Denník N

Donald Trump nechce byť svetovým policajtom, jeho politika môže naštartovať európsku armádu

45. prezident Spojených štátov amerických Donald Trump. Zdroj – Gage Skidmore, Wikimedia Commons
45. prezident Spojených štátov amerických Donald Trump. Zdroj – Gage Skidmore, Wikimedia Commons

Trumpova zahraničná politika prináša Európe riziká, ale ponúka aj príležitosti.

Novozvolený prezident USA Donald Trump počas predvolebnej kampane opakovane načrtol hlavnú myšlienku svojej zahraničnej politiky: „Predtým, než sa začneme obávať o každého iného vo svete, najskôr sa postaráme o našu krajinu“.

Trumpov izolacionizmus nie je nový

Ak svoj sľub Trump splní, za veľkou mlákou možno uvidíme ľahší odvar tradičného amerického izolacionizmu, ktorý tam naposledy úradoval v medzivojnovom období. V Európe sme ho pocítili v prvých rokoch druhej svetovej vojny, keď sa USA nezapojili do konfliktu na starom kontinente a nechali Tretiu ríšu expandovať na východ aj na západ.

Pri kritizovaní Trumpa pritom mnohí pozabudli, že limitovaný príklon k izolacionizmu preferuje aj súčasný prezident USA Barack Obama. Bol to predsa on, kto ešte počas volebnej kampane 2008 chcel ukončiť vojnu v Iraku a ako prezident následne dokončil stiahnutie amerických vojsk z tejto krajiny.

Obama tiež zredukoval vojenskú prítomnosť Američanov v Afganistane, v Líbyi preferoval len obmedzený zásah a v Sýrii načrtol červené čiary, ktoré aj tak všetci prekročili, lebo vedeli, že Biely dom konať nebude. Obama znížil počet amerických vojakov v Európe, vyrovnával pozornosť USA vo svete smerom do Ázie a bez väčšieho odporu sa prizeral rastúcim imperialistickým chúťkam Ruska.

Trumpove sympatie k izolacionizmu však vyvolávajú väčšie obavy než Obamove, pretože prichádzajú v čase, keď mnohí varujú, že sa rúca liberálnodemokratický svetový poriadok v podobe, v akej ho poznáme.

Európsky volebný rok 2017

Aj preto sa európski radikálni populisti a krajní pravičiari tešia z Trumpovho víťazstva v očakávaní, že Spojené štáty sa teraz stanú lídrom v dekonštrukcii západného sveta. Čakajú tiež zázraky na Blízkom východe či harmonické vzťahy s Ruskom. Nič z toho ale nie je také jednoduché, a to aj vzhľadom na prítomnosť mnohých zodpovedných (a dodajme, že aj mnohých jastrabích) republikánov v Kongrese a pravdepodobne aj v Trumpovej administratíve.

Štandardnejší európski politici zase dali po zvolení Trumpa najavo svoje obavy, čomu sa ale nemôžeme čudovať, keďže po nekončiacich európskych krízach môže byť pre nich v dôležitom volebnom roku 2017 na obzore obdobie veľkej neistoty vo svetovej politike.

Víťazstvo Trumpa ich môže dokonca odstaviť od moci, ak dodá legitimitu ich oponentom a tí zvíťazia – v roku 2017 sa volí v Holandsku, Francúzsku, Nemecku a Česku, v roku 2018 v Taliansku, Švédsku a Rakúsku (u rakúskych susedov bude akési zahrievacie kolo v podobe opakovaných prezidentských volieb ešte tento rok).

Vo svojich očakávaniach a obavách pritom majú kus pravdy oba tábory – Trumpova zahraničná politika prináša riziká, ale ponúka aj zopár príležitostí, hoci tie sú ťažšie viditeľné. Príležitosti totiž môžu vzísť práve z rizík, ktoré Trump prináša.

Prestane Biely dom ručiť za obranu spojencov?

Za najvážnejšie riziko pre Európu treba považovať Trumpove varovanie, že ak Európania nezačnú prispievať viac na vlastnú obranu, Spojené štáty im v prípade ozbrojeného konfliktu nemusia prísť na pomoc. NATO je podľa Trumpa „prekonaná“ organizácia, ktorá sa podľa neho môže rozpadnúť práve preto, že jej 23 z 28 členov neplatí dosť na obranu.

Paradoxne, také Estónsko, ktoré vynakladá na obranu dohodnuté 2 % HDP, bolo označené Trumpovým blízkym spojencom a možným členom jeho administratívy Newtom Gingrichom za „predmestie Petrohradu“.

To naznačuje, že záruky USA nemusia od roku 2017 veľa znamenať ani v prípade, že na obranu budeme vynakladať dostatok zdrojov – na Slovensku sme pritom momentálne len na úrovni 1,2 % HDP a okrem toho naša armáda čelí materiálnym nedostatkom a zastaranej technike.

