí byť, ak sa k nemu hlásia odsúdeniahodné osoby či hnutia. Politik im musel dať popud na to, aby sa stali jeho fanúšikmi.

Som však za to, aby sme sa vyjadrovali precízne. Nevoľme myšlienkovú skratku, ešte k tomu kombinovanú s nálepkou. Nepovedzme „Politik X je rasista“, ak také tvrdenie nemožno dokázať. Vyjadrime sa radšej precízne (hoci to bude zdĺhavejšie – no taká je často daň za precíznosť i vyváženosť, férovosť vyjadrovania; neraz mi preto „pucujú žalúdok“ za dĺžku mojich textov). Povedzme teda radšej: „Politik X svojimi slovami, postojmi, činmi – chtiac či nechtiac – podnecuje rasistické vášne.“ S takým tvrdením by sa už dalo bez výhrad súhlasiť (lebo je dokázateľné faktmi) napriek tomu, že obsahuje „nálepku“.

mizogýn = osoba neznášajúca ženy

„Neznáša“ Donald Trump ženy? Naozaj? Nie skôr naopak? Trojnásobne ženatý muž, o ktorom sa hovorí, že mal aj počas svojich manželstiev aféry, ktorého len v týždňoch pred voľbami tucet či viac žien obvinilo, že ich obchytkával? Nenazval by som to „nenávisťou“ voči ženám – skôr nedostatkom rešpektu prameniacim z arogancie miliardára, ktorý je ako syn milionára od najútlejšieho veku zvyknutý na to, že môže vlastniť všetko, na čo sa pozrie. Nevidím však súvis s „mizogýniou“. Aj keď jej definíciu „moderne rozšírime“ tak, aby zahŕňala napríklad aj „nedostatok rešpektu“ (a to už je za vlasy pritiahnutá definícia), máme tu znova Trumpove explicitné popierania a vyjadrenia, že „nikto nerešpektuje ženy viac ako on“:

Pravdaže, nebuďme naivní – len fakt, že politik niečo popiera, neznamená, že tvrdenie o ňom sa nezakladá na pravde. Kto dokáže luhať bezostyšnejšie ako politici? Gustáv Husák ospevoval „demokraciu“ v totalitnom ČSSR a Bill Clinton sa pred očami celého národa zaprisahával, že „nemal sexuálne vzťahy s tou ženou – so slečnou Lewinskou“, a keď ho napokon chytili na hruškách, začal meditovať o tom, „aký je význam slovesa ‚je‘“.

Napriek tomu sa domnievam, že ak nič nenasvedčuje tomu, že osoba X „neznáša“ ženy, a keď – naopak – osoba neúnavne zdôrazňuje, že ženy rešpektuje, nie je vhodné označiť ju práve nálepkou „mizogýn“. Nájdime si radšej inú, menej spornú nálepku, alebo ešte lepšie: kritizujme konkrétne slová, postoje, činy danej osoby aj bez nálepky. Napríklad: „Neustále tvrdíte, že si nadovšetko vážite ženy. Mnohé ženy vás však obvinili z toho, že ste ich bez dovolenia obchytkávali. Nie je to v rozpore s vašimi tvrdeniami? Nie ste potom pokrytec? Jedno tvrdíte a druhé robíte?“ Načo povedať o niekom neprecízne a s nálepkou: „Je mizogýn!“, ak sa dá (v prípade doložiteľných faktov či obvinení) vyjadriť oveľa názornejšie a presnejšie: „Nerešpektuje ženy, správa sa k nim neúctivo, uráža a častuje ich oplzlými výrazmi, sexuálne ich napáda.“

Aby sa pokrytectvu vyhla aj druhá strana, nemala by sa uchyľovať k triku, ktorý je – žiaľ – v dnešnej „politicky korektnej ére“ veľmi rozšírený. Ide o prenášanie kritiky jednotlivca na kritiku celej skupiny, hoci tak vyslovená nebola. (Spomenul som to záverom predošlého článku.) Voči Trumpovi sa tento „argumentačný faul“ používa v tomto štýle: „Vynadali ste ženám A, B, C, D, E. Takže nenávidíte ženy!“ Nuž, takto sa argumentovať nedá – vyvodzovať z toho, že niekto skritizuje niekoľkých jednotlivcov patriacich k určitej skupine, že je nepriateľom celej skupiny. Ide o podobné argumentačné faux pas, ako keby niekto divadelnému kritikovi vmietol do očí, že „nenávidí divadlo“, po tom, čo skritizuje niekoľko (alebo aj veľa) divadelných predstavení. Dokonca ide o to isté argumentačné faux pas (no tentoraz v ľavicovom prevedení), ktoré často používajú slovenskí nacionalisti: „Tento človek neustále kritizuje veci, čo sa dejú na Slovensku – nenávidí všetko slovenské!“ Ak takúto skratkovitú argumentáciu oprávnene odmietame v podaní nacionalistov či neonacistov, prečo by sme sa k nej mali sami uchýliť, keď treba kritizovať Donalda Trumpa? Tu už by šlo o pokrytectvo z našej strany.

sexista = osoba prejavujúca nadradenosť? diskrimináciu? stereotypy? voči druhému pohlaviu (typicky voči ženám)

Dostávame sa na tenký ľad. Niektoré „nálepky“ sú natoľko hmlisté či novátorské, že ani nie je možné určiť, čo je ich hlavným obsahom. Nie je už to samo osebe argumentom, aby sme túto konkrétnu nálepku nepoužívali? Kto je teda vlastne „sexista“? Ani slovníky sa v tejto otázke nevedia zhodnúť. Žiadna zo slovenských kodifikačných príručiek termín „sexista“ nezachytáva. Nájdeme ho len v akademickom Slovníku cudzích slov, ktorý ho definuje takto: „kto svojím správaním, vystupovaním, postojom dáva najavo presvedčenie o nadradenosti jedného pohlavia (obyčajne mužského) nad druhým“. Vo vzťahu k Trumpovi aj tu vznikajú prinajmenšom pochybnosti o priliehavosti nálepky – témy sme sa dotkli už pri predošlej nálepke „mizogýn“. Nie sú známe žiadne Trumpove vyjadrenia v tom smere, že by mužov považoval za nadradených ženám. Je známe jeho neokrôchané správanie voči (niektorým či mnohým) ženám, no iste by sa našiel aj nespočet mužov, voči ktorým sa Trump ako arogantný biznismen zachoval rovnako (ak nie ešte viac) neokrôchane a bezohľadne. Vyvodzovať z takejto očividne všeobecnej črty jeho správania „presvedčenie o nadradenosti jedného pohlavia nad druhým“ sa zdá pritiahnuté za vlasy. Anglické slovníky (najrenomovanejší britský, teda oxfordský, a najrenomovanejší americký, teda Merriam-Webster) ponúkajú širšie definície „sexizmu“ – až natoľko široké, že v nich môžeme zablúdiť: „predsudky, stereotypné videnie alebo diskriminácia, typicky žien, na základe pohlavia“, definujú BritiAmeričania pridávajú vedľajší význam „správanie, podmienky alebo postoje, ktoré podporujú stereotypy spoločenských úloh určovaných na základe pohlavia“. Obávam sa, že sa tu už natoľko začíname strácať v sociologických koncepciách, že praktický význam nálepky „sexista“ v politickom dialógu, vo vzťahu k Trumpovým pozíciám, sa vytráca. Nie je známe, že by Trump vo svojich korporáciách ženy ako zamestnankyne diskriminoval – naopak: ako je známe, šéfkou jeho predvolebnej kampane bola Kellyanne Conwayová (po tom, čo Trump z tejto pozície postupne prepustil dvoch mužov) a jednou z osôb, ktorých názory údajne Trumpa najviac ovplyvňujú, je jeho dcéra Ivanka. Načo je nám potom nálepka „sexista“, ak sa zdá, že fakty hlavnému významu tejto nálepky skôr odporujú?

bigot = ?

Toto je (na záver) ešte zaujímavejší prípad, podobný ako „sexista“. Nejde tu však o nové slovo – práve naopak, je to slovo prastaré. Napriek tomu sa najrenomovanejšie slovníky – ani v anglicky hovoriacej oblasti – nevedia zhodnúť, čo presne znamená „byť bigotný“. Medzi Trumpom a Clintonovou sa v priebehu predvolebnej kampane rozhorel spor, keď jeden druhého simultánne obviňoval z „bigotnosti“:

Manažérka Trumpovej volebnej kampane sa výslovne odvolávala na slovníkovú definíciu ako argument, prečo je možné Clintonovú nazvať „bigotnou“. Problém je v tom, že slovo „bigotný“ má v najrenomovanejšom slovenskom (KSSJ, resp. SSSJ), v najrenomovanejšom britskom (oxfordskom) a v najrenomovanejšom americkom (Merriam-Webster) slovníku rozličné definície, hoci pochádza z rovnakého prastarého francúzskeho (no pomerne nejasného) základu. Slováci termín definujú ako „prepiato pobožný“ (čo sa nehodí ani na Trumpa, ani na Clintonovú), prípadne „vyznačujúci sa neprimeraným zveličením; synonymum: prehnaný“ (čo síce Trumpovi sadne ako uliate, no je otázne, prečo by sme v tomto zmysle mali Trumpa označiť cudzím slovom za „bigotného“, ak môžeme oveľa zrozumiteľnejšie povedať, že nemiestne preháňa; navyše sa – ak budeme objektívni – sotva dá tvrdiť, že Clintonová nepreháňa nikdy). Briti termín definujú celkom inak ako Slováci: „kto je netolerantný voči osobám zastávajúcim odlišné názory“ (na tento všeobecný význam sa odvolávala Trumpova manažérka a použila ho ako odôvodnenie pricapenia nálepky „bigotná“ na Clintonovú). A napokon Američania definujú termín znova o čosi inak, pretože základnú definíciu: „osoba tvrdohlavo alebo netolerantne oddaná svojim vlastným názorom a predsudkom“ rozširujú o dodatok: „najmä osoba, ktorá vníma členov inej skupiny alebo zaobchádza s členmi inej skupiny (napríklad rasovej alebo etnickej skupiny) s nenávisťou a netolerantnosťou“ (čo je pre zmenu význam, ktorý Clintonová použila ako odôvodnenie pricapenia nálepky „bigotný“ na Trumpa).

Je vôbec pri takomto zaobchádzaní s jazykom možný politický (alebo akýkoľvek) dialóg? Keď si každá z oboch strán sporu vyberie tú definíciu zo slovníka, ktorá sa jej práve hodí, a pricapí ju na protivníka v podobe nelichotivej nálepky? Nazdávam sa, že to nie je možné. Preto by sme všetci, kto máme úprimný záujem o dialóg, mali vyhlásiť boj nálepkizmu.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.