Vo svetle Trumpových predvolebných výrokov sa ohrozená môže cítiť aj Ukrajina. Trump v júli 2016 povedal, že by sa „pozrel“ na ruskú anexiu Krymu, keďže tamojší obyvatelia by radšej žili v Rusku. Súčasne uisťoval, že za jeho prezidentovania „Putin nepôjde na Ukrajinu“. Tým vzbudil podozrenia z toho, že tamojšej situácii nerozumie, keďže Rusko je na Ukrajine vojensky prítomné už od roku 2014.

Trumpova Amerika nechce byť svetovým policajtom

Okrem obrany spojencov už Spojené štáty nemusia od nového roka považovať za prioritu ani dôraz na demokraciu, slobodu a dodržiavanie ľudských práv vo svete.

V reakcii na letný pokus o puč v Turecku sa napríklad novozvolený prezident Trump vyjadril, že by netlačil na Turecko ani iných autoritárskych spojencov (to môže byť Egypt, Saudská Arábia, Filipíny, ale po novom aj Rusko), aby prestali robiť čistky medzi politickými oponentmi alebo porušovať občianske slobody.

Spojené štáty si podľa Trumpa musia najskôr „upratať svoj vlastný neporiadok“ predtým, než sa začnú pokúšať meniť správanie iných národov. V súčasnom stave podľa neho „USA nie sú veľmi dobrým poslom“ v šírení myšlienky dodržiavania občianskych slobôd.

Spojené štáty pritom vždy tlačili na autoritárske režimy v otázkach demokracie, slobody, ľudských práv a občianskych slobôd. Ich hlas môže sčasti, no nie úplne, nahradiť Európska únia a jej členské štáty.

Práve Európa by najviac doplatila na prípadné oslabovanie demokracie či rozmach perzekúcií vo svojom okolí – na Blízkom východe a v severnej Afrike. Ak budú ďalší ľudia v týchto regiónoch nútení utiecť, takmer iste budú smerovať do Európy. Migračné tlaky na starý kontinent sú pritom už aj tak vysoké.

Viac ľudí sa môže rozhodnúť prísť do Európy aj v prípade, ak Trumpova administratíva odmietne naplniť Obamov plán prijať 110-tisíc utečencov v roku 2017. 40-tisíc z nich pritom malo byť práve z Blízkeho východu, ďalších 35-tisíc zase z Afriky.

Príležitosť na pokrok v otázke európskej armády

Americké zaváhanie v obrane starého kontinentu či ustupovanie z kritiky autokratických lídrov sú príležitosťou pre Európu, aby vyplnila miesto, ktoré v najbližších rokoch môžu Spojené štáty opustiť, ak Trump bude konať v súlade so svojou predvolebnou rétorikou.

Trumpov laxný postoj k NATO a nepochopenie dôležitej úlohy USA pri obrane Európy môže napríklad povzbudiť členské štáty Európskej únie, aby popri zvýšení výdavkov na obranu pokročili v prípravách európskej armády.

Myšlienka európskej armády je staršia ako samotná EÚ, nikdy však nedošlo k jej realizácii. Niektoré členské štáty, najmä Veľká Británia ako tradičný spojenec USA, totiž argumentovali jej zbytočnosťou, keďže väčšina členov EÚ je súčasne aj v NATO. Iné členské štáty, napríklad Írsko či Rakúsko, zase trvali na svojej neutralite (hoci tá je skôr písaná než skutočná).

Medzi zástancov európskej armády dlhodobo patrili najmä Francúzsko, Taliansko, Španielsko a v menšej miere aj Nemecko, ktoré vždy preferovali akúsi európsku svojpomoc či nezávislosť. K myšlienke európskej armády sa nedávno pozitívne postavili aj krajiny V4, menovite najmä Česká republika a Maďarsko.

Za znovuoživením myšlienky európskej armády možno sčasti hľadať plánovaný odchod Spojeného kráľovstva z EÚ, no súvisí to aj s dlhodobo náročným bezpečnostným prostredím v okolí Európy (Ukrajina, Sýria, Irak, Líbya). Výsledok amerických prezidentských volieb ponúka Európe ďalšiu príležitosť, ba možno až nutnosť, aby ďalej rozvíjala túto myšlienku.

Nech už by EÚ v blízkom období len ďalej posilnila spoluprácu v obrannom a bezpečnostnom sektore, ktorá je dobrá už dnes, alebo skutočne vytvorila vlastnú armádu (nad rámec súčasných 18 bojových skupín), posilnilo by to obraz Európy ako kontinentu schopného postarať sa sám o seba.

Svetoznáma hláška belgického ministra zahraničných vecí Marka Eyskensa z roku 1991 o „Európe ako ekonomickom obrovi, politickom trpaslíkovi a vojenskom červovi“ by tak nadobro stratila platnosť.

Smerom k väčšej úlohe EÚ vo svojom okolí

Ak EÚ využije príležitosť, ktorá sa objavila, mohla by začať zohrávať dôležitejšiu úlohu aj vo svojom okolí. EÚ a jej členské štáty sú už dnes mediátorom rôznych konfliktov (napr. úloha Nemecka a Francúzska počas krízy na Ukrajine), najväčším poskytovateľom rozvojovej pomoci na svete (viac než polovice podľa definície OECD) a v roku 2015 výrazne pocítili dôsledky mimoeurópskych konfliktov vo forme príchodu viac ako milióna utečencov a migrantov.

Väčšie angažovanie EÚ vo svojom okolí môže prispieť aj k tomu, aby sa utečenecká a migračná kríza z roku 2015 neopakovala. Európska armáda môže byť užitočným nástrojom, ktorý nemusí byť aktívne využívaný, ale už jeho existencia by pomohla EÚ a jej členským štátom v dialógu s rôznymi aktérmi zapojenými do konfliktov v krajinách ako je Sýria. Vo výnimočných prípadoch by európska armáda mohla zohrávať aj humanitárnu úlohu, ktorú napríklad OSN až pričasto nedokáže plniť.

Ďalšia európska spolupráca v obrane a bezpečnosti by bola aj vhodným signálom voči pobaltským krajinám, ktoré sa cítia byť po kríze na Ukrajine ohrozené, ale aj voči samotnej Ukrajine, ktorá sa zase môže cítiť ohrozená po amerických voľbách.

Posun v otázke európskej armády by po viacerých stránkach pomohol EÚ a mohol by viesť až k obnoveniu európskej jednoty, ktorá je po mnohých krízach v posledných rokoch naštrbená. Ak by sa EÚ v otázke obrany dohodla na výraznom skoku vpred, bol by to signál aj pre verejnosť, že Únia je ešte stále akcieschopná.

Nová kapitola vo vzťahoch medzi USA a strednou Európou?

Zvolenie Donalda Trumpa môže mať špecifický vplyv aj na strednú Európu. Nový americký prezident by totiž mohol zvrátiť protiamerické naladenie časti politických elít a verejnosti v strednej Európe.

Maďarský premiér Viktor Orbán a český prezident Miloš Zeman patrili medzi tých európskych lídrov, ktorí Trumpovi radostne gratulovali. Aj niektorí slovenskí politici sa víťazstvu Trumpa viac či menej potešili – Richard Sulík, Boris Kollár, a v istej miere aj premiér Robert Fico.

Všímať si treba aj fakt, že dve z troch Trumpových manželiek sú Stredoeurópanky. Obe môžu zohrávať zaujímavé úlohy v Trumpovej administratíve – Češka Ivana Trumpová ako veľvyslankyňa v Českej republike a Slovinka Melania Trumpová ako prvá „európska“ prvá dáma v Bielom dome od roku 1829. Z Ruska sa už ozývajú hlasy, že práve Slovinsko by mohlo hostiť prvý summit Trump – Putin, podobne ako kedysi Slovensko hostilo summit Bush – Putin.

Popri zníženom záujme novej americkej administratívy o Európu ako celok tak môžeme byť svedkami historicky nevídaného záujmu USA o strednú Európu. A tento záujem môže byť, paradoxne, vďaka ruskej propagande, ktorá šírila bludy o Hillary Clintonovej a ospevovala Donalda Trumpa, vítaný aj tou časťou obyvateľstva nášho regiónu, ktorá bola doteraz naladená skôr protiamericky či prorusky (alebo aj aj).

Ako sa vyvinú vzťahy medzi stredoeurópskymi lídrami a americkým prezidentom, ukáže čas, no príležitostí na rozvoj vzájomných vzťahov je veľa – viac obchodu a investícií, lacné dodávky americkej ropy či zemného plynu, menej napätia s Ruskom či dokonca väčší vplyv strednej Európy vo svete.

Pripravme sa na riziká, vnímajme príležitosti

Víťazstvo Donalda Trumpa mnohých prekvapilo – jedných zarmútilo, druhých potešilo. Jeho protikandidátka Hillary Clintonová bola na funkciu amerického prezidenta nielen kvalifikovanejšou osobou, ale najmä predvídateľnejšou. Z hľadiska zahraničnej politiky by bola pre Európu vďaka svojim politickým skúsenostiam lepším partnerom.

Americkí občania však rozhodli demokraticky a túto voľbu by sme mali aj na druhej strane Atlantiku rešpektovať. Donald Trump prináša Európe riziká, no súčasne aj príležitosti. Pripravme sa na riziká, snažme sa vidieť príležitosti a vyťažiť z neočakávanej situácie čo najviac.

Diskutovať je možné aj tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie